Dostal som od priateľa jeden takýto suchý anglický joke: „Jean, podaj mi, prosím, pohár vody.“ „Nech sa páči, pane.“ „Ďakujem, Jean.“ Keď sa to zopakovalo sedemkrát: „Jean?“ „Áno, pane?“ „Zavolaj hasičov, toto sami neuhasíme.“

Je tu obdobie kňazských vysviacok. Novokňazov síce nie je veľa, ale dobrého nikdy veľa nebýva. Je to však aj logické, menší počet narodených detí znamená menej kňazov. Ale nebudem v komentári riešiť množstvo novokňazov.

Keď som pred nedeľným Anjel Pána z Vatikánu čakal v prekladateľskom štúdiu, moju pozornosť v slúchadlách upútal taliansky komentátor, ktorý rozprával o novej blahoslavenej. Mária Laura Mainettiová, rehoľná sestra zabitá pred 21 rokmi v Taliansku rukami troch dievčat, ktoré vtedy mali sotva 16-17 rokov.

„Urobili by ste aj dnes rovnaké rozhodnutie a stali by ste sa kňazom?“ „Áno,“ odpovedal kňaz. „A viete, že moja dcéra neraz o vás povedala, že vy by ste boli dobrým otcom a že by si chcela nájsť muža s takým srdcom a správaním, ako máte vy?“

Dovoľte mi nevinné vyznanie: raz som sa zaľúbil. Bolo to v Štrbe v auguste 1964. Ona mala v zlatistých vlasoch márnivo zapletené púpavy. S očami uprenými na ňu som sa jej hneď vyznal, že ju milujem.