Pri rušnom centre mesta nájdete pokoj

Od 18. storočia bola pútnickým miestom, v roku 1933 sa Bratislava-Kalvária stala farnosťou. Spravovali ju františkáni a od začiatku sa hovorilo o vízii slovenského Assisi, akomsi duchovnom centre nad hlavným mestom.

Koncom druhej svetovej vojny začali s pomocou mnohých dobrovoľníkov stavať jeden z najväčších kostolov Bratislavy s 50-metrovou vežou. Okrem farského kostola mal byť aj akademickým kostolom pre študentov z neďalekého internátu a zároveň i hlavným mariánskym chrámom Bratislavy, keďže vznikol na mieste starého pútnického kostola. 

Veža stála iba 11 rokov

„V októbri 1948 stihli na poslednú chvíľu urobiť aspoň posviacku kostola biskupom Ambrózom Lazíkom. Konsekrovaný však nebol doteraz. O pár týždňov komunisti slávnostne otvárali internát, takže to, čo malo vytvárať harmonickú jednotu - veľký internát s kostolom, oni to akoby odtrhli,“ rozpráva o nepriaznivých časoch brat Dominik Roman Letz OP z Rehole dominikánov, ktorá spravuje farnosť od roku 1990. 

Vežu koncom 50. rokov pre Slavín zbúrali. Dve dominanty nad mestom byť nemohli a už vôbec nie, ak jednou z nich bol vysvietený kríž. „Jej búranie trvalo 4 mesiace. Najprv mala byť menšia iba o polovicu, potom si povedali, že to nevyzerá dobre, tak ju zbúrali celú.“ 

Zima v ňom už nebude

Kostol prechádza kompletnou rekonštrukciou, v čase našej návštevy pripomínal skôr stavenisko než kostol. Mohlo za to obrovské 11 000 kubických metrov veľké a 120 ton vážiace lešenie vnútri kostola. „Vychádzame z minimalizmu a dôležitá je práca so svetlom. Preto sa musí celý kostol nielen maľovať, ale i stierkovať. Sú to obrovské plochy, vyše 3 500 štvorcových metrov.“

Dominuje v ňom štvorcový motív, ktorý je na svätostánku, strope, laviciach i spovedniciach. Z terajšej šedobielej a čistej bielej farby stropu ostane po novom len jedna – biela. „Ostatné veci budú dopovedané hrou svetla a tieňa. Projekt osvetlenia je samotným dielom. Mliečne sklo na oknách napríklad vieme nasvietiť tak, že aj večer bude simulovať denné svetlo,“ s optimizmom a nadšením hovorí správca farnosti, brat Oskar Jozef Vaľko OP o obnove.  

Kostolu sa snažia vrátiť pôvodný jednoduchý vzhľad a jednotný štýl, ktorý sa počas minulého režimu menil, keďže v kostole pribudol inventár z dvoch zrušených kaplniek. Niečo z nich sa však zachová aj po obnove. Z kaplnky bývalého sirotinca na Hlbokej ceste dostali drevenú krížovú cestu z 19. storočia.

Brat Dominik vysvetľuje, že „aby sa dosiahla štýlová jednota, urobia sa nové kovové rámy, pretože pôvodná architektúra má veľa kovových prvkov“. Z internátnej Svoradovej kaplnky je napríklad mozaika nad oltárom, kde mal byť pôvodne oltárny obraz. Mozaika, ktorá ešte prejde rukami reštaurátorov, však podľa bratov dominikánov dokonale vystihuje teológiu tohto miesta. „Je to mariánsky kostol a je Na Kalvárii č. 10. Na mozaike je zobrazená scéna pod krížom, keď Ježiš hovorí svojmu učeníkovi Jánovi: ‚Hľa, tvoja matka‘; je tam aj nápis Ecce mater tua. Čiže čo lepšie by sa sem hodilo?“

