Kardinál Korec, toto meno veľa hovorí

Viliam Judák, nitriansky biskup

Bohatú činnosť kardinála Jána Chryzostoma Korca možno hodnotiť z rôznych hľadísk, pretože je odrazom takmer päťdesiatročného dramatického diania v Cirkvi na Slovensku v minulom storočí a je výraznou osobnosťou začiatku tretieho tisícročia.

Môj spomienkový pohľad smeruje k službe v Nitrianskej diecéze, ktorej sa ujal ako 66-ročný, v čase, keď podľa ľudských kritérií mal právo na „zaslúžený odpočinok“.

Po zmene spoločenských pomerov 6. februára 1990 pápež Ján Pavol II. vymenoval tohto „biskupa v montérkach“ – ako ho označovala zahraničná tlač pre jeho hatenú činnosť počas ateistického režimu - na najstarší biskupský stolec založený za čias svätého Metoda.

Veriaci ľud s duchovenstvom Nitrianskej diecézy prijali túto správu s veľkou radosťou a potešením, lebo do čela diecézy neprichádzala neznáma osoba, ale človek, ktorý bol dobre známy: európsky rozhľadený a v srdciach veriacich žiariaci vzor vernosti a oddanosti svojmu kňazskému a biskupskému poslaniu.

Ako nitriansky biskup sa hneď po uvedení do apoštolskej služby oduševnene venoval obnove morálneho a náboženského ducha jemu zvereného Božieho ľudu. V tejto duchovnej obnove pokračoval veľkorysým projektom obnovenia diecézneho kňazského seminára.

Počet seminaristov po prvýkrát v histórii diecézy postupne dosiahol takmer 150.

V období jeho spravovania diecézy v rokoch 1990 - 2005 vysvätil vyše 200 kňazov, postavilo sa viac ako 80 kostolov a väčších kaplniek, 20 farských budov, 8 duchovných stredísk a uskutočnili sa mnohé generálne opravy sakrálnych objektov.

Zaviedol cyrilo-metodské oslavy spojené s národnou púťou do Nitry. Obnovila sa činnosť laických hnutí a ďalšie aktivity.

Veľkú starostlivosť venoval kresťanským laickým hnutiam pre deti, mládež a rodiny.

Popritom všetkom si plnil zodpovedne svoje každodenné povinnosti.

Vybavoval dennú korešpondenciu, prijímal početné návštevy zo Slovenska i zo zahraničia, uskutočňoval pastoračné návštevy a mnohé namáhavé cesty do zahraničia, kde sa zúčastňoval na dôležitých zasadaniach - hlavne v Ríme.

Pripravoval tiež mnohé príhovory do tlače, rozhlasu a televízie a od roku 1990 pripravil vydanie svojich viac ako 60 kníh.

V roku 1991 bol vymenovaný za kardinála, ako prejav ocenenia jeho svedectva živej viery.

Veľmi výstižne to charakterizoval Ján Pavol II. pri stretnutí s mládežou Slovenska 30. júna 1995 v Nitre:

„Kardinál Korec, toto meno veľa hovorí. Veľa hovorí vám na Slovensku, v Čechách i na Morave, v Európe, v celej Cirkvi i na celom svete. Chcem dnes poďakovať Pánu Bohu za svedectvo, veľké svedectvo viery, ktoré nám všetkým dal Ján Chryzostom Korec, prenasledovaný za svoju vieru, väznený...“

Určite je potrebné, aby sme sa učili z jeho prebohatej životnej skúsenosti, utrpenia, súdov a väzenia, múdrosti, statočnosti, viery v Boha, ľudskej blízkosti, vzdelanosti, jeho literatúry, dejín, teológie, filozofie, najmä otvorenosti a tolerantnej, inteligentnej a kultúrnej slovenskosti.

Ivan Šulík, riaditeľ Spolku svätého Vojtecha

S otcom kardinálom som sa osobne poznal už od svojho prijímacieho pohovoru do nitrianskeho seminára v roku 1990.

Keď zistil, že som ešte na vojne, pýtal sa ma, ako revolúcia prebiehala v kasárňach.

Daroval mi knihu Kristov kňaz, ktorú vydal ako samizdat, a napísal mi do nej pekné osobné venovanie.

Kňazskú vysviacku som prijal z jeho rúk.

