Vrch premenenia Pána v Sampore

Zasmial som sa a hneď skonštatoval, že premeniť v mojom živote je potrebné ešte mnohé a že Boh je neskutočne trpezlivý so mnou. A predsa našiel som tam v tomto roku niečo, čo potešilo mnícha aj mňa. Stávalo sa mi totiž, že som na tie dni ticha v kláštore zobral so sebou pár kníh, ktoré som tam dočítal, prečítal, či načal. A považoval som to za požehnaný čas. Zvlášť, keď tých kníh bolo viac. Avšak teraz som mal iba jednu knihu - Sväté písmo. Nič viac. A jedným dychom musím dodať, že som ani z Písma neprečítal veľa. Celý ten čas mi stačil iba jeden obraz - obetovanie Izáka. A hoci sa mi zdalo, že ten príbeh poznám už „naspamäť“, videl som ho zrazu inak.

V prvom rade sa mi v osobnej skúsenosti potvrdili slová svätého biskupa Izidora, ktorý povedal: „Kto chce byť stále s Bohom, má sa často modliť a často aj čítať. Lebo keď sa modlíme, hovoríme my s Bohom. Keď však čítame (Sväté písmo), hovorí Boh s nami.“ Áno, Boh hovoril na mňa a do môjho srdca celkom jasne a zreteľne. Aj keď niektoré jeho slová neboli veľmi príjemné, no priznávam, potrebné boli veľmi.

A druhé, k čomu ma čas v kláštore priviedol, je poznanie, o ktorom mi raz vravela jedna karmelitánka: „Žiť duchovne pre ňu znamená, že jej viac záleží žiť v prítomnosti a vernosti.“

Prečo vlastne o tom píšem v komentári? Viete, za tých 94 hodín sa správy zo Slovenska a sveta veľmi nezmenili. A vôbec, niektoré témy nás sprevádzajú nie týždne, ale mesiace, ba roky. Stále dookola to isté, ba často konštatujeme, že iba horšie. Možno je to aj preto, že sme pohltení minulosťou a strachom, či naivným snívaním o budúcnosti.