Pred pár rokmi vymenili strechu a v jednom z najchladnejších chrámov mesta už bude konečne teplejšie. Veriacich i celebrantov bude hriať podlahové kúrenie, ktoré dokončili a prvýkrát otestovali okolo Vianoc. „Viacerí mi hovorili, že neverili, že by v tomto kostole raz mohlo byť teplo,“ smeje sa brat Oskar a pokračuje: „Jedna farníčka mi spomínala, že sa jej prvýkrát za tie desaťročia stalo, že si rozopla bundu.“ Veľké náklady to však automaticky neznamená: „Teplovodná podlahovina je úspornejšia, čo sa týka prevádzkových nákladov, ako elektrické kúrenie, ktoré tu bolo predtým.“ 

Pestré farské spoločenstvá

Zima im spôsobovala aj pastoračné problémy. „V septembri som rozbehol detské sväté omše, detí pribúdalo a zrazu začali ubúdať. Bola im zima. Počas rekonštrukcie detské omše nie sú, ale potom opäť budú,“ hovorí o práci s najmenšími farníkmi správca, brat Oskar.

Majú detský zbor a množstvo miništrantov. Osvedčilo sa mu osobné pozývanie: „‚Čau, ako sa voláš?‘ ‚Lukáš.‘ ‚Lukáš, a chceš miništrovať?‘ ‚Chcem.‘ ‚Výborne, tak poď.‘ A potom príde aj nabudúce a bude už chodiť stále. Je úplne neúčinné, keď to dávame iba do oznamov alebo sa to všeobecne oznamuje. Párkrát sa nám už stalo, že sme ich nemali do čoho obliecť, prišlo vyše 20 malých chlapcov. Máme veľký detský zbor aj obetavých animátorov, ktorí sú dobrí hudobníci,“ teší sa farár.

S obnovou kostola by chceli aj nové liturgické rúcha pre kňazov i miništrantov, ktoré by sa viac hodili do nového priestoru. 

Okrem detí a mládeže sa stretávajú aj rodičia. Pri príprave svojich ratolestí na prvé sväté prijímanie. Rodičia majú svoj program, deti tiež. Brat Oskar objasňuje: „V cirkevných dokumentoch je napísané, že rodičia sú prvými katechétmi svojich detí, čiže katechizujeme rodičov, aby mohli katechizovať svoje deti. Deti majú napríklad aj vyučovanie náboženstva v školách, ale príprava nie je postavená len na tom. Piliere sú totiž tri – nenahraditeľná je rodinná katechéza, školská katechéza a v neposlednom rade je farská katechéza. Farské katechézy sú teda pre deti, ale aj ich rodičov.“

Pri katechézach birmovancov kladú dôraz nielen na prípravu rozumu, ale i srdca – budovanie spoločenstva, službu vo farnosti. Svoje miesto tu má aj kalvársky senior klub či ružencové bratstvo.

Chystajú novinky

Nové budú v kostole dva bočné oltáre - sv. Dominika a sv. Františka. „Sú reformátori Cirkvi, tento kostol stavali františkáni a pôsobili tu ako prví, teraz sú tu dominikáni, takže to bude aj takto prepojené,“ prezrádza brat Dominik. Zaujímavosťou je, že na nich nebudú obrazy svätcov, ale latinské nápisy vystihujúce ich podstatu. „Deus meus et omnia, čiže Môj Boh je moje všetko – to vystihuje sv. Františka. Sv. Dominika vystihuje Cum Deo et de Deo, v preklade S Bohom a o Bohu. Veľmi jednoduché a pritom výstižné a hlboké slová.“ 

Po obnove sa Kostol Panny Márie Snežnej dočká konsekrácie a možno opäť i veže. Plány sú smelé.

Pripravujú aj bočný bezbariérový vchod pre invalidov či rodičov s kočíkmi. Bezbariérový by mal byť aj prístup na chór a do zatiaľ nikdy nevyužívaných miestností nad ním s nádhernými výhľadmi na všetky strany Bratislavy, kde by mohli byť pastoračné miestnosti.

