V ukrajinskej Arche

Už tretí rok je rehoľné kňazstvo Jána Burdu (48) späté s ukrajinským Ľvovom. Ako špirituál tamojšieho spoločenstva Archa, ktoré sa venuje službe ľuďom s mentálnym znevýhodnením, je jeho služba týmto druhom ešte potrebnejšia a náročnejšia.

Keď sa pre Katolícke noviny tento text o jeho službe pripravoval, nikto netušil, že k publikovaniu dôjde za celkom inej, bolestivej situácie. S Jánom Burdom sme však stále v kontakte, a tak nám sprostredkoval informácie aj k aktuálnemu dianiu.

ŤAŽKO PREDSTAVITEĽNÉ

„Po zotmení sú ulice prakticky celkom pusté, svetlá tlmené, rolety stiahnuté. A v noci platí zákaz vychádzania. Miliónové mesto pôsobí, akoby tu nik nežil, mení sa na mesto duchov,“ vykresľuje situáciu slovenský misionár.

V samotnej ľvovskej Arche upratali polovicu úradu, ktorý je napoly v prízemí, takže je to akoby pivnica, vhodná na úkryt. „Čo sa dalo, sme uvoľnili. V dome sú ubytovaní prví dvaja ľudia z Charkova, ďalší piati sú na ceste.

Kedy prídu, nik nevie. Naša Kaťa, Ukrajinka, ale s  kazašským pasom, odišla za pomoci svojej ambasády do Poľska a rozhoduje sa, či sa vráti do Kazachstanu alebo nie.“ Lúčenie vynútené, slzám sa nedalo vyhnúť.

„Ostatní naši nechcú alebo jednoducho nemôžu nikam odísť.“ Situácia je náročná, ťažko predstaviteľná, no v Arche sa snažia nepodliehať strachu, panike.

„Modlíme sa, keď sa dá, veľa medzi sebou komunikujeme, aby sme znížili hladinu psychického napätia. Málo spíme – zo stresu, aj pre sirény, ktoré zatiaľ vyjú každé ráno. Dnes boli cez deň tri ďalšie poplachy.“

Keď v noci niečo preletí ponad mesto alebo prejde po ulici auto, podvedome sa budia alebo vôbec nemôžu zaspať. „Prvý deň prakticky nik nejedol, druhý to už bolo lepšie. Jedlo, vodu, elektrinu a iné veci zatiaľ máme, kiežby to ostalo pri tom a vojna sa čím skôr skončila,“ podáva svedectvo Ján Burda.

A prosí: „Modlime sa za našich obrancov, aby nás ubránili; za našich nepriateľov, aby s tým prestali a vrátili sa domov živí, a za ľud v Rusku, aby čím skôr našiel nového ‚cára‘, ktorý túto hrôzu zastaví. Lebo škoda každého ľudského života, je jedno, akú uniformu nosí.“

ŽIVOT V SLUŽBE ARCHY

Cesta otca Jána Burdu, SJ, ku kňazstvu nebola celkom priama. Žiadosť o prijatie do noviciátu si podával až vo veku 24 rokov, hoci o kňazstve uvažoval ešte pred maturitou. Prvýkrát sa dostal na Ukrajinu v rámci záverečného cyklu jezuitskej formácie a vykonával tam niekoľko týždňov sociálnu prax.

Neskôr ho do tohto prostredia poslal provinciálny predstavený opäť a jeho súčasným poslaním je duchovné sprevádzanie kresťanského spoločenstva Archa, ktoré sa snaží zlepšiť život ľudí s mentálnym znevýhodnením.

Prvú komunitu Archy založil v lete roku 1964 mladý kresťanský filozof Jean Vanier (1928 – 2019) neďaleko Paríža. Do prenajatého domu vtedy zavolal prvých mladých dospelých mužov s mentálnym znevýhodnením a ponúkol im úplne iný život než ten, ktorý poznali z ústavu.

„Svoj dom nazvali podľa Noemovej archy. Ich spôsob života a práce oslovil ďalších, a tak sa dielo Archy rozšírilo už na všetky kontinenty. Dnes ho možno nájsť v 38 krajinách, kde má 156 samostatných komunít a ďalších 28 projektov,“ objasňuje otec Ján.

JEDNA Z NAJVÄČŠÍCH KOMUNÍT

Archa v ukrajinskom Ľvove funguje ako súčasť L’Arche International od roku 2008.

Dnešnej Arche predchádzali spoločenstvá Viera a Svetlo, ktorých vznik hneď po rozpade Sovietskeho zväzu iniciovali americkí Ukrajinci: Zeňa Kušpeta a Boris Gudziak. Hlavne ich zásluhou Ukrajinu navštívil aj Jean Vanier a Henry Nouwen.

Otec Ján Burda pripája aj zmienku o tom, že niektorí z asistentov v Arche získavali skúsenosti v zahraničí.

Dnes je komunita v Ľvove jednou z najväčších na svete – má vyše 90 členov, päť denných stacionárov – dva vo vlastných a tri v prenajatých priestoroch – a zatiaľ jeden dom určený na trvalé ubytovanie druhov, teda tých 52 členov spoločenstva, ktorí majú mentálne alebo intelektuálne znevýhodnenie.

