V strede vesmíru

Podobné otázky vsebe spájajú viacero aspektov, napríklad túžbu ľudí rozumieť sebe a svetu, rozumieť tomu, aké je naše poslanie vo vesmíre a v živote vôbec. Ale podobné otázky v sebe obsahujú aj niečo hlbšie.

Som ja ako jedinec vôbec dôležitý v tom takmer nekonečnom čase a priestore celého kozmu? V konečnom dôsledku je to existenciálna otázka.

Rozumiem, prečo sa to ľudia pýtajú a prečo práve astronóma. Veda, konkrétne kozmológia nám dnes predstavuje vesmír ako veľ­mi veľký svet so svojimi nevyspytateľnými procesmi. V porovnaní so starovekou a aj stredovekou predstavou, kde bola naša zem a človek na nej v strede celého vesmíru, dnes naše miesto nie je nijak výnimočné.

Ale dospeli sme, v istom zmysle – minimálne vo vedeckom poznaní. Už nie sme ako malé deti, ktoré si myslia, že sa všetko točí okolo nich. Vďaka vede sme zistili, že celý svet, celý vesmír je omnoho pestrejší, záhadnejší a zaujímavejší.

S našou planétou sme len malým práškom v prázdnom priestore, svetelné roky vzdialení od iných hviezd. Ale pre Stvoriteľa je všetko dô­ležité: od posledného atómu až po hviezdne sústavy, nech by to bolo na samom kraji sveta a v tmavom kúte galaxie.

To len my ľudia ľahko prehliadame a zabúdame na veľké aj malé veci, na to pekné a dobré, čo máme v živote. Ale Boh nie je ako my.

Lebo ako píše Dante: „Láska hý­be slnkom a hviezdami“ a preniká celý vesmír viac ako svetlo. Ten, ktorý všetko stvoril, musel byť a stá­le je láska a my sme v strede jeho vesmíru.