Raz sa tam možno aj imobilní veriaci dostanú 9-miestnym výťahom. Teraz tam vedú početné schody, na ktorých na svoj veľký deň čaká zložený kríž zo zbúranej veže i nikdy nepoužitý zvon. „Volá sa František a Dominik – tým, že tu predtým boli františkáni a teraz sú dominikáni. Ešte nikdy však nebol zavesený a ani raz ešte nezazvonil.“ Stúpame vyššie, kde niektoré podlahy na podestách nie sú úplne dokončené. „Predpokladáme, že už pri výstavbe kostola sa týmito veľkými priestormi myslelo na študentov, zrejme to mali byť pastoračné miestnosti či dokonca možno prednášková sála. V tej dobe totiž žiadne pastoračné centrá neboli,“ ukazujú nám bratia dosiaľ pred svetom ukryté miestnosti.

Keď sme si mysleli, že sme už videli všetko, dominikáni nám pripravili ešte jedno prekvapenie. Z budúcich pastoračných miestností vystupujeme po schodoch ešte vyššie, do najvyššieho, tiež zatiaľ nevyužitého priestoru. Brat Oskar otvára malé plechové dvierka, ktorými sa nám zároveň otvára celá Bratislava. Nimi sa dostávame až nad zrekonštruovanú strechu lode kostola a tesne pod jeho najvyšší bod. Žartuje, že aj keby sme spadli, nič sa nám nestane, lebo spadneme „len“ na strechu - a tá je urobená kvalitne. „Mám tu svoj obľúbený bleskozvod, ktorého sa stále držím,“ ukazuje nám svoj záchranný prvok exkluzívnej vyhliadky.

Ak vo veži zaznie zvon a rozsvieti sa nad Bratislavou kríž, bude to nielen pre dominikánov malý zázrak.

(Po kliknutí na fotografiu sa zobrazí fotogaléria)

Kalvária, ktorá nesídli celkom Na Kalvárii

Duchovný komplex je blízko centra i hlavnej železničnej stanice, a predsa v kúsku ticha a prírody. Farnosť Bratislava-Kalvária sa rozprestiera na hrebeni Malých Karpát, a hoci v sebe nesie názov kalvária, sídli skôr na úpätí kalvárskeho vrchu.

„Ľudia si myslia, že sa toto miesto volá kalvária pre súsošie s krížom vedľa kostola,“ ozrejmuje brat Dominik. Názov kalvárie je však podľa neďalekého kalvárskeho vrchu. „Súsošie kríža bolo pôvodne na Hlbokej ceste, ale asi ešte za prvej republiky ho presunuli sem hore.“ Barokové sochy svätcov vedľa kríža sú dodnes zahalené tajomstvom. Nikto totiž nevie, akí svätci to sú. 

Ku komplexu patrí lurdská jaskynka s približne 4 300 ďakovnými tabuľkami, ktorá vznikla v roku 1892 na mieste opusteného kameňolomu. Aj ju čakajú krajšie časy. Pred rokom sa podarilo obnoviť osvetlenie svätožiary na soche Panny Márie. „Teraz  sme začali revitalizáciu záhradky pri lurdskej jaskynke. Je v tvare ruženca, inšpirovali sme sa starými dobovými fotografiami, bude ohradená živým plôtikom, ale bude sa dať do nej vojsť. V strede bude magnólia, ktorá tu bola aj v minulosti. Vždy to bola udalosť, keď rozkvitla, tak azda sa nám to podarí obnoviť.“ Nová by mohla byť aj mlatová podlaha, osvetlenie a možno pribudne aj exteriérový oltár, aby sa tu mohli príležitostne sláviť aj sväté omše. 

Kalvária vznikla koncom 17. storočia z vďačnosti Bohu po tom, ako sa podarilo odraziť osmanské vojská pri Viedni. Najťažšie roky prežívala počas druhej svetovej vojny a po nej. Až donedávna chátrala a takmer celá zmizla. Na obnove kalvárskeho vrchu spolupracujú dominikáni s arcibiskupským úradom, s občianskym združením (OZ) Bratislavská kalvária, ktoré vzniklo iba minulý rok, i so spoločenstvom Sprevádzajúci.

