Nikdy nedokončené štúdium

Ako mladého študenta dali Juraja rodičia na štúdium do Prešova. „Prvé tri roky som chodil na štátne gymnázium. Potom som prestúpil do Michaloviec, kde som aj dokončil štúdium na osemročnom gymnáziu.“

V tom čase si vyskúšal život na internáte. „Najprv sme bývali v saleziánskom ústave, ale potom, posledný ročník, keď likvidovali saleziánov, sme sa museli presťahovať na privát spolu s mojimi dvomi ďalšími spolužiakmi.“

Bolo to v roku 1949, keď Juraj Hajduk maturoval. „Katechéta Štefan Hlaváč, ktorý nás učil náboženstvo, nás vzal k sebe. Myslím, že mi to otec vybavil, aj keď mi to nikdy nepovedal.“

Po gymnáziu sa Juraj Hajduk rozhodoval pokračovať v štúdiu na vysokej škole. „Najprv som sa prihlásil na chemické inžinierstvo, ale nevybral som si správne. Nešlo mi to do hlavy.“

Začal preto premýšľať nad ďalšou voľbou. Tou bola vysoká škola obchodná. Žiaľ, neprijali ho. „Nie preto, že som neurobil skúšky, ale v tom čase založili drevársku školu vo Zvolene a študentov smerovali tam.“ On však o tento odbor záujem nemal.

SPRÁVNA VOĽBA

Do tretice si teda zvolil teológiu. Poprosil svojho bývalého profesora Hlaváča, či by mu nepomohol s dodatočným prijatím, keďže semester už prebiehal. „Výchova u profesora Hlaváča na mňa zapôsobila do takej miery, že som premýšľal nad vstúpením do seminára. Takže keď mi od neho prišla odpoveď, že ma prijmú do košického seminára, veľmi som sa potešil.“

Aj keď v seminári mohol študovať len jeden rok, Juraj Hajduk si na to spomína ako na najlepšie časy z mladosti. „V roku 1950 nás rozpustili. V seminári som sa veľmi skamarátil s druhoročiakmi Jožkom Rafáčom a Jožkom Janákom, s ktorými som absolvoval povinné denné prechádzky po meste a do mestských kúpeľov.“

Len tento prvý a zároveň posledný rok stihli riadne ukončiť. Predtým ako im zatvorili brány košického seminára, stihli vysvätiť piatich kňazov.

NEKONEČNÉ PÉTÉPÉ

„V lete nás rozpustili a potom v septembri sme dostali povolávací príkaz a nastúpili sme do práporu Libavá ako vojaci bez zbraní.“ Tento prvý pomocný technický prápor (PTP) nebol ešte podľa Juraja Hajduka taký zlý. „Aj z toho dôvodu, že sme tam boli samí bohoslovci a kňazi.“ V nedeľu večer mohli chodiť na svätú omšu.

Po pártýždňovom pobyte ich povolali do Sázavy – Veľkých Loseníc. Do rúk im dali lopaty a krompáče a museli tvrdo pracovať. Budovali železnicu Brno – Havlíčkov Brod. „Večer sme sa zišli na izbe, a keď sme už vedeli, že nikto nepríde, kňazi slúžili sväté omše.“

Po Sázave ich presunuli do Plzne, kde pracoval na stavbe, po niekoľkých mesiacoch nasledovalo Brno a napokon Přerov. „To bol najhorší pobyt v PTP, pretože sme robili potrubie na vedenie pohonných leteckých hmôt. Museli sme vykopávať vyše dva metre hlboké jamy. Ja som na takúto náročnú fyzickú prácu nebol zvyknutý, preto som to znášal veľmi zle.“

Ale po týždni sa na Juraja Hajduka usmialo šťastie. Dostal odkaz, že sa má zastaviť za veliteľom. Ten poznal Jurajových rodičov, preto sa ho pýtal, čo robí a ako sa mu darí. Otvorene odpovedal, že túto prácu nezvláda, a tak mu veliteľ sľúbil pomoc. „Na druhý deň mi povedal, že budem pracovať v kuchyni.“ Spolu s dobrým kamarátom Jankom Albertom, spolužiakom z gymnázia a aj zo seminára, bol v kuchyni celý rok.

Po roku ich opäť prevelili, tentoraz na Ostravsko - Horní Suchá, kde fárali ako baníci. Pobudli tam jedenásť mesiacov. Aj keď bola práca zo začiatku ťažká, na všetko si postupne zvykli. „Nejako sme to aj s kamarátom Jankom vydržali, ale potom nám prišiel papier, že žiadny civil sa po dvoch odslúžených rokoch nekoná. Každý dostal predĺženie vojenskej služby na dobu neurčitú.“

Pre neho to znamenalo, že bol v PTP štyridsať mesiacov namiesto dvadsiatich štyroch.

