V kostole začínal, v kostole aj končil

„Odmalička som rád spieval, a keď prišlo Pôstne obdobie, na dedine mi dohovárali, že by sa to nemalo, len v kostole. Spomenul som to na spovedi v Prešove a jeden milý kaplán sa pousmial, že za pokánie budem chodiť do tamojšieho latinského zboru,“ ponúka František Balún historku spojenú so svojimi začiatkami.

KDE MA PÁN BUDE CHCIEŤ MAŤ

„Ukazovalo sa, že Boh mi dal dar zaujímavého hlasu, ale najprv som sa vyučil v autoservise, keďže riaditeľ základnej školy u nás v Chminianskej Novej Vsi mi za komunizmu prihlášku na strednú školu podpísať odmietol. Zdôvodnenie bolo, že sme bigotní katolíci. Bol som smutný, ale pamätám si výrok mojej mamy, aby som sa nebál, kde ma Pán Boh bude chcieť mať, tam ma dostane. Mala pravdu, Boh ma doposiaľ vedie po svojich cestách.“

ŠTÚDIA SA NEVZDAL

Po peripetiách dostal šancu ísť na spevácku súťaž. Predsedom poroty bol šéf prešovskej spevohry a po súťaži mu ponúkol angažmán, hoci hudobnú školu nemal.

V roku 1972 uspel v konkurze do operného zboru Slovenského národného divadla v  Bratislave. „Paradoxne, pre divadlo som bol dobrý, ale na tamojšie konzervatórium ma neprijali. Podobne ako predtým v Košiciach a Žiline. Ideologicky som bol ‚zapísaný‘, spev som preto študoval len súkromne pod odborným dohľadom.“ Nedalo mu to pokoj, prihlášku poslal ešte do Brna. A prijali ho. „Stretol som tam pedagóga Richarda Nováka, slávneho českého basistu a hlboko veriaceho človeka. Bol mi ako starší brat, dával mi úprimné životné rady. Má už 92 rokov a stále spieva.“

SLÁVNE OPERY A TRPEZLIVOSŤ

Po absolvovaní štúdia prešiel v roku 1977 konkurzom na miesto operného sólistu v košickom divadle a ostal mu verný do odchodu do dôchodku. „Po dvoch rokoch som bol už zbalený, že končím. To som mal za sebou už aj hosťovanie v SND v  hviezdne obsadenom Faustovi s Petrom Dvorským. Rodinu som mal stále v Bratislave a neustále dochádzanie za ňou sa nedalo zvládnuť. Riaditeľovi som povedal, že rodina je mi prednejšia, a keď mi dva roky nevedia vybaviť byt, aby som ju presťahoval do Košíc, tak odchádzam. Zrazu bol aj byt.“

Poctivá práca prinášala veľké úlohy v slávnych operách (Don Giovanni, Carmen, Tosca, Aida, Nabucco, Rigoletto, Don Carlos ...), hosťovania v Banskej Bystrici, Brne i Ostrave. „Tŕňom v oku však stále bolo, že som chodieval do kostola, preto nastal čas, keď som okrem divadla nemohol účinkovať nikde inde, aby som si privyrobil. Ja som to trpezlivo znášal.“

ZLOMOVÚ ROLU NAJPRV NEVZAL

Všetko zmenil rok 1984 a opera Jána Cikkera Mister Scrooge. Pritom hlavnú rolu najprv odmietol. „Keď som si však prečítal libreto, zistil som, že je to Dickensova Vianočná koleda. Konverzia lakomca, ktorý cez vidiny zbadal, čo všetko jeho egoizmus popáchal, ma chytila za srdce. Povedal som, že to beriem.“

Odmenou bola nielen výročná cena Slovenského literárneho fondu za najlepší výkon roka v opere na Slovensku, ale aj čosi osobnejšie.

„Samotný autor Ján Cikker mi do bulletinu napísal: Neďakujem ja, ale moje srdce. Pozval ma domov a ukázal mi notes, kde si po premiérach zapisoval poznámky k stvárneniu svojich diel. Stálo tam, že práve v Košiciach sa dožil ideálneho prevedenia tejto svojej milovanej opery.“

Bolo to úžasné zadosťučinenie. „Aj za to, že som šesťčlennú rodinu živil iba z mizerného divadelného platu, keďže som mal spomínaný dištanc na iné aktivity. Výročná cena bola zaujímavá aj finančne, takže mi niekoľkonásobne vynahradila stratu z absencie vedľajších divadelných činností. Spätne som si uvedomil, že aj toto bolo Božie riadenie.“

ČINNOSŤ NA OSTRIE NOŽA

Bohatá bola jeho koncertná činnosť doma i v zahraničí. Prestížne ocenenie mu otvorilo dvere, ale ideový problém ostal. Hlásil sa ako sólista aj do bratislavského SND, ale mali ho zapísaného ešte z doby, keď tam pôsobil ako člen zboru.

