Šaštín-Stráže je malá farnosť s veľkou bazilikou

Pôvodne to boli dve obce, každá s vlastným kostolom históriou siahajúcim do 13. storočia. V roku 1960 však Šaštín a Stráže nad Myjavou spojili a premenovali na Šaštínske Stráže. Neskôr názov obce skrátili na dnešný Šaštín-Stráže a v roku 2001 získali štatút mesta.

Uprostred približne päťtisícového mestečka sa vyníma baroková Bazilika Sedembolestnej Panny Márie. Od počiatku – hoci s prestávkami – ju spravuje Rád svätého Pavla Prvého Pustovníka.

Za všetkým hľadaj ženu

Úcta k Matke bolesti pretrváva od roku 1564. Vtedy dala miestna grófka Angela Bakičová po zmierení sa s manželom Imrichom Czoborom vyrobiť sochu z hruškového dreva neznámemu rezbárovi.

„Gróf po hádke vysadil manželku z koča práve na mieste, kde dnes stojí bazilika, ale potom po ňu poslal, takže grófka z vďaky dala urobiť sochu Bolestnej Panny Márie. Vtedy bola rozšírená, respektíve sa rozširovala po celom svete úcta k Bolestnej Panne Márii. Neskôr to bola Sedembolestná Panna Mária.

Spolu s grófkou začali postupne chodiť aj ľudia v zmysle hesla čie panstvo, toho náboženstvo. Veriaci si púť k Sedembolestnej Panne Márii obľúbili a každoročne si ju prichádzali uctiť,“ oboznamuje nás s históriou správca farnosti Martin Lehončák, OSPPE.

Spočiatku bola milostivá soška osadená na stĺpe vedľa cesty, tam, kde gróf Czobor vysadil manželku z koča. O nejaký čas už bola Pieta v drevenej trojhrannej kaplnke, no počas tureckých nájazdov ju ukryli na hrade.

Neskôr vznikla murovaná trojhranná kaplnka a po dostavbe baziliky našla Pieta svoje stále miesto na hlavnom oltári. Všímame si, že v meste a jeho okolí je podobných sôch viac. „Len v Šaštíne-Strážach ich je asi osem, v blízkych lesoch pri pútnických cestičkách sú však ďalšie,“ usmieva sa farár z rádu pavlínov.

Bazilika na močarine

V roku 1732 ostrihomský arcibiskup a bývalý pavlínsky generálny prior Imrich Esterházy povolil po stovkách zázrakov úctu k Sedembolestnej a mariánske pútnické miesto spolu s milostivou sochou zveril práve Rádu sv. Pavla Prvého Pustovníka.

„Pavlíni už vtedy spravovali Marianku, Čenstochovú a rôzne mariánske pútnické miesta, lebo spravovanie pútnických miest je našou pavlínskou črtou. Preto 1. apríla 1733 povolal prvých troch mníchov do Šaštína. Šaštín bolo mestečko trochu ďalej od baziliky, dnes je to, samozrejme, všetko prepojené a zastavané,“ vysvetľuje Martin Lehončák.

Po troch rokoch začal jeden z nich – študent teológie a architektúry zároveň – Matej Vépy stavať veľkolepú baziliku. Rieka Myjava však vtedy bola viac rozvetvená ako dnes a na tomto mieste boli močiare.

„Vedel, ako na to, každé dva metre sú pilóty, potom základy a až tak táto úžasná stavba. Po takmer 30 rokoch napokon 12. augusta 1762 chrám konsekrovali a následne 15. augusta aj za účasti Márie Terézie preniesli sochu na hlavný oltár.“

Pavlíni si o desať rokov nato dobudovali pri bazilike kláštor, v tom čase ich tu bolo 17 vrátane priora. Onedlho však Šaštín na dlhých 231 rokov opustili: „V roku 1786, keď Jozef II. zrušil rehole, odišli niektorí do penzie, iní do diecéz a o pútnické miesto sa staral miestny dekan so štyrmi kaplánmi.