PODPORA A ROZVOJ DUCHA

Špecifiká svojej misijnej služby v spoločenstve Archa vníma otec Ján najmä v samotnom vnútornom svete a duchovnom živote druhov.

„Po telesnej stránke sú to dospelí muži a ženy, ale ich komunikačné a mentálne možnosti sú skôr na úrovni detí predškolského veku. No zároveň platí, že to nie sú deti, a preto k nim nemožno pristupovať ako k deťom.“ Takže treba vedieť, ako ich podporovať a rozvíjať.

„Je to umenie. Na druhej strane sú tu naši asistenti a ďalší členovia Archy. Stoja pred každodennou výzvou, ako v takej náročnej službe emocionálne nevyhorieť, ale nájsť rovnováhu medzi službou, rodinou a sebou samým,“ hovorí na základe svojich skúseností otec Ján.

Aktuálna vojnová situácia skúsenosti riadne preverila. „Zvlášť v prvé dva dni to bola hrôza a strach. Snažili sme sa ich rozptýliť, zamestnať čímsi ‚prízemným‘. Teraz je to už dobré, sirény a odchody do úkrytov, pivníc berieme ako nový normál, máme v tom prax. Len sa nedá nič plánovať.“

KEĎ SA VRÁTIA BEŽNÉ DNI

V Arche by dali veľa za to, keby opäť mali svoj „bežný deň“, počas ktorého sa členovia komunity venujú napríklad výrobe ozdôb z korálok alebo vlny, výrobe sviec a pohľadníc či maľovaniu drevených ozdôb. A aká vzácna sa dnes javí bezstarostná rozcvička, príprava obeda či rôzne terapie.

Len modlitba na začiatku a na konci dňa zostáva, aj keď má oveľa nástojčivejší obsah. Obyvateľom Archy prinášali radosť a dodávali sebavedomie činnosti, na ktoré teraz nie je priestor. Napríklad realizácia ich umeleckých talentov.

U väčšiny z nich sa tiež podarilo zlepšiť komunikáciu a samostatnosť v starostlivosti o seba, no podmienky na ďalší rozvoj ich zručností teraz nie sú priaznivé. 

Dva razy v mesiaci sa tiež zvyklo stretávať celé spoločenstvo: raz pri spoločnej Eucharistii a raz na spoločnom výlete či inom podujatí, čo v danej situácii nie je možné.

Azda sa budú cez internet predávať aspoň výrobky, ktoré členovia Archy vyrábajú. Vďaka úspechu v grantovej schéme začali v Arche s výrobou pirohov, ku ktorej sa iste vrátia, a aj ich sen o výstavbe vlastnej budovy stále pretrváva.

SLOBODNÍ A REŠPEKTOVANÍ

Práca s ľuďmi s mentálnym hendikepom je náročná, no zároveň veľmi obohacujúca po ľudskej i duchovnej stránke.

„Najviac ma napĺňa, keď vidím, ako sa druhovia tešia, že som zavítal práve do ich stacionára, keď vidím, ako sa chcú spovedať alebo ako prežívajú božskú liturgiu. Od prvého dňa mi tu celkom inak znejú Pánove slová: blažení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo,“ vyznáva sa otec Ján.

No aj tak vníma, že do podstaty týchto slov ešte úplne neprenikol, hoci je teraz tak blízko ich nositeľom.

„Sú to ľudia, do ktorých vnútra sa nevie dostať zlo. Rovnako tak naši asistenti. Nádherní ľudia veľkých sŕdc, hoci tiež majú svoje starosti a ‚muchy‘. Od mnohých z nich sa mám ešte čo učiť o láske k Ježišovi, o pokore či odpúšťaní.“

Pri tejto práci považuje za veľmi dôležité venovať členom spoločenstva úplnú pozornosť, byť trpezlivý a tolerantný a budovať so všetkými vzájomný vzťah lásky a slobody.

„Pristupovať k nim ako k rovnocenným partnerom, nerozhodovať za nich, viesť dialóg s úctou, usilovať sa o priateľstvo a partnerstvo, ale tak, aby sa obe strany cítili slobodné a rešpektované.“

MILOVAŤ A SLÚŽIŤ

A kde vo svojej službe vidí otec Ján Burda črty rehole jezuitov? „Už to, že som tu, je prejav našej jezuitskej charizmy. Svätý Ignác z Loyoly chcel, aby sme slúžili Kristovi a Cirkvi ‚na hraniciach‘, pomyselných i skutočných.“ Obľúbeným krédom sv. Ignáca bolo amar y servir, milovať a slúžiť.

„Presne toto je teraz moja úloha. Snažím sa milovať a slúžiť nielen ako kňaz, ale aj ako vodič, zastupujúci asistent, konzultant všetkého druhu, údržbár, fotograf, upratovač či pomocník v  kuchyni.“ A v týchto ťažkých časoch aj ako opora a posilnenie.