Hnala ho citlivosť pre Božie veci

Andrej Dermek patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti saleziánskej spoločnosti na Slovensku. Narodil sa 27. novembra 1914 v Uníne. Po absolvovaní gymnázia u saleziánov v Šaštíne vstúpil do noviciátu a v roku 1933 sa stal saleziánom. Vo formácii pokračoval na Morave, v Šaštíne a v Trnave.

Štúdium teológie začal v Ríme, ale pre vojnové pomery ho ukončil v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený 5. apríla 1942 a v roku 1945 získal aj doktorát teológie.

„Po likvidácii rehoľných spoločností v roku 1950 bol odvlečený do sústreďovacieho kláštora v Podolínci. Rok nato ho zatkli pri neúspešnom pokuse o ilegálny prechod hraníc – tieto prechody organizoval blahoslavený Titus Zeman – a odsúdili na štrnásť rokov nepodmienečne. V roku 1960 bol na základe amnestie podmienečne prepustený a nastúpil do civilného zamestnania,“ hovorí don Lukáčik.

Na Slovensku pôsobil Andrej Dermek ako provinciál saleziánov v rokoch 1968 – 1981. „V roku 1991 sa habilitoval na docenta katolíckej teológie, stal sa vedúcim katedry biblických vied a v roku 1997 ho vymenovali za profesora pre katolícku teológiu. Zomrel 22. novembra 2003 v Pezinku, pochovaný je v Šaštíne. V deň pohrebu by dovŕšil vek 89 rokov. Saleziánom bol 70 rokov a 61 rokov slúžil Cirkvi ako Kristov kňaz.“

V TOTALITE I NA SLOBODE

Počas sto rokov pôsobenia saleziánov na Slovensku sa udialo viacero udalostí, o ktoré sa pričinil aj don Dermek. „Významne účinkoval vo všetkých dôležitých etapách tejto saleziánskej prítomnosti. Či už to bolo nadšenie 30. a 40. rokov minulého storočia, alebo obdobie totality od 50. po koniec 80. rokov,“ spomína don Lukáčik.

Obdobie prenasledovania a väznenia prežíval Andrej Dermek s veľkou dôverou, dokázal si zachovať pokoj a saleziánskeho ducha. „Zároveň mal tú milosť dožiť sa slobody a nového rozmachu saleziánskeho diela v 90. rokoch.“

Pre túto „historickú celistvosť“ môže byť podľa dona Lukáčika považovaný za symbol saleziánskeho Roku vďačnosti – za sto rokov pôsobenia rehole na Slovenku. Veľké zásluhy pripisuje najmä jeho pastoračnej aktivite.

„Veľmi dobre odhadol, čo potrebujú saleziáni v danej dobe, ale aj Cirkev na Slovensku.“ Napriek tomu, že jeho prvoradou starostlivosťou ako provinciála boli spolubratia, predsa sa aktívne zapojil aj do diela koncilovej obnovy. „Hľadal riešenia a v spleti pokoncilových názorov aj správne cesty, ktorými by sa mala uberať saleziánska provincia a Cirkev u nás.“

EXPERIMENTÁTOR A NOVÁTOR

Veľkým medzníkom v živote saleziána Andreja Dermeka je obdobie rokov 1968 až 1981, keď bol provinciálom saleziánov v dvoch funkčných obdobiach za sebou.

„Každé trvalo šesť rokov. Potom ostal vo funkcii ešte jeden prechodný rok, počas ktorého sa zaúčal jeho nástupca. Prvé obdobie začal hneď po Pražskej jari v roku 1968. V roku 1974 odišiel do dôchodku, a hoci sa mu zároveň ako provinciálovi skončilo funkčné obdobie, predstavení ho menovali na druhé šesťročie,“ vysvetľuje don Lukáčik.

Najväčším prínosom tohto obdobia dona Dermeka bolo, že napriek oficiálnemu zrušeniu totalitným režimom saleziánska spoločnosť na Slovensku prežila a počet saleziánov dokonca rástol.

„Nebál sa experimentovať a dať zelenú aj novátorstvu, či už v oblasti formácie, alebo pastorácie.“ Ďalšou jeho zásluhou bolo, že sa všemožne usiloval o zjednocovanie myšlienkových prúdov a názorov medzi spolubratmi vnútri provincie.

„Riadil sa pritom evanjeliovým citátom nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí. No nebol to žiaden mäkkýš, vo svojich rozhodnutiach vedel byť pevný.“

Andrej Dermek bol originálny, inteligentný, duchovne založený, mal zmysel pre umenie aj pre liturgiu. Tak by ho opísali jeho spolubratia, s ktorými spolupracoval – Mirko Kysel, Štefan Sandtner, Jozef Izakovič, Stanislav Sloboda.

„Keďže si veľmi vážil starších spolubratov, komunikoval hlavne s donom Fratiškom Valábkom a donom Jánom Vizvárym.“

MEDITATÍVNY SPISOVATEĽ

Andrej Dermek bol známy aj tým, že vydal viacero menších či veľkých diel. Zväčša to boli súborné práce, napríklad meditatívne úvahy Chlieb a slovo, alebo dielo, kde spísal dvanásť Ježišových otázok a pokúsil sa na ne odpovedať – Pán sa pýta.

