Do neba vystúpil po najkrajšom rebríku

Mladý, sympatický chlapec s čiernymi kučerami a pekným úsmevom. Taká je naša prvá predstava, keď počujeme meno Carlo Acutis. No to, čo nás na Carlovi priťahuje, nie je jeho zovňajšok, ale vnútro a talent v oblasti programovania, ktorým bol obdarený.

Narodil sa 3. mája 1991 a napriek talianskemu pôvodu začal svoju cestu v Londýne, kde jeho rodičia Andreo Acutis a Antonia Salzano pracovali. Po príchode syna na svet sa presťahovali do Milána.

MILOVANÝ JEŽIŠ V EUCHARISTII

Carlo svoj vzor viery nenachádzal v rodine. Možno povedať, že to bolo práve naopak, pretože príkladným životom kresťana priblížil svet viery svojim rodičom. Od prvého svätého prijímania sa každý deň zúčastňoval na svätej omši a Eucharistia sa mu stala centrom života.

Rád opakoval slová: „Eucharistia je diaľnica do neba, preto ju prijímajte často.“ Pre Carla znamenala táto sviatosť každodenné približovanie k Ježišovi. Chcel mu byť podobný a  prostredníctvom adorácie sa s ním túžil rozprávať každý deň. Na Carlovi bolo vždy vidno, že prežíva Kristovu prítomnosť.

Ježiš pre neho nebol len historická osobnosť, ktorou sa ľudia môžu inšpirovať, ale priateľ, s ktorým mal živý vzťah. Dôkazom jeho veľkej úcty k Eucharistii bola aj výstava eucharistických zázrakov, ktorú pripravil a ktorá zožala veľký úspech doma aj v zahraničí.

JEDINÁ ŽENA JEHO ŽIVOTA

Vzorom vo viere bolo Carlovi niekoľko svätcov. Veľmi obdivoval život sv. Františka z Assisi, fatimské deti sv. Františka a sv. Hyacintu, sv. Dominika Savia, sv. Alojza Gonzágu, sv. Tarzícia a sv. Bernadetu Soubirousovú. Svoj obdiv ale skladal najmä Panne Márii.

Často hovoril: „Panna Mária je jediná žena môjho života.“ Veľmi rád sa modlieval ruženec, na ktorý sa snažil pozývať aj ostatných. O účinku tejto modlitby ho presvedčila aj návšteva v Pompejach, kde prosil za obrátenie istej panej.

Tá po čase začala prijímať sviatosti a pre Carla to bol dôkaz, že ruženec má v sebe obrovskú silu a že „je najkrajší rebrík, ktorým sa možno dostať do neba“.

DOBRÝ SLUHA INTERNET

Carlo Acutis študoval na lýceu Leva XIII., ktoré spravovali jezuiti. Veľmi ho bavila informatika, programovanie, strihanie videí, tvorba webových stránok či spravovanie malých novinových webov.

Na škole získal obdiv viacerých už skúsených informatikov a dokonca sa mu podarilo v jednom zo svojich projektov spolupracovať s Vatikánom. Internet sa mu však napriek pokušeniam nikdy nestal pánom, ale len dobrým sluhom.

Jeho mama hovorí, že ako ostatní chlapci, tak aj on hrával playstation alebo si v počítači kreslil 3D karikatúry. V oboch prípadoch sa učil, aby sa to nepremostilo do strácania času.

Všetko zvládol vďaka pevnej vôli, ktorou bol obdarovaný. Nové technológie používal najmä na odovzdávanie evanjelia, hodnôt a krásy. Výnimočná je jeho webová stránka, ktorú vytvoril, aby ľuďom približoval eucharistické zázraky.

Vždy sa snažil poskytovať čo najpresnejšie a pravdivé informácie, kvôli čomu viac ako tri roky cestoval po svete a navštevoval miesta, kde sa zázraky udiali.