Z farského kostola v Šaštíne i z druhého v Strážach sa totiž stala sýpka, sklad. Okrem kňazov sídlili v kláštore aj správcovia cisárskych lesov.“

Čaká ich krásna výzva

Vyše 130 rokov sa o mariánske pútnické miesto starali diecézni kňazi. Tristo rokov od prvého zázraku dobudovali v roku 1864 dve 75 metrov vysoké veže. V tom čase len na túto slávnosť prišlo 120-tisíc pútnikov. Dnes ich chodí približne 160-tisíc ročne, avšak v pandemickom roku 2020 to bolo iba okolo osemtisíc zaevidovaných pútnikov.

„Ôsmeho septembra 1924 prevzali správu saleziáni. V kláštore zriadili ústav pre chlapcov, do ktorého chodil aj blahoslavený Titus Zeman. Ostali tu aj správcovia lesov a pribudla tiež vojenská posádka. V 50. rokoch ich však vyhnali a späť sa vrátili až v roku 1990.

Znova odišli až nedávno, v roku 2017, keď sa rok predtým skončila činnosť chlapčenského gymnázia. Pavlínov pozvali ako pôvodných správcov a staviteľov. Hovoríme, že sme prišli do nášho rodinného domu, ktorý vybudovali naši otcovia. Teraz nás čaká krásna výzva, keď prijmeme Svätého Otca,“ približuje pavlín Martin Lehončák.

Mnísi zažijú pápežskú návštevu prvýkrát. Hoci do Šaštína v roku 1995 zavítal aj pápež Ján Pavol II., bolo to však ešte za čias saleziánov. „Pripravujeme sa najmä duchovne, modlitbami. Od 3. septembra bude v bazilike novéna, ktorá vyvrcholí priamo pred príchodom Svätého Otca na Slovensko,“ načrtáva správca farnosti.

„Sme v organizačnom tíme, snažíme sa so všetkými spolupracovať, aby to všetko dobre dopadlo. V samotný deň D, teda 15. septembra, sa pápež František v bazilike stretne s biskupmi o 9.15 hodine, potom sa papamobilom presunie pomedzi ľudí na slávenie svätej omše.“

Tá bude na neďalekom poli. „Vyberali sme najlepšie prístupné miesto a zároveň, aby to nebolo medzi domami, nechceli sme obmedzovať tunajších obyvateľov. Zmestí sa tam bez problémov okolo 300-tisíc ľudí. Treba však pamätať na to, aby prišli včas, dve hodiny pred svätou omšou sa uzatvorí vstupná kontrola,“ pripomína.

„Od Svätého Otca čakáme najmä povzbudenie vo viere. Tam, kde je Svätý Otec ako hlava Katolíckej cirkvi, to je veľká radosť a niečo výnimočné. Navyše, príde k nám domov, na miesto, kde pôsobíme, a ako správca farnosti ho rád privítam,“ teší sa na dôležitú udalosť Martin Lehončák.

Život nielen v bazilike

Do baziliky, čiže terajšieho farského chrámu, prichádzajú najmä ľudia z okolia a pútnici. Farníci aj pre komornejšiu atmosféru preferujú kostoly sv. Jána Bosca v Šaštíne a sv. Alžbety Uhorskej v Strážach. Oba majú pestrú históriu.

„Terajší Kostol sv. Jána Bosca bol predtým farským Kostolom Povýšenia Svätého kríža. Dokonca je pod ním pravdepodobne pochovaný gróf Imrich Czobor, ale zatiaľ sa to ešte nepotvrdilo,“ približuje súčasný duchovný otec farnosti.

