Najkrajšie Vianoce slávia v Lendaku

Lendak je veľká obec, má viac ako 5-tisíc obyvateľov. Jeden kostol domácim nestačil, preto postavili druhý, väčší. Zvlášť na veľké sviatky, ako sú Vianoce, je to potrebné.

Vianoce v Lendaku kedysi nebývali o veľkých hostinách a preplnených stoloch. Prinášali skôr zaslúžený oddych po tvrdej práci. Boli sviatkami skromnosti, lásky, pokoja. „Robili sa pirohy, v ktorých bolo všetko – zemiaky, múka, bryndza, slaninka,“ hovorí náš hostiteľ, miestny kostolník Pavel Žmijovský (65), ktorý sa venuje šitiu krojov.

Až neskôr, postupne, prichádzali zvyky, ktoré sa s Vianocami v Lendaku spájajú dnes.

ŽIVÉ TRADÍCIE

Podobne ako v ostatných horských oblastiach Oravy a Spiša na slovensko-poľskom pohraničí aj v Lendaku kedysi žili najmä pastieri, horali – z poľského gorali – charakteristickí goralským nárečím a vlastným, farbistým folklórom. Bol to chudobný, no krásny horský kraj, v ktorom sa žilo neľahko a aj pod pod správou Poľska.

Goralská kultúra a tradície sú v Lendaku stále živé, hoci mnohé čiastočne pozmenil čas a vplyv modernej doby.

O dodržiavanie niektorých vianočných zvykov sa zaslúžil aj farár Anton Mario Hrtus, ktorý v Lendaku pôsobil od roku 1969. „Povedal nám veľa o vianočných symboloch a tradíciách, napríklad že treba mať oblátky a sadnúť si s rodinou k vianočnému stolu.“

Lendačania sa tak naučili viac duchovne vnímať hodnotu Vianoc. Pavel Žmijovský si zaspomínal, ako a kedy sa začínala tradičná príprava na Vianoce v ich rodine. „Práce na poliach a statkoch sa skončili na Luciu. Dievčatá v ten deň varili halušky, do ktorých dávali lístky s menami svojich vyvolených. Fígeľ bol aj v tom, že hrnce na varenie aj drevo museli byť ‚ukradnuté‘.

Potom sledovali a čakali, kedy vyjde na povrch prvá haluška. Vybrali ju a vytiahli z nej lístok s menom. Či sa niektorej podarilo ‚ukradnúť‘ či ‚uvariť‘ si toho svojho vyvoleného, sa síce už nedozvieme, ale minimálne to pre ne bola príjemná zábava pred sviatkami. Chlapci zase na Ondreja liali cín. To sme už vedeli, že k Vianociam sme čoraz bližšie.“

Lendačania sú si vedomí, že niektoré podobné zvyky a tradície sa spájajú viac s poverami než s kresťanskou vierou, no udržiavajú ich ako ľudovú tradíciu.

Bolo fascinujúce vnímať, ako sa adventný čas kráti a Božie narodenie približuje. Nielen prostredníctvom adventného venca, ale aj prostredníctvom Jezuliatka.

DEVIATNIK

Intenzívnejšie a duchovne hlbšie prežívanie blížiacich sa Vianoc badať v Lendaku aj navonok deväť dní pred Vianocami. Lendacký deviatnik totiž symbolizuje cestu Jozefa a Márie, ktorí klopú na dvere a hľadajú nocľah.

„Deväť dní sa chodí z domu do domu s obrazom Panny Márie a Jozefa. Zažil som to ešte ako dieťa, že sme takto chodili celá rodina. A v každom dome už bolo cítiť vianočnú náladu.“

Aj dnes sa táto tradícia stále dodržiava. „Od domu k domu chodia vo viacerých skupinách, je ich aj päťdesiat-šesťdesiat, lebo na každú ulicu pripadajú i dve skupiny,“ spresňuje manželka Veronika Žmijovská.

ŠTEDRÝ DEŇ

Ako dni ubúdali a Božie narodenie sa približovalo, na stôl v rohu miestnosti u Žmijovských postupne čo-to pribúdalo, aby tam do Štedrého dňa bolo toho čo najviac.

„Najprv stôl fungoval ako oltárik so soškou a potom kto koľko a čo mal, to naň dal. Na štedrú večeru sa pri ňom všetci zišli, aby si spolu posedeli, navečerali sa.“

Neskôr sa zvyk zmenil. „Keď som bol starší a mal som už vlastnú rodinu, dali sme stôl do stredu obývačky. Na Vianoce k nám potom chodili aj rodičia a bývalo nás toľko, že aby sme sa zmestili, museli sme dať dokopy dva stoly,“ spomína Pavel Žmijovský.

Stretnutie celej rodiny je základný kameň lendackých vianočných sviatkov. I keď Vianoce u Žmijovských neboli vždy pestré a bohaté, bol u nich prítomný Boh. To bol skutočný zázrak a radosť. „Pri stole som prečítal evanjelium o narodení Pána a zaspievali sme pieseň Nad Betlehemom, ktorá sa spieva pri obetovaní a tak nádherne znie.“

SVIATOČNÁ VEČERA

Oblátky, ako sme už spomínali, predtým na vianočnom stole nebývali. Ale neskôr ich farár Hrtus či miestna pani učiteľka vedeli pozháňať.

