Šarbel Machlúf - svätec bez očného kontaktu

Jozef Anton Machlúf sa narodil 8. mája 1828 v dedine Biká Kafra na severe Libanonu.

Už v detstve ho rovesníci prezývali svätý, ale s ironickým podtónom, lebo ich dráždilo, že bol zbožný, miloval modlitbu, samotu a ticho.

Modlil sa pri každej príležitosti aj pri pasení dobytka.

Zriekol sa sveta

Mal 23 rokov, keď sa zriekol sveta - 8. augusta 1851 sa stal maronitským rehoľníkom a prijal meno Šarbel.

Okrem toho, že toto meno nosil jeden zo starokresťanských mučeníkov, treba pripomenúť, že Šarb znamená príbeh, rozprávanie a El znamená Boh.

Prostredníctvom života Šarbela Machlúfa Boh skutočne vyrozprával pozoruhodný príbeh.

Do rodnej dediny Biká Kafra sa už nikdy nevrátil.

Niežeby nemohol či nesmel.

Iba sa úplne zriekol sveta.

Jeho dobrovoľné rozhodnutie žiť v sebazapieraní až za hranice ľudského chápania vyvolávalo obdiv i posmešky.

Šarbelove dni plynuli v totálnej odovzdanosti do Božej vôle a v podriadenosti voči všetkým.

Pracoval na poli, zbieral kamene vo vinici i drevo v lese, potom tento ťažký náklad nosil na chrbte, pomáhal pri pečení chleba v kláštornej kuchyni.

Poslúchal príkazy, nech mu ich dal ktokoľvek vrátane posledného sluhu.

Neodmietol nijakú prácu, hoci bola podradná a fyzicky vyčerpávajúca.

Nevzoprel sa nijakému poníženiu.

Sľub poslušnosti naplnil vo vrchovatej miere.

Rovnako aj sľub chudoby a čistoty.

Chudoba až do krajnosti

Dopriaval si minimálny odpočinok, spal tri hodiny, od deviatej do polnoci, keď vstával na modlitbu.

Potom sa nevrátil do postele, ale ďalej zotrval v modlitbe.

A aká to bolo posteľ!

Spal na niečom, čo pripomínalo slamník.

Vypchatý bol dubovou kôrou a lístím.

Vankúšom mu bol kus dreva obalený v starej látke.

Ani v zime nepoužíval žiadnu prikrývku, nezohrieval sa pri ohni a nenosil oblečenie navyše.

Keď sa mu starý habit roztrhol, zaplátal ho a nosil ďalej. Nepotreboval a hlavne nechcel nové veci.

Keď ho po smrti bratia prezerali, mysleli si, že v ťažkej kapucni nájdu ukryté peniaze.

Namiesto pokladu ich šokovali kamienky, ktoré do nej Šarbel zašil.

Vďaka nim kapucňa držala dobre na hlave, ale pri spánku mu museli spôsobovať veľké nepohodlie.

Ustavičný pôst

Aj čo sa týka jedla, bol príkladom skromnosti.

Museli ho vyzvať, respektíve mu prikázať, aby išiel jesť.

Žil v ustavičnom pôste.

Jedol to, čo by iní nedali do úst: pripálené zvyšky, odrobinky, zeleninové stonky určené na vyhodenie aj to, čo zostalo po spolubratoch.

Snažil sa, aby sa jedlom neplytvalo, aby sa nič nevyhadzovalo.

Nikdy si nič nevzal navyše, nešomral na jedlo ani na to, keď zostal o hlade.

Aj táto podobizeň svätého Šarbela vznikla podľa fotografie z roku 1950. Snímka: Ján Lauko

Umŕtvil múdrosť a inteligenciu

Bál sa toho, aby ho chválili.

Vždy mal sklopený zrak.

Žil v tichu a mlčanlivosti.

Nepúšťal sa do zbytočných rozhovorov.

Keď sa však na neho niekto obrátil s teologickou otázkou, prehovoril a všetkých ohromil svojou múdrosťou.

Veď aj počas štúdia teológie sa o ňom hovorilo, že je to svätý študent.

Bol mimoriadne inteligentný, ale aj v tomto smere zaprel sám seba.

Múdrosť i vzdelanie v sebe umŕtvil. Usiloval sa žiť v najväčšej jednoduchosti a pokore, akoby bol neviditeľný.

Iba hriešny človek

Spovedal sa každý týždeň.

Dlhé hodiny kľačal pred svätostánkom v modlitbe.

Aj pri práci s motykou sa modlil ruženec.