Ešte pred ňou mi chcel dať nejaký dar.

Povedal som mu, že nič materiálne nepotrebujem.

Ale s vedomím, že sa máme radi a boli sme k sebe úprimní, som mu navrhol ako dar to, že si navzájom budeme vždy hovoriť pravdu a na rovinu.

On mne a ja jemu.

Predsa len, človeku v jeho postavení ľudia ťahali popod nos kadejaké medové motúzy.

Toto sme vždy dodržali.

Keď som v roku 2005 menil bývanie, v rovnakom čase končil službu nitrianskeho biskupa aj otec kardinál, a tak sme sa v nitrianskom podhradí stali susedmi „cez plot“.

Bol tým najlepším susedom, akého som kedy mal!

Časté návštevy a dlhé spoločné rozhovory boli pre mňa skutočným pokladom, v mysli sa k nim rád vraciam a ešte dlho z nich budem čerpať.

V tôni nitrianskej katedrály - v byte s tým istým zariadením biskupa robotníka z Bratislavy počas totality - vydával až do posledného dychu svedectvo živej viery.

Keď sa ho opýtali, čo považuje pre kňaza súčasnosti za najdôležitejšie, dlho sa zamýšľal.

Nakoniec povedal: aby kňazi, ale aj biskupi boli dnes skutočne veriaci.

V podaní kardinála Korca to nebola žiadna lacná formula.

V posledných rokoch mal síce podlomené zdravie, ale nie ducha.

Svojím prehľadom o súčasnej situácii a názormi na aktuálne dianie by mnohých z nás nielen prekvapil, ale i zahanbil.

Keď zomrel, odišiel nám otec, ktorý nám bude veľmi chýbať.

Martin Kramara, generálny vikár Žilinskej diecézy

Pán kardinál neustále čítal.

Táto vec mi zostala hlboko v pamäti.

Skoro ráno sa pomodlil breviár.

Po raňajkách sa pustil do čítania dennej tlače.

Veľmi pozorne sledoval dianie vo svete.

Po novinách nasledovala korešpondencia: stále mu písalo veľa ľudí a on mnohým odpovedal.

Každú voľnú chvíľu popri biskupskej službe venoval čítaniu kníh: miloval najmä filozofiu, teológiu a dejiny, ale zaujímali ho aj prírodné vedy či novinky v technike.

Zároveň poznal azda všetkých slovenských autorov.

Sám pravidelne tvoril, robil si výpisky a poznámky, z ktorých následne čerpal.

Jeho vlastné knihy vznikali z lístkov, ktoré mal vždy poruke a drobným písmom na ne zachytával myšlienky.

Sestrička Františka ich potom „preklepala“ do počítača a vytlačila, aby ich mohol ďalej upravovať.

Literatúra bola jeho láskou a každodenným pokrmom.

Keď to okolnosti dovolili, rád chodieval na chalupu na lazoch pri Radobici.

Vzal si trochu jedla do tašky, druhú tašku s knihami a zopár osobných vecí.

Keď sme ho tam zaviezli a vypili šálku kávy, rozlúčil sa s nami.

Sám si kúril v piecke a varil na malom sporáku, hoci už mal osemdesiat rokov.

Dni, ktoré tam strávil čítaním a písaním, ho „nabíjali“: boli preňho odpočinkom aj inšpiráciou.

Nemárnil čas.

Každú voľnú chvíľu využíval, aby sa niečo nové dozvedel alebo si niečo známe zopakoval.

Rád sa napríklad vracal k Chestertonovým knihám.

Vďaka čítaniu sa dokázal porozprávať s každým človekom, jednoduchým i vzdelaným.

Profesori i štátnici neraz odchádzali zo stretnutí s ním prekvapení, o koľkých témach sa dokázal zainteresovane rozprávať, čo všetko poznal a čo ho zaujímalo.

Keď sa mi stane, že prejde deň, a ja nestihnem vziať do rúk knihu, aby som si aspoň pár strán prečítal, pri spomienke na neho cítim výčitku.

Jeho láska ku knihám, ale aj pevné odhodlanie denne čítať a rozširovať si horizont poznania pre mňa ostáva celoživotným, nezabudnuteľným podnetom.

Don Jozef Pöstényi, SDB

Kardinál Korec ma ešte ako tajný biskup vysvätil za kňaza 4. januára 1985 v Bratislave.

