Nechajme Ježiša prejsť našimi ulicami

S amotný názov Abrahám dáva obci zvláštny punc, no i v jej histórii nájdeme zaujímavé momenty. „Už v 13. storočí tu stál prvý drevený kostol. Od začiatku mal jedinečné patrocínium, zasvätený bol starozákonnému patriarchovi Abrahámovi,“ hovorí správca farnosti Ondrej Chrvala (39).

Nový kostol bol neskôr postavený v  neskorobarokovom slohu v  roku 1782. Samotná farnosť vznikla až v roku 1907. V rokoch 1929 až 1941 tam pôsobil dekan Michal Tarek (1889 – 1941), ktorý duchovne, materiálne i sociálne významne pozdvihol celú obec.

„Z jeho podnetu sa vybudovala škola, kultúrny dom a rozšíril kostol. Venoval sa spolkovej a osvetovo-kultúrnej činnosti, organizoval Združenie katolíckej mládeže, publikoval v Pútniku svätovojtešskom a od roku 1929 bol členom Výboru Spolku svätého Vojtecha.“

Správcom farnosti Abrahám je Ondrej Chrvala. Snímka: Erika Litváková

KONSEKRÁCIA CHRÁMU

V kostole sa pri oltári vyníma veľký starobylý kríž. Oltárny obraz zobrazujúci starozákonného Abraháma pri obetovaní svojho syna Izáka a anjela, ktorý mu zadržiava ruku, patrí k pôvodnému vybaveniu chrámu. „V roku 2020 bol konsekrovaný nový obetný stôl,“ pokračuje duchovný otec farnosti.

„Zdôrazňuje prepojenie starozákonnej obety Izáka s novozákonnou obetou nebeského Otca s obetou vlastného Syna. V harmónii s umeleckým zhotovením oltára sa vyrobila aj ambona, krstiteľnica a sedes. Zároveň s posviackou liturgického zariadenia bol konsekrovaný celý kostol, keďže v žiadnych záznamoch sa nenachádza informácia o jeho posviacke.“ 

K farnosti patrí filiálka Hoste s kostolom, ktorý bol nezvyčajne postavený v čase komunistickej totality v 80. rokoch 20. storočia. Mnohí farníci na jeho stavbe obetavo pomáhali a považujú za malý zázrak, že sa im to s Božou pomocou vydarilo.

FARSKÁ SÚČINNOSŤ

„V Abraháme pôsobím už tretí rok. Ide o veľmi živú farnosť s ochotnými farníkmi,“ chváli Ondrej Chrvala „svojich“.

„Jednak veľmi pomáhajú mne ako kňazovi a prichádzajú aj s vlastnou iniciatívou, jednak veľmi dobre reagujú na rôzne moje podnety. Samozrejme, ako všade, aj tu ľudí ovplyvňuje sekularizácia, ale usilujeme sa jej čeliť novými impulzmi v zmysle misijného poslania Cirkvi, ako nám to predkladá pápež František.“

Vo farnosti majú viacero modlitbových spoločenstiev – Modlitby otcov, matiek, ale aj zvlášť rozvinuté ružencové bratstvo. Pracuje sa tam s deťmi, o ktoré sa starajú animátori. Raz do roka sa koná farský detský tábor. Aktuálne prišli s aktivitou, ktorá má spríjemniť nedeľu všetkým ľuďom dobrej vôle v obci.

Ide o nedeľnú farskú kaviareň. Majú ju na starosti rodiny a začína sa po nedeľnej popoludňajšej adorácii. Svoje si tam nájdu deti, mladí aj starší a zakaždým má pridanú hodnotu v podobe malej prednášky s diskusiou alebo čítania Svätého písma.

Farníčka Mária Masarovičová vedie vo farnosti spoločenstvo Modlitby matiek. Snímka: Erika Litváková

MAMY AJ OTCOVIA

Mária Masarovičová (37), mama štyroch detí, vedie vo farnosti spoločenstvo Modlitby matiek. „Pôvodný podnet patrí predchádzajúcemu kňazovi Vladimírovi Kišovi. My sme si pozvali koordinátorku, aby sme pri modlitbách kráčali v duchu zakladateľky Veronicy Williamsovej. Ideálne je vytvoriť skupinu ôsmich matiek.

Ak by bol počet väčší, je lepšie utvoriť novú skupinu, aby sa nevytrácala intenzita modlitieb a duchovné i osobné rozhovory.“ Stretávajú sa pravidelne v stredu na fare a modlia sa za svoje rodiny, vlastné, krstné či birmovné deti a vzájomne sa podporujú. Dokonca aj počas pandémie využili online formu modlitieb.

„Podstatné je, že my mamy zverujeme svoje rodiny s deťmi do Ježišových rúk. Človek môže pre ne chcieť to naj, ale čo chce Boh, je skutočne to najlepšie. Veď Pán nám ich prepožičal na krátky čas a našou úlohou je posilňovať ich vo viere a naučiť skutočnému vzťahu s ním,“ konštatuje Mária.

