Verný v dávaní

Ani veľmi nečakal na môj súhlas a v rukách som už držal dve päťdesiatky. A v ušiach mi len znelo: „Mám radosť a chcem, aby aj iní mali.“ A len čo to dopovedal, už ho ani nebolo.

Stojac na parkovisku mi hneď došlo, že ten muž to neurobil prvýkrát. Taký istý scenár som s ním zažil pri ich prvom dieťati. Nájsť niekoho už nebolo až také ťažké. Aj preto, že už niekoľko rokov mi istá pani posiela na účet pred Vianocami a Veľkou nocou istú sumu peňazí presne s tým istým odkazom. Rozdajte, kde treba!

Prečo to spomínam? Minulú sobotu som cestoval k svojim rodičom. A okrem iného som si cestou vypočul v rádiu rozhovor, v ktorom zaznela informácia o tom, že poslanci nášho parlamentu takmer jednohlasne schválili uznesenie o pomoci prenasledovaným náboženským komunitám.

No jedným dychom hostia v relácii zastupujúci ACN Slovensko dodali, že, žiaľ, my Slováci, ktorí sme prenasledovanie zažili, akosi zabúdame na tých, ktorí sú prenasledovaní teraz.

Zvláštne, namiesto našej empatie, posilnenej vlastnou skúsenosťou, prišla akási ľahostajnosť a nechuť pomáhať... Ktovie, čím to je? Jedni vravia o konzumizme a egoizme, iní sa bránia neustálym pripomínaním „ale my sme veľmi trpeli, nám sa ešte musí pomáhať!“

Neviem, či tí dvaja, ktorých spomínam v úvode, čítali Knihu prísloví. Ale v 12. kapitole sa píše: „Požičiava Pánovi, kto sa nad chudákom zľutúva, a on mu jeho dobrodenie odplatí.“ Myslím, že tu vôbec nejde o „výmenný obchod“ medzi človekom a Bohom, lež o pozvanie Boha k vernosti.

Vo vernosti štedrého dávania!