„V  jezuitskom kostole pôsobil známy umelec a  úžasný kazateľ páter Zavarský. Ako politického väzňa ho sledovali. Keď som z kostola vychádzal, stretli ma kolegovia, ktorí išli z viechy. Spolu sme kráčali na večerné predstavenie, ale oni pod vplyvom alkoholu. Vedenie si však zavolalo na koberček mňa – že zle reprezentujem národné divadlo.“

Na svojich kresťanských zásadách však stál pevne a nebál sa prorežimným predstaviteľom povedať aj slová, za ktoré hrozil postih. „Bol som pod dohľadom, našiel som o tom dôkaz v Ústave pamäti národa. Už od mladých čias som sa v Prešove venoval výrobe aj distribúcii samizdatovej literatúry, organizoval duchovné cvičenia pre mládež.“

V  Bratislave v  tom pokračoval v spolupráci so študentkami vysokých škôl. „Tajne prepisovali texty na strojoch a takto rozmnožovali pre bohoslovcov i laikov vzácne diela. Distribúcia tlačených kníh bola nebezpečná činnosť na ostrie noža. Našťastie, nechytili ma, ale evidovali.“ Aj po príchode do Košíc sa venoval tejto činnosti i práci v spoločenstvách tajnej Cirkvi.

ZA PRAVDU A SPRAVODLIVOSŤ

Keď prišiel po nežnej revolúcii závan slobody, zapojil sa František Balún do politického života. V roku 1990 bol kooptovaný za poslanca do miestneho zastupiteľstva a v prvých slobodných voľbách bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady.

„Za pravdu a spravodlivosť som sa vždy postavil. Po roku 1989 som sa dal prehovoriť na verejnú činnosť a teší ma, že som mohol prispieť napríklad k zakladaniu cirkevných škôl a zabezpečeniu techniky pre mnohé v Košickej diecéze. Konštituovanie týchto škôl bola veľká drina a často hra o nervy.“

Venoval sa aj rehabilitáciám nespravodlivo väznených a majetkovým vyrovnaniam medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. „Bolo mi však ľúto, že som musel obmedziť divadlo. Po dvoch rokoch som v parlamente skončil a stal som sa na osem sezón šéfom košickej opery.“

SPLÁCAL, ČO DOSTAL

Vždy rád spieval aj v chrámoch. S tým sa viaže i úsmevná spomienka na hektické ponovembrové časy. „Po zmene režimu, keď za to už nehrozili opletačky, si niektorí kolegovia vraveli, že Balún toho už pri omšiach v košickom Dóme sv. Alžbety naspieval dosť a teraz zarobia oni. Keď zistili, že je to za vatikánsku valutu, teda za Pán Boh zaplať, rýchlo vytriezveli. Čudovali sa, že som tam celé roky spieval zadarmo. A to som spieval po celej diecéze na mnohých cirkevných slávnostiach a pod dohľadom ŠtB. Odpovedal som im, že ja som takto len splácal, čo som od Boha dostal.“

Dnes si už František Balún užíva dôchodok a úlohu starého otca. A to je nádherná kariéra – desať krásnych vnúčat.

S BOŽOU MILOSŤOU

„V roku 2009 som spieval na biskupskej vysviacke Cyrila Vasiľa v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore svetovú premiéru piesne o Cyrilovi a Metodovi, ktorú pre mňa napísal Pavol Krška.“

Emotívne bolo, že práve v chráme, kde Cyril a Metod priniesli pápežovi na schválenie preklad staroslovienskej liturgie. „Na základe toho som potom dostal ponuku na veľký koncert tiež v Santa Maria Maggiore. Po jeho skončení som si povedal, že by to mohol byť pekný záver mojej kariéry, v kostole som začínal, v kostole aj skončím. To sa naplnilo.“ Stále mu však robí radosť, ak si v kostoloch môže príležitostne zaspievať žalmy. „Vždy som to bral ako modlitbu, ktorou môžem oslavovať Boha, a som za tento dar veľmi vďačný.“

Ako dodáva, vo všetkom cítil Božiu milosť a požehnanie. „A tiež podporu i oporu mojej milovanej manželky, ktorá stála pri mne aj v najťažších situáciách. Bez toho by som to nebol zvládal robiť. Po Bohu jej musím ďakovať za to, že vydržala so mnou už päťdesiat rokov.“