Kardinál na misijných cestách

Menovanie za prefekta prišlo v stredu. V utorok večer o deviatej som sedel vo svojom byte blízko Vatikánu, keď mi zrazu zazvonil telefón. Volal Martínez Somalo, substitút zo Štátneho sekretariátu.

Začal tým svojím hlbokým hlasom, pýtal sa, ako sa mám a čo je nové. No dodal: „Ja prichádzam teraz z bytu.“ To už bolo jasné. „Z tretieho poschodia.“ Ešte jasnejšie. Hovorím mu: „Tak máš potom novoty.“ „Vieš, čo je nové? Že si pro di pro.“ Zostal som zarazený. Pro môže znamenať, že som nejaký proprefekt alebo propredseda. Pri hľadaní ďalšieho pro mi napadlo Propaganda fide. Tak to mi vyrazilo dych.

„Vieme, že je to veľká, ťažká kongregácia, ale čo na to povieš,“ pokračoval substitút. Vtedy som mu odpovedal: „Len jedno ti poviem, som rád, že sedím na stoličke, inak by som istotne odpadol.“

Samozrejme, všetko sa dialo v duchu poslušnosti Cirkvi a najmä vo vzťahu dôvery voči pápežovi, ktorý voči mne prejavil toľko priateľstva a dôvery. No pravdupovediac, celú noc som nespal a premýšľal som, čo ma čaká.

OVOŇAŤ ZEM

Hneď od začiatku som chápal, že taká kongregácia sa nemôže spravovať iba od zeleného stola a že sa nemožno obmedziť len na to, čo je v Ríme. Musí sa ísť do terénu a vypočuť ľudí. Preto som podnikal neustále cesty. Každý rok som navštívil prinajmenej tri svetadiely, niektoré krajiny aj viackrát.

Na túto pastoračnú činnosť som mal svoje pomenovanie: „ovoňať zem“. Poznatky a dojmy, ktoré som si odniesol, mi mimoriadne pomáhali a postupom rokov vytvárali vzácne vnútorné bohatstvo, ktoré sa volá životná skúsenosť.

JEDENÁSTE PRIKÁZANIE

Moja línia bola každému jasná. Aj veľvyslanci zo západného sveta vedeli, odkiaľ pochádzam a akú líniu som vždy zastával: nepolitickú, ale čisto náboženskú. Takto ma všetci poznali.

Zvyknem hovoriť, že jedenáste Božie prikázanie je Ježišov príkaz pre celú Cirkev: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovať všetko, čo som vám prikázal.

DLHÁ CESTA, DLHÁ HOMÍLIA

Na každej misijnej ceste ma čakalo veľmi veľa roboty. Všade rátali s omšou a homíliou. Keby homília nebola dosť dlhá, veriaci by sa pýtali, či som pre takú krátku homíliu vykonal takú dlhú cestu.

V programe nechýbala prednáška pre seminaristov. Vždy som im dal voľný priestor na diskusiu. Vtedy tŕpli profesori aj vychovávatelia, lebo neraz mi dávali otázky naozaj na telo. Takisto som mal stretnutia s profesormi a vychovávateľmi, ktorí tiež očakávali prednášku.

Potom bolo stretnutie s diecéznymi kňazmi a misionármi. Tam vyšli na povrch mnohé skúsenosti, radosti i bolesti. Podobné stretnutia som mal s rehoľníkmi a rehoľníčkami, ktoré majú v misiách nesmierny význam. Jedna rehoľná sestrička niekedy spraví viac než dvaja-traja kňazi.

PÁPEŽOVA NÁMAHA A NAŠA ÚNAVA

Od roku 1985 som sprevádzal pápeža Jána Pavla II. na všetkých cestách do misijných území. V roku 1986 sme s Jánom Pavlom II. podnikli šestnásťdennú cestu do Oceánie a Ázie. V noci sme leteli z Ríma do Bangladéša. Tam bol od rána nahustený program až do polnoci. Ráno o piatej nám už brali kufre, lebo sme sa presúvali do Singapuru.

Počas tretej noci sme znovu strávili jedenásť hodín v lietadle zo Singapuru na Fidži. Po pár dňoch sme boli úplne vyčerpaní. Kardinál Agostino Casaroli, vtedajší vatikánsky štátny sekretár, vtipne poznamenal, že máme s Jánom Pavlom II. výbornú deľbu práce: On vynakladá únavnú námahu a my sme unavení.

AFRICKÁ CHOROBA

Keď ide o africkú chorobu v prenesenom zmysle slova, je pravda, že Afrika zanechá v človeku čosi príťažlivé, mal di Africa, „africkú chorobu“, túžbu opäť sa tam vrátiť.

Afrika ako krajina je naozaj krásna. Žijú tam príjemní ľudia, niekedy aj takí, čo by vás radi oklamali, ale sú sympatickí. Väčšinou sú jednoduchí a priami. Čosi príťažlivé má v sebe aj ich jednoduchá chudoba, prístup k životu, optimizmus, prirodzená radosť, ako ľahko vedia prijať ťažkosti a povzniesť sa nad ne, ako vedia znášať bolesť i chorobu.

