Vzťahy s blížnymi

Existuje ilúzia, že je možné konať vo vzťahoch chvíľkovo a pragmaticky bez dôsledkov.

Že je možné myslieť len na svoje vlastné alebo parciálne záujmy;

tešiť sa z možnosti rozhodovať bez obmedzení;

mať svoju vplyvnú skupinu a vyhrávať nad inou skupinou tej istej inštitúcie;

nepremýšľať zbytočne veľa o vďačnosti k druhým;

podliehať svojim momentálnym nápadom a náladám (či už svojim vlastným, spoločenským, alebo dokonca štátnym). 

Bez uvedomovania si hlbšieho základu a zmyslu našej činnosti je však takéto konanie stratou jednej z kľúčových vlastností osobnej slobody: vedomia toho, že sme len správcovia a nie majitelia života. 

Gutta cavat lapidem non vi, sed saepe cadendo – Kvapka rozrušuje kameň nie preto, že je silná, ale preto, že naň dlho padá.

No na prvom mieste vzťahu je vždy pravda a k nej patrí spoločný priestor žičlivosti k ľuďom a nefalšovanej úcty k hodnotám, prejavovanej vzájomne medzi sebou, žitej prirodzene dovnútra i navonok. 

Jednoducho: caritas in veritate – láska v alebo aj k pravde.

Caritas je ťažko preskúmateľná, lebo nie je ohraničená a nedá sa spoľahlivo vymedziť ani definovať. Mohli by sme tiež poeticky povedať, že jedno vzájomné stretnutie očí, ktorého základom je caritas, netrvá len zlomok sekundy, ako by sa na prvý dojem zdalo, ale dlhý čas, ktorý postačuje na trvalé spoznanie duší. 

Veritate zase oslobodzuje ľudí a navracia im dôstojnosť ich bytia a myslenia.

Princíp caritas in veritate je najväčšou reálnou myšlienkou celej histórie ľudstva a oslovuje jeho väčšinu počas tisícročí.