Tlieskam vám, Erika!

Keď začala byť ešte viac „akčná“, František zareagoval: „Je obeťou choroby a nevie, čo robí.“ Na čo mu všetci pútnici zatlieskali.

Pápež však pokračoval: „Opýtam sa vás na jednu vec, nech si odpovie každý sám v svojom srdci. Keď si zbadal to dievča, modlil si sa za ňu, aby ju Boh uzdravil a chránil? Modlil si sa za jej rodinu?“ A po chvíľke ešte dodal: „Keď vidíme, ako niekto trpí, vždy by sme sa za neho mali pomodliť.“

Aký cit, aká chápavosť, aká úcta a dobrota sa zjavila v tejto pápežovej reakcii. Možno aj vy ste si pomysleli, kiežby sa tak ľudia k sebe naozaj správali. A azda ste si zaumienili čítajúc o tejto pápežovej reakcii, že sa budete vždy modliť, keď stretnete chorého človeka, zvlášť deti.

A budete žehnať a prosiť o silu a lásku pre ich rodičov, ktorí s nimi kríž bolesti - telesnej, či duševnej nesú. A možno aj vám niekto po tom zatlieska. Je možné, že aj sám Boh.

Neostaňme však len pri túžbe. Zotrvajme verní tu a teraz, tam, kde sme, dobrote a úcte. A hoci by ony mali byť pre nás veriacich a ľudí dobrej vôle samozrejmosťou, priznajme si, sú mnohokrát pre nás skúškou a výnimočnosťou.

Tak možno na začiatku skúsme zatlieskať tým, ktorí ich už naozaj žijú.

Začnem od seba! A nahlas tlieskam čašníčke Erike. Prednedávnom, keď som si v reštaurácii dával obed, vošla dnu žena. Viditeľný sociálny prípad. Čašníčka ju úctivo pozdravila a milo sa opýtala, čo si želá. Tá žena chcela len vodu do fľaše.

Erika bez okolkov zobrala od nej fľašu, nechala odtiecť vodu a napúšťala plnú fľašu studenej vody. A so slovami: „Nech sa páči“ ju podala tej žene.

Hľadel som na ňu a ďakoval Bohu za dobro a úctu, ktoré v tom momente preukázala. A v duchu som sa hneď sám seba pýtal: „Dokázal by som to aj ja? Mať takú dobrotu a úctu ako ona?“