Vôňa jeho svätosti sa šíri a rastie

Alfonz Paulen prišiel na svet 26. januára 1913 v Malých Bedzanoch rodičom Jánovi a Anne, rodenej Števicovej, ako druhé zo štyroch detí. Meno dostal po ctiteľovi Panny Márie Alfonzovi Máriovi de Liguori.

„Rodičia boli veľmi nábožní a pracovití. K týmto čnostiam viedli aj svoje deti,“ vraví postulátorka kauzy blahorečenia Alfonza Paulena. Keď mal však Alfonz päť rokov, rodinu zasiahla smrť otca a najmladšej sestry.

„Otec Ján krátko po návrate z prvej svetovej vojny ochorel na španielsku chrípku. Nakazila sa aj najmladšia Jolanka. Mama Anna sa ich všetkými silami snažila liečiť, ale nič nepomáhalo.“

Starostlivosť o domácnosť aj výchovu synov Viktora a Alfonza zostala teda na matke. Oporou jej bol manželov otec Ján.

CHUDOBA A DOBROSRDEČNOSŤ

Deti vyrastali v roľníckom prostredí. Síce chudobnom, ale o to srdečnejšom. Chovali dobytok, obrábali polia.

„Malý Alfonzko s bratom Viktorom teda od útleho detstva behali okolo zvierat a pracovali na poli.“ Popritom sa však vzdelávali.

„Alfonz navštevoval Ľudovú školu vo Veľkých Bedzanoch a od roku 1923 študoval na Gymnáziu v Kláštore pod Znievom.“

Do vienka dostal lásku a  citlivosť na potreby blížneho. Vychádzali z rodinných vzťahov, ktorých základom bola láska, pokoj, úcta, rešpekt a vzájomná pomoc.

„Celý jeho život sa niesol mimoriadnou pozornosťou voči blížnym, ktorí trpeli alebo boli v núdzi. Pravdepodobne aj táto čnosť vychádzala zo skúsenosti utrpenia z detstva, keď mu zomreli najbližší.“

KŇAZOM UŽ PRED NARODENÍM

Cesta k Alfonzovmu kňazstvu sa začala ešte pred jeho počatím. „Keď si mamička Anna vykonala pešiu púť do Mariazellu, pred milostivou sochou Panny Márie sa modlila a prosila, že keď po púti počne dieťa a bude to syn, nech sa stane kňazom.“

Tak sa aj v roku 1936 stalo, no nielen vďaka matkinej túžbe. „To, že nosila a živila v sebe svätú túžbu mať syna kňaza, ju len duchovne zdobilo.“

Myšlienka na kňazstvo však u Alfonza vyzrievala odmalička. „Po maturite sa definitívne rozhodol darovať svoje srdce bezvýhradne Kristovi a stať sa jeho kňazom.“

Vzorom mu bol jeho bratranec a salezián Anton Mária Vácval, ktorého vysvätili rok pred Alfonzom. Jeho kňazstvo však poznačili ťažké roky vojny a prenasledovania.

„Raz sa jeho mamička synovi ponosovala: ,Čo len s nami bude?!‘ Alfonz jej na to odvetil: ,Mamička, chceli ste mať zo syna kňaza, tak s ním musíte trpieť.‘“

VOJNOVÉ OBDOBIE

Po prvých kaplánskych rokoch v Leopoldove, vo Veľkých Kostoľanoch a Sološnici sa stal v roku 1939 správcom farnosti v Kolpachoch, dnešnom Banskom Studenci.

„Bola to skutočne hladová dolina. Príchodom farára Alfonza spolu s jeho mamičkou, ktorá sa mu starala o domácnosť, to vo farnosti ožilo a stali sa veľmi obľúbenými. Alfonz poprosil brata Viktora, aby mu daroval obilie a kravy, ktoré by mu slúžili ako potrava pre mnohé chudobné rodiny vo farnosti.“

Po vypuknutí SNP sa budova fary stala často útočiskom partizánov. Farár Alfonz, aj keď vedel, že riskuje a môže ho to stáť život, im pomáhal, ako mohol. Zabezpečil im stravu, lieky, teplo.

Podľa výpovedí svedkov na záchranu farnosti musel strpieť aj stretnutia nacistických veliteľov. „Obe strany rešpektovali jeho autoritu. Ako potvrdzuje obecná kronika, vďaka vynaliezavosti Božieho služobníka bola obec uchránená od mnohých vojnových hrôz. Na fare ukrýval partizánov vrátane veliteľa Trojana s manželkou.  Dokonca je v kronike zaznamenané, že v istý okamih sa tam nachádzali súčasne partizáni a aj gestapo z Banskej Štiavnice. Jedni v pivnici, druhí hore na fare. K obom stranám sa správal ľudsky a za žiadnu cenu neprezradil nič, čo by mohlo jeho farníkom ublížiť,“ približuje Terézia Valúšková.

Alfonz Paulen už ako farár v Šenkviciach pri sobáši. Snímka: alfonzpaulen.sk

PODĽA JEŽIŠOVHO SRDCA

Ako duchovný pastier bol medzi farníkmi veľmi obľúbený. Spomínali na neho ako na láskavého, pokojného a priateľského, pričom tvrdosť a prísnosť k jeho prívetivej povahe nepatrili.