„Tak sme začali oblátky jedávať s medom a cesnakom, ako to poznáme aj dnes.“ Večera bývala klasická – kapustnica, ryba a šalát. „Popravde neviem, prečo sa na Štedrý deň postilo, ale pôst sme dodržiavali.“

Preto tradičná kapustnica spočiatku neobsahovala údeniny či klobásky, lebo pôst od mäsa trval až do polnoci. Ale keď sa vrátili z polnočnej, zvykli si dať kúsok údeného a za pohárik niečoho na zahriatie.

Až postupne, keď aj Cirkev upustila od celodenného pôstu, začali sa do kapustnice namiesto hrubých rezancov pridávať údeniny. Tak to bolo aj u Žmijovských, keďže chovali dobytok a pred Vianocami sa robila zabíjačka. „No na Božie narodenie sa nikdy nevarilo. Vždy muselo byť navarené aj na druhý deň, to sa už žena nemala pri peci motať,“ vysvetľuje Pavel Žmijovský.

„Nesmelo sa nič robiť, nechodilo sa na návštevy – ani k rodinám. Až na svätého Štefana.“

POLNOČNÁ OMŠA

Na Štedrý deň bolo najkrajšie, keď sa blížila polnoc. „Po dedine chodili pastieri, plieskali bičom a trúbili. To bola predzvesť polnočnej svätej omše. A veľká radosť nastala, keď sme už sedeli v kostole, všetci v bielom, a začala sa svätá omša. To ste už vedeli, že sú naozaj Vianoce. Až mravce akoby vami prechádzali z tej atmosféry.“

Súčasťou vianočných sviatkov v Lendaku je oddávna aj bábkové divadielko s vtipným názvom džafkulína, ktoré pripravujú miestni chlapci. Džafkulína je vlastne hra s bábkami, v ktorej účinkujú aj ľudia a predstavujú príbeh narodenia Ježiša Krista. S týmto divadielkom sa chodievalo a chodieva od domu k domu. Okrem neho sú tradíciou aj kolednícke vinšovačky.

„Oddávna chodili koledníci, mladší i starší, vinšovať z domu do domu. Je to jedna z tradícií, ktoré sa tu dodržiavajú z generácie na generáciu. Dokonca je pastierov koledníkov viac.“

Pavel Žmijovský to pozná podľa toho, že s manželkou šijú kroje a objednávky im stále pribúdajú. „Čo som sa už tých krojov našil,“ povzdychne s úsmevom. „Ani na polnočnú svätú omšu nikto nepríde bez kroja.“

Podľa krojov sa v Lendaku vždy dali rozoznať aj dni sviatkov. „Na Štedrý deň boli ženy v bielom a potom dva slávnostné dni v ružovom. Každý deň je špecifický svojou farbou.“ Ľudové tradície tak Lendačanov zjednocujú.

Vianoce veru nebývali o darčekoch. To, že sme boli spolu, bol darček. Jeden druhému sme boli darčekom.

DOSTALI, ČO POTREBOVALI

A vianočné darčeky? Tie domácim až také starosti nerobili. „Kufrík do škôlky som dostala a do tašky keks,“ smeje sa pani Žmijovská a manžel pritakáva: „Presne, tašku do školy, praktické veci, ktoré sme potrebovali, a nejakú malú sladkosť. Človek bol rád, že dostal oblečenie, topánky. Vianoce veru nebývali o darčekoch.“

Podľa manželov Žmijovských aj teraz majú byť Vianoce úplne o niečom inom. „Prežiť ich s rodinou, v pokoji, radosti. Ako deti sme sa tešili z toho, že máme prázdniny alebo že napadne prvý sneh. To, že sme boli spolu, bol darček. Jeden druhému sme boli darčekom,“ uzatvára Pavel.

Postupne však aj do Lendaku dorazil trend modernejších Vianoc. Z chudobných sú o čosi bohatšie a aj jedlo a zvyky sa prispôsobili modernej dobe. „Na stole nie je len kapustnica a ryba, ale aj rezne,“ konštatuje Pavel.

Pozitívne však je, že s bohatými stolmi sa z lendackých rodín nevytratila duchovnosť. Pavel Žmijovský to počas našej návštevy viackrát pripomenul, pretože mladším generáciám sa snažia odovzdať práve to, čo Vianoce robí Vianocami. Vieru a radosť z narodenia Božieho Syna.