Keď bol po páde totality uvedený ako biskup v Nitre, išiel som mu zablahoželať a pri tej príležitosti aj poďakovať za vysviacku.

Povedal mi: „Keď som ťa vysviacal, nemysleli sme si, že situácia bude niekedy iná.“

Počas totality zdôrazňoval, že sa oplatí žiť duchovné povolanie aj s rizikom prenasledovania.

Kňazov a rehoľníkov povzbudzoval, aby boli za každých okolností verní svojej viere a duchovnému povolaniu.

Kňazskú vysviacku som prijal v jeho byte za špeciálnych okolností: v dvoch kútoch izby boli zapnuté rádiá, každé naladené na inú stanicu, aby eštebáci nemohli odpočúvať.

Biskup Korec sa po vysviacke doslova hodil na kolená a požiadal ma: „A teraz ma požehnaj.“

Pri stretnutiach s ním mi často napadli slová svätého Pavla: „Viem, komu som uveril, a som si istý.“

Pretože on si bol aj v tej neistote vždy istý Kristom.

Až tak, že bol istotou celej tajnej Cirkvi na Slovensku.

Akoby do všetkých prelieval svoju istotu.

Aj ja som čerpal istotu z jeho postoja, viery, duchovnej hĺbky a rozvážnosti.

Keď sme s dvoma spolubratmi mali 25. výročie kňazskej vysviacky, navštívili sme ho v jeho byte v Nitre.

Hoci bol poznačený vekom a chorobou, stále z neho vyžarovalo nadšenie pre Krista.

Kardinál Korec bol silnou osobnosťou, ale zároveň to bol pokorný a pokojný človek, ktorý si veľa vytrpel.

Často si na neho spomínam v modlitbách, pozerajúc sa do jeho tváre na fotografii, ktorú mám v izbe.

Vo svojom srdci dodnes k nemu cítim hlbokú duchovnú synovskú vďačnosť.

Keď zomrel, asi hodinu som stál pri jeho otvorenej rakve na nádvorí Nitrianskeho hradu.

Pozeral som sa na jeho zatvorené oči s pocitom veľkého obdivu a úžasu nad jeho životom a s vďakou Pánu Bohu za neho.

Jozef Sedlák, fotograf

Kardinál Korec bol intelektuál a spisovateľ.

To sú atribúty, ktoré poukazujú na introvertnosť a jemnosť ducha.

No na druhej strane bol veľmi poctivý, cieľavedomý a nezlomný.

Nebol „mediálna postava“, aj keď po revolúcii bol mediálne známou osobnosťou.

Jeho vystupovanie pred médiami zodpovedalo tomu, že bol hlboko vnútorný človek, ktorý žil dlhé roky v náročných politických, spoločenských aj duchovných kontextoch.

„Pózovanie“ pre neho nebolo dôležité.

Vo všetkom, čo hovoril a robil, bol vždy autentický a prirodzený.

V kontakte s inými ľuďmi mal jasné gestá aj postoje.

Nepretvaroval sa a na nič sa nehral.

Fotografovanie vnímal ako súčasť svojho poslania a funkcie.

Mal som viacero príležitostí fotografovať ho pri svätých omšiach.

Dokonca som mohol vstúpiť do zóny, kam iní fotografi nemohli.

Napríklad v Nitre mi dovolil prísť veľmi blízko pred obetný stôl a odfotografovať, ako dvíha hostiu.

Otec kardinál ma vnímal, ukradomky sa na mňa pozrel, neusmial sa, ale v jeho očiach som cítil, akoby mi hovoril: „Rob si svoju povinnosť, ja to akceptujem.“

Keď sme sa dlhšie nevideli, pýtal sa na mňa, zaujímal sa - to bolo z jeho strany veľmi pekné.

Niekoľko mesiacov pred smrťou mi zatelefonoval a vyše polhodiny sme sa rozprávali.

Chápal som to ako rozlúčku.

Jeho pohreb bol pre mňa silno exponovaná situácia.

Keďže som ho poznal bližšie, vybavovali sa mi spomienky na naše stretnutia a bolo veľmi náročné odosobniť sa.

Prežíval som napätie i dojatie, cítil som sa akoby rozdvojený.

Ale ako profesionálny fotograf som sa snažil celý pohreb zdokumentovať na kvalitnej úrovni.