Za krátky čas sa podľa brata Dominika spravilo veľa: „Je tam obnovený kríž, kópia korpusu, kamenné schody, nové zábradlie. Smeruje to k vysnívanej revitalizácii. Prvýkrát sme minulý rok obnovili tradičný sprievod od Dómu sv. Martina na kalvársky vrch. Vtedy bol aj požehnaný nový korpus. Na sviatok Povýšenia Svätého kríža sme po niekoľkých desaťročiach oživili túto tradičnú procesiu a chceli by sme v nej pokračovať.“

Pôvodný bronzový korpus z roku 1700 je už zreštaurovaný a bude vystavený vo vestibule kostola. Tento rok by sa malo obnoviť jediné zachované zastavenie nad Pražskou cestou. 

Majú tieto na prvý pohľad odlišné miesta nejaký súvis? „Najprv bol kalvársky vrch, začiatkom 18. storočia pribudli dve kaplnky – Panny Márie Snežnej (dnes Kaplnka sv. Jozefa vedľa kostola) a už neexistujúca Kaplnka sv. Petra, ktorá stála na kalvárskom vrchu. Potom v roku 1824 postavili na mieste terajšieho kostola novú, väčšiu kaplnku. Mariánske kaplnky v horách zvykli byť zasvätené práve Panne Márii Snežnej. Keďže sa patrocínium dedí, nový kostol ho dostal tiež. Pribudla lurdská jaskynka, ktorá nadväzuje na mariánsku úctu na tomto mieste,“ opisuje v krátkosti históriu pútnického miesta brat Dominik a pokračuje: „Dokonca tu bola aj za prvej republiky iniciatíva, ktorá sa ale nikdy neuskutočnila - postaviť monumentálnu sochu Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Práve v nej sa akoby táto rôznorodá tematika zjednocuje – jednak úcta k Svätému krížu a krížová cesta a na druhej strane mariánska úcta. Naznačuje to aj mozaika v kostole.“

Ich poslaním je kázať

Po páde komunizmu farnosť dostali do správy dominikáni, ktorí v Bratislave dovtedy tradíciu nemali. „Hoci pôsobili na Academii Istropolitane, nikde nie sú záznamy o tom, že by tu mali dom,“ hovorí brat Dominik Roman Letz. „Sú viac zrastení s Košicami, kde pôsobia od stredoveku, od 13. storočia.“ 

Hoci dominikáni spravujú farnosti v troch z piatich slovenských pôsobísk, poslaním rehole je skôr kázať. Má to však viacero významov, nielen v homiletickom zmysle, ale i cez vedeckú činnosť či umenie. Kázanie chápu ako „vydávanie a ohlasovanie svedectva svojím životom. Nie sú to len slová, ale najmä skutky. Kázať nielen slovami, ale aj svojím životom“.

Ich kláštor nevyzerá bežne. Namiesto veľkej budovy nás čaká rodinný dom, v ktorom momentálne žije 6 bratov. Starajú sa o farnosť, obnovujú kostol, krížovú cestu a chystajú i revitalizáciu jaskynky.

Okrem komornej a skôr rodinnej atmosféry nás zaujme hŕba všakovakých rastlín – od avokáda, ktorému vraj stačí napichať do kôstky špáradlá a dať ho do vody, až po rastlinu „zasadenú“ v sklenenom demižóne. „Dal som tam rozbité sklo z auta ako substrát, trošku živín a už to rastie samo. Vôbec to už niekoľko mesiacov nebolo poliate a ani to polievať netreba. Je to uzavretý systém, ktorý si vystačí sám,“ hovorí brat Dominik a ukazuje nám ďalšiu rastlinu, tentoraz ťahajúcu sa po celej stene – sukulent podobný nášmu brečtanu. „Na rozdiel od neho má prísavky, ktorými sa prichytí k podkladu. Sú veľmi pevné a nedajú sa tak ľahko strhnúť. Až keď má rastlina istotu, že je prichytená, začnú lístky hrubnúť. Ešte som spolubratom nepovedal, že sa to nedá dať dole,“ usmieva sa. To je tak, keď máte v reholi botanika.