„Ale aj tam sme to prekonali, lebo sme si všetci rozumeli a navzájom si pomáhali. Nepamätám si, že by som sa bol niekedy s niekým pohádal. A s Jankom Albertom sme ostali kamaráti po celý život.“

Aj napriek vtedajšej neľahkej dobe sa Juraj nesťažuje a všetko si pamätá, akoby to bolo včera. „Nemám ťažké spomienky, až na tú prácu. Neviem, ako by to bolo dopadlo, keby ma vtedy veliteľ nezachránil, ale vždy sa to vlastne dalo zniesť.“

PO NÁVRATE DOMOV

Keď sa konečne na Silvestra 1953 mohli vrátiť domov, premýšľali, čo ďalej, či sa budú môcť vrátiť do seminára.

„V prvom ročníku nás vtedy bolo osemnásť, v druhom bolo jedenásť seminaristov. A z týchto dvadsiatich deviatich sa nikto nestal kňazom. Až na pár výnimiek sme sa oženili a založili si rodiny. Neviem, prečo nás nik neoslovil, aby sme sa do seminára vrátili. Vtedajší tretiaci a štvrtáci sa kňazmi stali, ale z vlastnej iniciatívy.“

Prvým ročníkom v košickom seminári sa teda pre neho štúdium teológie skončilo a zamestnal sa doma, vo Vranove nad Topľou. Nastúpil ako finančník do Jednoty. „Nič som nevedel, ale hneď po nástupe ma poslali na školenie, kde som za dva týždne mohol získať potrebné zručnosti.“

Od študentských čias nemal problém s učením, rýchlo si veci zapamätal a zložité to pre neho nebolo ani v zamestnaní. Popri ňom sa preto rozhodol študovať ekonómiu. Dokončil ju a stal sa inžinierom. 

STRETÁVKY SEMINARISTOV

V roku 2000 pri príležitosti 50. výročia rozpustenia seminárov sa mohli bývalí bohoslovci opäť stretnúť. „Jeden z vtedajších seminaristov Štefan Hlas zariadil cez biskupstvo, aby sme sa my ešte žijúci seminaristi dodatočne zišli.“

Na prvom stretnutí sa ich zišlo osemnásť. „Po arcibiskupovi Tkáčovi neskôr organizovanie týchto stretávaní prebral terajší košický arcibiskup Bernard Bober. Každý rok nás takto pozvali na sviatok sv. Karola Boromejského na spoločné stretnutie. A za to som veľmi vďačný. Bol by som rád, ak by som sa ešte mohol stretnúť s arcibiskupom Boberom.“

Ako Juraj Hajduk hovorí, „na ten rok v seminári nikdy nezabudnem, ani na tých desať rokov, čo sme sa každý rok stretávali v Košiciach. Tieto stretnutia sú pre mňa výnimočné a nezabudnuteľné“.

Potom vymenúva, čo sa za tie roky zmenilo. „Štúdium nebolo ako teraz. Museli sme z filozofie, dejín, ale aj iných predmetov odpovedať po latinsky. Tú sme mali od prvého roka ešte na gymnáziu, takže sme už na ňu boli zvyknutí. Nerobila mi vôbec problém, mal som ju rád.“

Rozdiel vidí aj v podmienkach, v akých študovali. „Na raňajky sme mali celý školský rok zapraženú polievku a kúsok chleba. A neviem o tom, že by niekto proti tomu niekedy protestoval. Terajší bohoslovci sú na izbe dvaja a každý má svoj počítač. My sme v jednej izbe spali štyridsiati. V druhej boli štvrtáci a piataci,“ porovnáva Juraj Hajduk.

PRÍBEH LÁSKY

Zamestnanie mu prinieslo aj šťastie v láske. „Veľmi dobre som sa oženil. Môžem povedať, že aj keby som neviem koľko hľadal, lepšiu ženu by som nenašiel.“ A to sa stretli úplne „náhodou“.

Keď Juraj pracoval v Jednote vo Vranove, jeho nastávajúca Erika pracovala v tom istom podniku, ale v Humennom. „Nastúpila ako mzdová účtovníčka a potrebovala sa zaučiť. A poslali ju k jej spolužiačke, ktorá sedela v mojej kancelárii, k mojej šéfke.“ Nechcel rušiť a pobral sa preč. Osud však zariadil, aby sa stretli znova.

„V Prešove sa konalo školenie mzdových účtovníkov, na ktorom som bol ako predseda komisie a prišla tam aj ona. Prisadol som si k nej, keďže mala voľné miesto, a po celý čas sme vôbec nepočúvali, čo nám na školení hovoria, ale debatovali sme spolu.“ Vtedy medzi nimi, ako Juraj hovorí, preskočila iskra.

Na druhý deň hneď zavolal do Humenného a vypýtal si ju k telefónu. „Opýtal som sa, či ju môžem prísť navštíviť, a ona odpovedala: No, keď sa vám chce... Samozrejme, že sa mi chcelo, vybral som sa za ňou ešte v ten deň,“ usmieva sa Juraj Hajduk pri spomienkach na začiatky dlhoročnej lásky, ktorú s Erikou v roku 1956 spečatili manželským zväzkom, žili spolu do jej smrti v roku 2019.