Ani muži nechceli zostať pozadu, a tak vznikla aj skupina Modlitieb otcov. „Bolo emocionálne silné vidieť mužov, otcov, ako symbolicky pred krížom odovzdávajú na lístkoch mená svojich detí a blízkych Pánu Ježišovi, aby ich ochraňoval,“ zhodujú sa naši respondenti.

JEŽIŠ POŽEHNÁVA

Sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je v našich farnostiach čas procesií, takzvaných oltárov. „Eucharistická procesia znamená, že chceme nechať Krista prejsť našimi ulicami, aby ich požehnal. Nechceme byť limitovaní stenami kostola, ale chceme vyjsť do ulíc, priniesť Ježiša a jeho lásku do celej farnosti.

Vybrané rodiny si berú záväzok pripraviť oltáriky pred svojimi domami. Procesia s Najsvätejšou oltárnou sviatosťou potom prechádza ulicami, zastavuje sa pri nich a kňaz Eucharistiou požehnáva,“ vysvetľuje farár farnosti.

Iba počas koronakrízy zvolili takzvanú mokrú alternatívu, teda procesiu v rámci kostola. „V tradícii sprievodu po našej obci na Božie telo chceme vytrvať, keďže ide o požehnanú aktivitu a veriaci v Abraháme či vo filiálke Hoste, kde je procesia dokonca ešte dlhšia, to oceňujú.“

Na autentické prežívanie sviatku Božieho tela v minulosti si veľmi dobre spomína kostolníčka Helena Kollárová. Snímka: Erika Litváková

NA BÚDIČKY SA TEŠIA

O autentickom prežívaní sviatku Božieho tela v Abraháme v minulosti nám viac povedala kostolníčka Helena Kollárová (65): „Tradícia procesií pretrvávala až do 70. rokov minulého storočia. Po nástupe normalizácie sa obmedzila, ale znovu ožila po roku 1989.

Procesie s Oltárnou sviatosťou na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, takzvané oltáre, mali v Abraháme ľudové označenie búdičky. Celá dedina sa na tento deň úprimne tešila a pripravovala.“ Do príprav sa zapájali nielen rodiny, ktoré mali pred domom oltáriky, ale aj susedia.

Domáci si zvyčajne pripravili polkruhovú konštrukciu, ktorú ozdobili kvetmi, zelenými vetvami a konármi či ratolesťami. Pod konštrukciou stál stôl prikrytý bielou plachtou a  naň sa položila monštrancia s Eucharistiou. Zároveň sa na ňom nachádzala socha či obraz Pána Ježiša alebo jeho nebeskej Matky.

„Sú to skutočne dôstojne pripravené pozemské prístrešky pre Pána, putujúceho obcou,“ uisťuje Helena Kollárová. „Zvyčajne bol aj prístupový chodník k oltáriku lemovaný zelenými drúkmi a vytváral akoby alej. Nebolo to jednoduché. Muži i ženy si v práci brali voľno, aby to všetko stihli. No mali z toho jednoducho radosť.“

DUCHOVNÉ POVZBUDENIE

Veľký sviatok pre veriacich sa obnovil v 90. rokoch minulého storočia. „V súčasnosti už búdičky nemávajú honosnú formu oblúkovitého prístreška. Napriek tomu slávnosť s krásnym spevom a vznešeným sprievodom s Eucharistiou núti človeka zastaviť sa, zamyslieť, srdce sa zachveje, často aj slza vypadne,“ priznáva kostolníčka.

„Máme skúsenosť, že ľudia, ktorí zostanú doma, ale aj neveriaci či nepraktizujúci vieru, si dávajú do okien zapálené sviečky, aby vyjadrili spoluúčasť na tomto Božom požehnaní.“ V minulosti však boli procesie početnejšie.

„Prišlo viac detí, ktoré sa pripravovali na sprievod už týždne dopredu. Najmä prvoprijímajúce deti brali ako samozrejmosť, že budú asistovať s kvetmi a rozsýpať ich pred žehnajúcim kňazom s monštranciou.“

Procesia sa začínala v  kostole a pokračovala stredom celej dediny. Na konci, pri soche Sedembolestnej Panny Márie, sa otočila a vrátila ku kostolu. „Čo vám poviem, krása, obrovské duchovné povzbudenie a zážitok.“

SLOBODA, KREATIVITA, DIALÓG

K spirituálnym nuansám farnosti patrí aj svätá omša na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, ktorá sa každý rok slávi na zvlášť postavenom pódiu pri jej soche.

Aj to je priestor na verejné vyjadrenie viery. Aby sme ale nezabudli – svoju nezmazateľnú pastoračnú stopu zanechal vo farnosti aj slovenský básnik, predstaviteľ slovenskej katolíckej moderny, rehoľný kňaz, františkán Svetloslav Veigl (1915 – 2010).

V Abraháme pôsobil v rokoch 1959 až 1977. Dosvedčuje to i pamätná tabuľa na farskej budove. A čo leží súčasnému duchovnému správcovi farnosti Ondrejovi Chrvalovi na srdci najviac?

„Aby celá farnosť, ako aj jej jednotliví veriaci nasledovali Pána celým srdcom v slobode, kreativite a vzájomnom dialógu, ako nám pripomína pápež František.“

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.