Ďalej je to kniha Manželstvo – veľké tajomstvo, v ktorej píše o aktuálnych problémoch manželstva, Sedembolestná zasa obsahuje meditácie o utrpení Panny Márie.

„Spolu s donom Ernestom Macákom vydal v roku 1976 v Ríme knihu Ruženec v našich rukách. Napísal tiež texty pre monotematické duchovné cvičenia a samizdatovo vydal menšie práce, v ktorých reagoval na aktuálne pastoračné otázky.“

Nezabudol ani na zakladateľa rádu saleziánov dona Bosca. Ide o dielo Don Bosco vychovávateľ s podtitulom O don Boscovom preventívnom systéme, ktoré vydal na storočnicu výročia smrti zakladateľa rehole. Podkladom tejto knihy je podľa dona Lukáčika jeho dizertačná práca pri získaní doktorátu v roku 1945.

„Krátka Dermekova poznámka v úvode samizdatovej knihy Doplnená a rozšírená práca z dávnejších rokov dáva tušiť, že sa k obsahu svojej dizertačnej práce neustále vracal, overoval a dopĺňal ju. Keď pozrieme na jej obsah, po krátkom predstavení dona Bosca ako vychovávateľa a  prezentácii rôznych výchovných systémov poukazuje na preventívny systém, ktorý sa stáva spiritualitou.“

SLOVO AKO DVOJSEČNÝ MEČ

Azda najznámejšie, už spomínané dielo dona Dermeka, je Chlieb a slovo, publikované po páde totality. „Jeho básnické nadanie sa tu dáva dokopy s láskou k Svätému písmu a vzniká rad meditatívnych úvah nad textami evanjelií, apoštolskými listami, Skutkami apoštolov a Zjavením apoštola Jána.

Badáme v nich pre dona Dermeka príznačnú hru so slovíčkami a pokus inkulturácie Božieho slova do súčasnosti.“ Pritom mu podľa dona Lukáčika nejde len o akýsi študijný či exegetický výklad, ale má záľubu vo vyššej exegéze.

Snaží sa predstaviť Božie slovo, ktoré sa konkrétne dotýka života a nenecháva ho v pokoji, ale pohýna ho smerom k Stvoriteľovi. „Božie slovo je pre neho skutočne ako dvojsečný meč, ktorý zasahuje srdce každého človeka.“

Vo svojej spisovateľskej činnosti používal Andrej Dermek pseudonym Ander či A. Zunín. Vieme, že sa narodil v Uníne, preto by sme mohli hľadať pôvod pseudonymu práve tam.

„Áno, presne tak. Don Dermek, ako bolo už v úvode povedané, pochádzal z malej dedinky Unín na Záhorí. Keďže počas komunistického režimu bolo zvykom samizdaty alebo nepodpisovať, alebo používať pseudonym, on si zvolil Ander alebo A. Zunín,“ hovorí salezián.

VYHĽADÁVALI HO MNOHÍ

Don Dermek bol príkladný Boží služobník a teraz je príkladom pre nás všetkých. „Jeho hnacím motorom však nebolo, aby bol pre ostatných vzorom. Hnala ho predovšetkým citlivosť na Božie veci. Svoje povolanie prežíval ako veľký Boží dar a ako dar od Boha vnímal aj to, čo mu Boh zveril. V tomto mu bol veľkou inšpiráciou don Bosco, ktorý tiež vedel bravúrne čítať znamenia svojej doby a veľkodušne na ne odpovedať.“

Rehoľníci a spolubratia sa naňho dívali a dívajú s veľkou úctou. „Svedčí o tom aj to, že keď v auguste 1968 vznikol Slovenský sekretariát rehoľných spoločností, jeho vedúcim sa stal don Dermek. Aj neskôr, ako provinciál, stále udržiaval kontakt s predstavenými iných reholí. Mnohí u neho hľadali duchovné vedenie, radu, povzbudenie – kňazi, bohoslovci, sestričky či významní ľudia z rôznych oblastí spoločenského života.“

ČELIŤ VÝZVAM ŽIVOTA

A aký je odkaz Andreja Dermeka pre dnešok? „Nebáť sa čeliť výzvam a ťažkostiam života. Väzenie, utrpenie a ťažkosti ho naučili chápať veľkú hodnotu človeka, vidieť cenu ľudskej dôstojnosti a osobnej slobody.“

A tiež rozvíjanie prirodzených talentov, ktoré ponúkal ako dar v službe ostatným. „Veriť Bohu, ktorý človeka na ceste života neustále vedie a sprevádza – túto myšlienku rozvíjal don Dermek aj vďaka tvrdému kurzu viery, ktorým prešiel. A vďaka nemu mohol túto vieru v časoch prenasledovania upevňovať aj u svojich bratov a sestier,“ dodáva salezián Peter Lukáčik.