OBLÁTKA NA VIAC ČASTÍ

Viacgeneračná rodina Žmijovských býva spolu v najstaršom dome Lendaku, so spoločným dvorom. Patrícia, nevesta najmladšieho syna Kristiána, nám tiež porozprávala, ako prežívali Vianoce. „Minulý rok to boli prvé Vianoce, čo sme boli s manželom sami dvaja. Tak sme sa snažili spojiť niečo z tradícií jednej aj druhej rodiny, aby nikomu z nás nič nechýbalo.“

Z detstva si Patrícia pamätá, že na Štedrý deň chodili na detskú svätú omšu. „Aj som to tak vnímala, že rodičia sa popri prípravách chceli nás detí na chvíľu striasť,“ usmieva sa, „aby mohli všetko dokončiť, darčeky pripraviť. Ale aj keď sme prišli domov, tak sme ešte pomáhali, čo bolo treba.“

Keď bolo všetko dokončené, mohli si posadať k vianočnému stolu a začať večerať. „Nechýbala klasika – oblátka s medom. Neviem, či to bolo všade takto, ale u nás sa jedna oblátka rozlomila na menšie kúsky, aby sa z nej ušlo každému.“ Symbolizovalo to, že rodina je jeden celok a všetci majú účasť na tých istých dobrách.

Pavel Žmijovský však podotýka, že u nich doma spočiatku ani nevedeli, že oblátku treba nalámať pre všetkých a každý ju dostal celú s medom a ešte preloženú druhou.

Patrícia má na oblátky pekné spomienky, pretože to u nich bola top sladkosť. Vianočné oblátky však boli a sú tradičnou pripomienkou chleba, ktorý lámali prví kresťania, a teda aj pripomienkou hostie, Božieho tela. Až postupne sa na ne začal pridávať med, cesnak, orechy či jabĺčka.

ČOKOLÁDOVÉ OZDOBY

Kedysi gazdinky v Lendaku na štedrovečerný stôl sladkosti veľmi nerobievali. „Iba pár, z kysnutého cesta,“ hovorí pani Žmijovská, „takú babu na sladko, sladký chlieb sme robili, k tomu biela káva a hotovo.“

Niekde štedrovečernú večeru zakončievali makovými bobáľkami z kysnutého pečeného cesta, poliatymi mliekom a medom. Aj keď sladkostí či koláčov veľa nebývalo, na stromček zato začali vyrábať čokoládové ozdoby.

„Vymiešali sme margarín, cukor a kakao a to sme potom dali do formičiek. Bola to pre nás radosť, keď sme ich vonku poukladali do snehu, aby stuhli, a potom sme ich sledovali a kričali: Táto sa zlomila!“ rozpamätal sa Pavel. „To bolo dobré, lebo zlomené sme mohli zjesť. Tie vydarené sme potom obalili do pozlátky a ozdoby boli hotové.“

Patrícia spomína, že jesť ozdoby zo stromčeka bolo zakázané. „Mamka nám vždy povedala, že až keď príde pán farár požehnať príbytok, potom môžeme. Ale my sme už nechceli, aby prišiel, lebo sladkosti sme už vyjedli a namiesto nich sme vložili niečo iné.“

SCHODÍKMI K JEŽIŠKOVI

Z  generácie na generáciu sa teda slávenie Vianoc pozvoľna menilo aj v Lendaku, hlavne však záležalo na tom, aká doba bola a čo rodina mala. Veľké rozdiely však nenájdeme, zvyky a symboly starší postupne preniesli na mladšiu generáciu. „Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké to bolo pekné, keď sme boli všetci spolu,“ usmieva sa Patrícia.

Blížiace sa čaro Vianoc, ktoré má zavládnuť v každom z nás, od detstva pozorovala a vnímala prostredníctvom malého Ježiška v kostole. „Vtedajší pán farár Anton Mario Hrtus počas Adventného obdobia nainštaloval vedľa hlavného oltára schodíky. Na každom bol zboku pripevnený zvonček a každý deň po večernej omši sa jeden dal dolu, zatiaľ čo soška Jezuliatka sa každý deň položila o schodík nižšie. Dole pod schodíkmi bola zemeguľa, ktorá symbolizovala príchod Jezuliatka na zem. Na schodíkoch sme mohli odpočítavať, koľko dní ešte do Vianoc chýba,“ vysvetľuje Patrícia.

Pre ňu aj ostatné deti bolo fascinujúce vnímať, ako sa adventný čas kráti a Božie narodenie približuje. Nielen prostredníctvom adventného venca, ale aj prostredníctvom Jezuliatka.

„Pri zemeguli bol košík, do ktorého sme Jezuliatku vkladali darčeky – srdiečka so symbolmi pokánia, modlitby a dobrých skutkov. Vyrábali sme ich na náboženstve s pani katechétkou Katarínou a rehoľnými sestričkami.“

POŽEHNANÉ VIANOCE

Aj my sme už v Lendaku pomyselne zostúpili schodíkmi smerom k narodeniu Spasiteľa a naša návšteva v rodine Žmijovských sa chýli ku koncu.

Nostalgicky si uvedomujeme, aké krásne by bolo prežiť Vianoce práve tu, kde má ich čaro takú veľkú duchovnú silu, prúdiacu zo sŕdc potomkov hrdých goralov. Zúčastniť sa na predvianočnom deviatniku a hľadať príbytok pre Svätú rodinu, zaspievať si s koledníkmi či jednoducho sa cítiť krásne v kroji, ktorý vzišiel z rúk a dielne našich hostiteľov.

Požehnané Vianoce, Lendak.

Celú fotogalériu z Lendaku si môžete pozrieť TU.