Staroba a nahá pravda

V priebehu rokov som pochopila ako rodičov, tak ju. Staroba je veľké oslobodenie. Človeku prestane záležať na veciach, ktoré „musia byť“ alebo sa „patria“. Už sa netreba za ničím naháňať, nikomu nič dokazovať (ani Pánu Bohu), na nič sa hrať. Staroba je nahá pravda.

Život sa vám rozprestiera na dlani bez príkras, sebaklamov aj zbytočných starostí. Večné prečo sa v bolesti či obmedzení tela premieňa na preto. A dušu zaplavuje neha k celému trpiacemu stvorenstvu. Svätý Pavol hovorí Timotejovi: Pamätám sa na vieru tvojej matky a tvojej starej mamy (porov. 2 Tim 1,5).

Krásne slová! Ak milujeme v rodine, je aj zoči-voči starobe a smrti ďaleko od našej mysle zaoberať sa eutanáziou. Chceme našich milovaných objímať čo najdlhšie a aj oni nás. Smrť mojej babky mnou tak otriasla, že som začala uvažovať o živote po smrti.

Smrť mojich rodičov bola ťažká, obaja zomierali v bolestivej chorobe a zomreli rok po sebe. Ale ako rozdielne! Mamin odchod bol pokojný tichý spánok, otcov nepokojná mdloba plná ťaživých vzdychov.

No jeho posledné slová zneli: „Idem. Mama ma volá.“ A ja som videla, že utrpenie je tiež evanjeliom života – až do konca. Kiež by to takto na nás videli i naše deti a vnúčatá!