Súrodenecká láska

V laviciach už sedeli žiaci základnej školy, účastníci školského kola recitačnej súťaže A Slovo bolo u Boha.

Musím sa priznať, že som sa neraz cez deň prichytil pri myšlienke, že rozhodovať medzi súťažiacimi je mnohokrát ťažšie, ako súťažiť. Hoci pravidlá sú jasné, predsa len, či už moja osobná sústredenosť, poradie a čas, v ktorom žiaci vystupujú, či rôzne vonkajšie elementy neraz vedia poriadne nabúrať stopercentný výkon na strane súťažiacich i poroty.

A napriek tomu, že v ten deň som počul mnohé pekné výkony, v mojej mysli a spomienke ostalo čosi iné. Bol to moment na začiatku súťaže, keď mala vystúpiť prvá žiačka. Prváčka.

Nesmelo a nervózne sedela spolu so svojou spolužiačkou a držali sa za ruky. No len čo ju pustila, v jej očiach sa objavila prvá slza a potom už to išlo. V okamihu, keď mala ísť prednášať, zľakla sa.

I keď k nej hneď pristúpila jej učiteľka, vôbec to nepomohlo. Zrazu z druhej lavice sa dvihol akýsi chlapec. Pristúpil k nej a silno ju objal. A nedbajúc na okolie držal ju tak pevne, kým sa dievčatko neupokojilo.

A celý ten čas jej čosi šepkal do ucha. Potom ju odprevadil pred tabuľu a ona to dala na jeden nádych. Tým chlapcom bol jej starší brat.

Celé mi to rezonuje stále v mysli. Na sviatok svätého Ondreja, ktorý povzbudil a priviedol svojho brata Petra k Ježišovi, som mal možnosť naživo a nanovo vidieť, akú silu má objatie a súrodenecká láska.

Stále sa pri spomienke na ten moment v duchu pýtam - a ako je to so mnou? Je moja blízkosť pre mojich súrodencov povzbudením? Viem vstať a pristúpiť k nim, keď to potrebujú? A ako ste na tom vy?