Afričania majú prirodzenú zbožnosť. Vedia sa modliť a Božia prítomnosť je pre nich samozrejmosťou. Hneď sa mi vynárajú v mysli pohľady ženičiek, ako dvíhajú svoje oči k Bohu. Ich zbožnosť je radostná. Zažil som tam veľa krásnych chvíľ. Napríklad spievané premenenie počas svätej omše v Kumasi v Ghane – to bolo až čosi mystické. Pri pozdvihovaní ľudia kľačali, hlboko sa klaňali a tichou melódiou vyjadrovali amen.

Veľakrát som slúžil svätú omšu v swahilčine. Doma mám aj swahilskú gramatiku i Nový zákon v tomto jazyku. Dokonca som v swahilčine svätil aj jedného biskupa. Je to melodická reč, podobá sa taliančine.

ŠESŤHODINOVÁ LITURGIA

Normálna slávnostná omša trvala štyri hodiny. Najdlhšiu šesťhodinovú liturgiu som mal v Ghane. Začali sme o deviatej a skončili o tretej popoludní. Títo ľudia majú ešte cit pre posvätnosť. Je to niečo iné ako naša tichá meditácia, hoci aj oni ju poznajú. Majú živý temperament a potrebujú chváliť Boha spevom, a to z plného hrdla, čo mi trochu pripomína niektoré naše slovenské omše, keď celý kostol jednohlasne spieva.

V Sierre Leone som počas omše na lúke pod palmami udelil všetky sviatosti okrem spovedania. Krstil som a sobášil už dospelé dievčatá. Zároveň som krstil pár malých detí, birmoval, súčasne svätil diakonov a piatich kňazov. A do toho všetkého pribehol jeden starček a nastavil ruky, že by prosil aj pomazanie chorých.

Ako obetné dary priniesli dva kohúty. So zviazanými nohami ich položili spolu s ostatnými darmi pred oltár. No práve počas pozdvihovania, keď nastalo úplné ticho, kohúty zrazu začali hlasno kikiríkať. Nuž, na Božiu slávu!

Pri takej liturgii sa človek do nitky spotí, tak som sa po omši bežal na misijnú stanicu preobliecť a na chvíľu vystrieť.

AKO SMÚTIA AFRIČANIA

Úlohou prefekta bolo aj trpieť s trpiacimi. Pamätám sa, ako mi okolo Vianoc v roku 1999 cez satelitný telefón volal arcibiskup Laurent Monsengwo Pasinya z Kisangani v Konžskej demokratickej republike. Bol celý rozrušený. Rozpovedal mi, že jedna z bojujúcich skupín mu strelila malým delom rovno do pracovnej izby. Našťastie bol vo vedľajšej. Okamžite vybehol zadným vchodom a z blízkej misijnej stanice mi hneď oznámil, čo sa stalo.

V roku 1996 som bol na návšteve v Burundi. Obava z možného útoku partizánov bola vo vzduchu. Keď sa liturgický sprievod v Gitege pohol z arcibiskupovho domu, kráčal som ako hlavný celebrant. Za mnou išli dvaja vojaci s kalašnikovmi v rukách. Obďaleč som zbadal vojenské hliadky.

Do smutného ticha som predniesol dôraznú výzvu Jána Pavla II., aby prestal bratovražedný boj a nastalo zmierenie a spravodlivosť. Tu som videl, ako smútia Afričania: dôstojne, vnútri, mlčky, takmer bez sĺz, ale v hĺbke srdca.

DOBRODRUŽSTVO NA TANIERI

Mal som svoje pravidlá, ktorým vďačím, že som si zväčša zachránil žalúdok. Obyčajne som si vzal bielu ryžu a kúsok pečeného kurčaťa. Odmietnuť, čo ti v Afrike núkajú, je vždy delikátna záležitosť, najmä v dedinách, kde sa to považuje za urážku.

V Kamerune ma o prinášaných jedlách informoval sused pri stole. Zrazu mi oznámil, že ponúkajú mäso z krokodíla. Bolo biele a zdalo sa mäkké, tak som ho ochutnal. Malo chuť varenej ryby a bolo ľahké. Môj našepkávač ma pripravil aj na inú „pochúťku“ – na údenú vretenicu. Našťastie ju nepriniesli.

S KAMEROU NA CESTÁCH

Kde sa dalo, pomohla mi záľuba filmovať udalosti a ľudí malou telekamerou. Nazhromaždil som tak vyše šesťdesiat dvojhodinových videokaziet. Obrazy mi pomohli osviežiť si pamäť pri písaní jednotlivých statí knihy Na misijných cestách.

Pri návšteve na Mauríciu, kde som bol v roku 1997 ako osobitný pápežský vyslanec, som si rozšíril poznatky o tomto ostrove pokojnou prechádzkou v prístave a na pobreží. Dokonca som si mohol dovoliť krátky kúpeľ v mori aj dvojhodinovú plavbu na loďke s priesvitnou podlahou ponad koralový útes. Pritom som obdivoval a filmoval rôzne formy koralového dna a rôznofarebné ryby.

V záhrade biskupa Barroneta na Seychelách som filmoval mojich lietajúcich súmenovcov, purpurové vtáky, známe pod menom kardinál. Konečne som ich videl živé, a nie iba namaľované. Stvoriteľ ich obdaril skvostnejším oblekom, ako je môj kardinálsky.

ZDROJE: JOZEF TOMKO: NA MISIJNÝCH CESTÁCH II (SSV, TRNAVA 2003); JOZEF TOMKO: NA ŽIVOTNÝCH CESTÁCH. ROZHOVORY S MARIÁNOM GAVENDOM (SSV, TRNAVA 2008).