„Z mnohých svedectiev jeho farníkov možno vybadať jednu základnú črtu a to, že bol kňazom podľa Ježišovho srdca. Ježišovo srdce mu bolo vzorom a k nemu sa utiekal.“

Získal si dospelých aj deti. „Na hodinách náboženstva ich odmeňoval svätými obrázkami. Vedel si udržať ich pozornosť a záležalo mu na ich náboženskej výchove.“

Staral sa aj o mladých, starých i chorých, ktorých pravidelne navštevoval aj s Eucharistiou. Nezabúdal ani na chudobných a žobrákov.

„Farníčka zo Šulekova si spomína, že mamička mu musela ušiť a po jednom poslať troje nohavice, lebo všetky postupne rozdal chudobným. Rovnako aj milodary za sväté omše alebo pohreby nebral od chudobných rodín. Jeho srdce bolo vnímavé na potreby núdznych.“

POSLEDNÁ FARA

Po ôsmich rokoch v Banskom Studenci prišiel v roku 1947 ako farár do Šenkvíc. V povojnovom období poznačenom biedou sa zameral najmä na duchovnú obrodu.

„Zabezpečoval katolícku tlač pre farníkov, podporoval náboženské spolky vo farnosti a pastoráciu všetkých vekových skupín. Náboženstvo učil 24 hodín v týždni. Zdôrazňoval, že kresťan má byť vzdelaný.“

Z detstva mal pozitívny vzťah aj k zvieratám a na fare choval holuby, medzi ktorými sa vždy rád poprechádzal. Fara bola otvorená pre každého a Alfonzova mamička vždy niečo ponúkla deťom, ktoré dobehli.

„Jedna farníčka spomína, že keď jej ako dieťaťu zomrel otecko, tak pán farár kúpil jej aj všetkým deťom v tej rodine na Vianoce darčeky.“

Jedného dňa ho navštívil biskup Michal Buzalka s prosbou, či by k sebe na faru prijal saleziána Titusa Zemana.

„Iní farári to kvôli obavám z prenasledovania odmietli. Boží služobník Alfonz videl aj v Titusovi trpiaceho, pocestného Krista a rozhodol sa prijať ho za kaplána.“

Po porade s farskou radou sa dohodli, že pre bezpečnosť oboch ubytujú Titusa u kostolného otca Silvestra Baričiča.

Malý Alfonz počas školských čias. Snímka: alfonzpaulen.sk

NIČ ZLÉ SOM NEUROBIL

Pomoc Titusovi Zemanovi aj ostatným saleziánom, ktorí za ním chodili kvôli plánovanému úteku za hranice, napokon Alfonza Paulena stála slobodu aj život. Dostal sa na zoznam Štátnej bezpečnosti a 19. septembra 1951 ho zatkli.

„Prišli poňho na faru muži oblečení v čiernych kožených kabátoch s automatickými zbraňami. Alfonz bol v tej chvíli v istej rodine plánovať púť do Marianky.“

Jeden z farníkov k nim pribehol a prosil pána farára, aby nešiel domov na faru. On mu však s pokojom odvetil: Veď ja som nikomu nič zlé neurobil.

„Uisťoval ich, že musí ísť, lebo i tak by si ho našli, a keď nikomu nič zlé neurobil, tak sa nemusia báť.“

„Alfonz však vedel, čo ho čaká, pretože mal už informácie, ako dopadol Titus Zeman,“ poznamenáva postulátorka kauzy jeho blahorečenia.

VÄZENIE A PREDČASNÁ SMRŤ

V júni 1952 ho za velezradu odsúdili na 11 rokov za mrežami a prepadnutie celého majetku. Nočné budenia a kopania do dverí, státie počas dlhého výsluchu či príkaz neustáleho 24-hodinového chodenia po cele spolu s korekciami, teda väzením vo väzení v malej, chladnej, vlhkej a tmavej miestnosti s obmedzeným prísunom jedla a tvrdým lôžkom bez prikrývky, sa podpísalo pod jeho zdravie.

„Na následky fyzického aj psychického mučenia vo väzení a neposkytnutia primeranej zdravotnej starostlivosti, ktorú si jeho vážny zdravotný stav vyžadoval, zomrel Alfonz Paulen 10. apríla 1954 v Brne.“ Mal 41 rokov.

„Farníci, ale aj všetci, čo ho poznali, zostali zaskočení jeho náhlou smrťou. Od prvej chvíle ho pokladali za mučeníka.“

Na pohrebe, ktorý sa konal na cintoríne v Brne, pod prísnym štátnym dozorom sa mohli zúčastniť len najbližší príbuzní: Alfonzova mama a synovec Ľubor spolu so svojou matkou.

„Prišli z Vržanova, kde boli na nútených prácach. Po revolúcii dostal synovec oznámenie, že hrobové miesto Alfonza Paulena sa ruší. Prišiel, aby previezol telesné ostatky. Vedúci cintorína to však zakázal a nariadil kremáciu.“

Želaním Alfonza Paulena bolo byť pochovaný v Šenkviciach, no splnilo sa mu to až v januári 1995. Dnes je na ceste k blahorečeniu.