Carlo sa vždy snažil poskytovať čo najpresnejšie a pravdivé informácie, kvôli čomu viac ako tri roky cestoval po svete a navštevoval miesta, kde sa zázraky udiali.  Snímka: profimedia.sk

VRECKOVÉ PATRÍ NÚDZNYM

Mladý svätec bol veľmi vnímavý aj voči druhým. Okrem toho, že ho bavila informatika, rád sa venoval ľuďom v núdzi. Vreckové, ktoré dostával od rodičov, nemíňal na svoje potreby, ale venoval ho chudobným ľuďom a bezdomovcom. Jeho pomoc bola však vždy skrytá, nikdy sa ňou nechválil.

Často navštevoval ľudí bez domova, nosil im svoju večeru a teplý čaj. Keď sa nemohol pozerať na to, ako v krutej zime spia bez prikrývky, rozhodol sa im z vreckového kúpiť spacie vaky a deky. Okrem materiálnej pomoci sa s nimi rád zhováral a neustále im pripomínal, že aj oni sú Božie deti rovnako ako on.

Pre jeho vľúdnosť ho mali radi. „Mladého Carla Acutisa som spoznal, keď som prosil o almužnu pri Kostole Santa Maria Segreta. Každý večer som ho videl na svätej omši o šiestej alebo o siedmej. Vždy sa pri mne zastavil, aby so mnou prehodil pár slov a povzbudil ma. Občas mi dával drobné zo svojho vreckového, no najviac si spomínam na jeho vľúdnosť, nevšednú veľkodušnosť a veľkú vieru,“ spomína na Carla jeden z bezdomovcov.

Chudobní ľudia neboli jediní, ktorým sa Carlo prihováral. V Miláne robí mnoho ľudí z iných kontinentov domových vrátnikov. Aj voči nim bol empatický a vždy, keď išiel okolo jednej z bytoviek, zastavil sa a pozhováral sa s nimi. Uvedomoval si, aké ťažké musí byť, ak niekto žije sám v cudzej krajine, preto im chcel preukázať aspoň trochu prijatia.

VŠETKO PRE NEBESKÉHO OTCA

Aj keď Carlo na tomto svete nepobudol dlho, dokázal urobiť viac dobra než iní ľudia za celý život. Pre nebeského Otca dokázal obetovať všetko, aj posledné dni na smrteľnej posteli. Zomrel 12. októbra 2006, keď mu v mozgu praskla žila ako dôsledok leukémie.

Túto formu smrti Carlo očakával a pripomínal svojej mame, akou smrťou zomrie a že to bude v skorom veku. Nie náhodou opakoval, že bude vždy mladý. Dva mesiace pred vstúpením do nebeského kráľovstva bol vo Vatikáne, kde natočil video, v ktorom oznámil, že keď bude mať 70 kilogramov, zomrie.

Carlo bol však až do posledného výdychu pokojný, snažil sa usmievať a nesťažovať. Keď sa ho raz lekár spýtal, či trpí, jednoducho odpovedal: „Viem, že sú tu aj iní, ktorí trpia viac.“

Dva dni pred smrťou požiadal o pomazanie chorých a svoje utrpenie obetoval za pápeža a Cirkev. Predtým než zomrel, snažil sa upokojiť svoju mamu a povedal jej, že jej dá znamenie, keď bude s Bohom. A naozaj mala sen, v ktorom jej Carlo povedal: „Čoskoro budem blahorečený a potom kanonizovaný.“

Krátko po jeho smrti sa začali ozývať ľudia, ktorí dúfali v jeho blahorečenie. Proces sa začal v roku 2013 a 10. októbra 2020 bol Carlo v Assisi vyhlásený za blahoslaveného.

Pápež František po blahorečení o talianskom mladíkovi povedal: „Nezostal v pohodlí bez pohybu, ale ujal sa potrieb svojej doby, pretože v tých najslabších videl tvár Krista. Jeho svedectvo ukazuje dnešným mladým, že pravé šťastie spočíva v tom, že dáme Boha na prvé miesto a slúžime mu v bratoch, zvlášť v tých najposlednejších.“