Vyznanie a povzbudenie viery

Vedela lepšie po taliansky a dobrovoľník zasa skôr po anglicky, tak ma požiadala o preklad. „Neviem, či dobre rozumiem, ale myslím, že vravel, že chodí každý deň do kostola: je to tak?“ opýtala sa a ja som preložil. „Áno,“ odpovedal chlapec. „A prečo?“ pokračovala. „Pretože je tam Pán Ježiš,“ prišla odpoveď. „No a?“ začudovala sa novinárka. „Otče, môžem to trošku vysvetliť?“ pozrel sa na mňa dobrovoľník.

Ja som prikývol, a teda vetu po vete prekladal. „Viete, uvažoval som nad tým, že v Starom zákone sa Boh zjavoval s veľkými prejavmi moci a ľudia sa ho báli. Posielali radšej Mojžiša ako prostredníka. Mali strach. V Novom zákone sa Boh zjavil v Kristovi: on sa nám dáva v malej hostii a ľudia o ňom zasa pochybujú, ako môže byť Boh v takom kúsku chleba.

Uvedomil som si, že Boh radšej dopustil, aby o ňom ľudia pochybovali, než aby sa ho mali báť. Táto Božia pokora a láska ma tak fascinujú, že chodím denne do kostola a prijímam Eucharistiu.“ Keby sme nemali respirátory, asi by nám padli sánky, mne aj tej novinárke. „Koľko máš rokov?“ spýtala sa. „Osemnásť,“ odpovedal chlapec. „To hádam nie je možné,“ krútila hlavou.

To bol jeden z okamihov, keď som si uvedomil, že všetka tá práca, ktorú si organizácia vyžiadala, stála za to. Skutočne, vďaka za každé dobré svedectvo. Nech každého Pán odmení a požehná ho. A nech nám ostanú nielen spomienky, ale hlavne povzbudenie vo viere a v službe pre Krista.