Vďaka, Osadné

O pár rokov neskôr som do tejto dedinky zavítal osobne. S partiou mladých sme navštívili známu pamiatku - kryptu z prvej svetovej vojny. Vtedy som si myslel, že som tam poslednýkrát. Opak je však pravda. Pri jednom sobáši som sa zoznámil s obyvateľmi tejto obce a času stráveného v Osadnom zrazu pribúda. Utešená príroda a blízkosť ľudských sŕdc sú totiž pre mňa najlepším pozvaním.

Krásu tohto všetkého som si naplno uvedomil opäť pred pár dňami, keď som do tejto dedinky došiel na bicykli. Predpoludním ako prvých som stretol poľských turistov. Nato som vchádzal do brány svojich známych, kde ma v momente oslovil ich sused. A bez toho, aby som sa pýtal, vraví: „Dnes tu nie sú, odišli a vrátia sa asi zajtra.“

Bezprostrednosti však nebolo konca. Len čo som došiel k miestnej – na okolí dobre známej krčmičke, už ma zdravil akýsi malý chlapec: „Dobrý deň!“  A nato, ešte som nezišiel ani z bicykla, prechádzali okolo dve malé dievčatká a opäť na plné hrdlo: „Dobrý deň!“ A to nie je všetko.

Krčmár nielenže mi priniesol z vedľajšieho obchodíka minerálku, ale sám ponúkol, že ju dá schladiť a prinesie mi ju o chvíľu. A celú tú scenériu pokoja a prijatia dopĺňal pohľad na pravoslávneho duchovného, ktorý sa na dvore fary rozprával s akýmisi turistami.

Sediac na terase som sa nachvíľu vrátil do svojho detstva. Spomínal som v duchu, ako sme s naším dedom prechádzali dedinou a zdravili všetkých naokolo. Aj tých, ktorých sme nepoznali. Nielen preto, že nás tak učili, že starších vždy a všade pozdravte, ale preto, lebo na dedine u deda si všetci boli blízky. Blízki ľuďom i blízki Bohu.

Takých som ich vnímal všetkých naokolo. Stretávajúc ich na poli i potom v kostole. Nie je to však prežitok. Ono to platí aj dnes, že nemôže byť skutočným priateľom Boha ten, kto nie je priateľom ľudí.