S veľkou láskou obetoval svoje modlitby za duše v očistci a vyzýval na to aj ostatných veriacich.

Odporúčal často sa prežehnávať a utiekať sa k Panne Márii.

Ani Šarbel sa nevyhol duchovným zápasom a pokušeniam, ale razantne proti nim bojoval.

Milodarov sa nechcel dotknúť, dokonca sa odmietal na peniaze pozrieť.

Keď na neho počas ťažkej práce na poli doľahli telesné pokušenia, volal o pomoc, akoby mu išlo o život.

Ľuďom, ktorí ho prosili o modlitbu, odporúčal zveriť sa Bohu.

Hovoril, že on je iba hriešny človek. 

„Proste Pána, aby vám dal podľa vašej viery,“ znela jeho rada.

Pri slávení svätej omše zakúšal neopísateľnú radosť.

Odkedy bol 23. júla 1859 vysvätený za kňaza, slávil Eucharistiu s najväčšou úctou.

Obliekol si čistý habit a obul topánky, ktoré mal len na túto príležitosť.

To sa týkalo aj mydla a uterákov na ruky.

Dlho sa modlil pred každou svätou omšou a po nej ďakoval za Božiu milosť, že mohol sláviť Eucharistiu.

Pána Ježiša prítomného v Eucharistii držal v rukách, keď ho obkľúčili smrteľné úzkosti.

Hoci ho premáhala nezvratná telesná slabosť, nechcel Krista zo svojich rúk pustiť.

Nasledovala niekoľkodňová agónia a narodenie pre nebo – symbolicky 24. decembra 1898 na vigíliu Narodenia Pána.

K hrobu svätého Šarbela v Kláštore sv. Marona v Anáji putujú každý rok tisícky pútnikov z celého sveta. Pápež Pavol VI. vyhlásil Šarbela Machlúfa za blahoslaveného 5. decembra 1965, svätorečil ho 9. októbra 1977. Snímka: Ján Lauko

Zázraky za života i po smrti

Pochovali ho do spoločného hrobu.

No Pán nedovolil, aby jeho pokorný služobník videl porušenie.

Z miesta, kde bol pochovaný, začalo vyžarovať svetlo.

Keď hrob otvorili, Šarbelovo telo bolo neporušené.

Vytekala z neho ružová tekutina.

Ľudským rozumom sa to nedalo vysvetliť.

Napriek tomu sa snažili Šarbelove telesné ostatky vysušiť rôznymi - i drastickými spôsobmi.

Telo vo vertikálnej polohe postavili do vápna, vybrali z neho vnútornosti a sušili ho na slnku...

Napriek utiahnutosti už počas života ho obklopovala povesť svätosti.

Keď kobylky ohrozovali polia okolo kláštora, Šarbel požehnal vodu.

Keď pokropili polia touto vodou, úroda bola zachránená.

A keď spolubratov pri práci vonku ohrozoval nebezpečný had, zahnal ho preč iba svojím slovom.

Jednou z najznámejších udalostí zo života svätca je príbeh o vode v svietiacom lampáši.

V kláštornej kuchyni mu naliali namiesto oleja do lampáša vodu.

Napriek tomu, že kláštor mal byť v noci ponorený do tmy, v Šarbelovej cele sa svietilo.

Keď to predstavený skúmal, zistil, že Šarbel neprestúpil žiadny príkaz a v jeho lampáši je naozaj voda.

Fotografia z roku 1950

Napriek tomu, že Šarbela počas jeho pozemského života nikto nefotil, dnes je na celom svete známa jeho podobizeň, ktorá sa nevysvetliteľným spôsobom objavila na fotografii v roku 1950.

Členovia Kongregácie libanonských misionárov navštívili 8. mája 1950 Kláštor sv. Marona v Anáji.

Piati z nich sa odfotili v Pustovni sv. Petra a Pavla.

Na zábere ich však bolo o jedného viac.

Predstavený maronitov okamžite v šiestom mužovi spoznal Šarbela.

Dvadsiaty druhý deň v mesiaci

Podľa liturgického kalendára slávime sviatok sv. Šarbela 24. júla.

Uctievame si ho aj každý 22. deň v mesiaci.

Súvisí to so zázračným uzdravením ochrnutej Nuhady al-Šamjovej, matky dvanástich detí, ktorú svätý Šarbel operoval v noci z 22. na 23. januára 1993.

Zjavil sa jej spolu so sv. Maronom a žiadal, aby každý 22. deň v mesiaci putovala do jeho pustovne, kde sa bude sláviť svätá omša.

V ten deň sa jej rany na krku otvárali a v noci zase zatvorili.