„Predchodcom tohto chrámu bol kostolík z 13. storočia. Po zrušení pavlínskeho rádu v 18. storočí bol predaný na sýpku a dekan so štyrmi kaplánmi prišli do kláštora, neskôr v roku 1927-1928 odkúpili kostol saleziáni a zrekonštruovali ho. Nič z pôvodného chrámu sa však nezachovalo, keďže 150 rokov slúžil ako sýpka.“

Hody alebo teda slávnostné sväté omše tak majú vo farnosti viaceré. „Deň pred sviatkom Sedembolestnej Panny Márie je sviatok Povýšenia Svätého kríža, oslavujeme aj koncom januára na sviatok sv. Jána Bosca. V Kostole sv. Alžbety v Strážach máme zase slávnosť na sviatok sv. Alžbety Uhorskej 17. novembra.

V bazilike slávime tiež výročie konsekrácie chrámu, to býva 12. augusta. Ale taký najväčší sviatok je pre nás určite národná púť,“ vysvetľuje Martin Lehončák.

Kostol sv. Alžbety Uhorskej v časti Stráže je skutočne neprehliadnuteľný. „Pri nedávnych výskumoch v roku 2006 sa našiel románsky vchod i gotické okno, takže tiež tam stojí už vyše 700 rokov.“ V rokoch 1969 – 1970 ho premaľovali, a tak kostol získal osobitý ráz.

„Sú tam veľmi zaujímavé maľby, pretože znázorňujú realizmus tej doby. Sú tam praveké jaštery, ale aj loď zla, ktorá sa však na druhom výjave potápa pri stretnutí s loďou dobra, kde je Cirkev, rodina, nádej, Eucharistia. Na inej maľbe okolo Ježišovho srdca tancujú radostní pionieri, ale namiesto vatry či symbolu vtedajšej moci je vnútri Ježišovo srdce. Autor sa snažil nájsť v tej svojej dobe niečo, čo môže pritiahnuť ľudí k Ježišovi a Bohu,“ ukazuje nám neobvyklé diela.

Farnosť (takmer) ako každá iná

Život vo farnosti funguje v rámci zborov či spoločenstiev. „Máme detský, mládežnícky i chrámový zbor, ktorý spieva najmä na národnej púti či počas veľkých sviatkov. Nechýba ružencové bratstvo, modlitby matiek, modlitby otcov, spoločenstvo Ježišovho veľkňazského Srdca či spoločenstvo mladých, farská charita,“ vymenúva farár.

„Mladí a deti chodia do oratória, ale máme tiež telocvičňu, trávnaté a hokejbalové ihrisko, čiže pokračujeme aj v tejto saleziánskej stope. Nedá sa nevenovať deťom a mládeži, rovnako dospelým či starším generáciám. Musíme byť otvorení na znaky časov, ktoré prichádzajú a ktoré nám Pán Boh dáva,“ ozrejmuje pastoračné pôsobenie.

„Farnosť by sa zdala ako každá iná, ale je výnimočná národnou svätyňou – bazilikou, čiže pri národnej púti sa všetky vekové kategórie a spoločenstvá spoja a spolupracujeme na národnej púti. Tá je potom výsledkom farníkov i asi 60 dobrovoľníkov z celého okolia, pretože mestečko má len okolo päťtisíc ľudí, do kostola prichádza možno desať percent, takže to by bolo pri organizácii málo.“

V bazilike od pondelka do piatka natrafíte na pavlína, ktorý vás vyspovedá, porozpráva sa či prevedie chrámom. „Ľudia to radi využívajú, chodia z celého Slovenska, na svätú spoveď či rozhovor. Keď človek vojde do baziliky, v tichu si kľakne a pomodlí sa, je to jedinečný zážitok, ktorý prejde až do špiku kosti.

A keď sa zapozerá na Pietu, ktorá pripomína bolesť – lebo ľudia najčastejšie prichádzajú vtedy, keď ich niečo trápi a bolí –, nachádza pookriatie a povzbudenie od tej, ktorá je našou Mamou,“ dodáva na záver duchovný správca farnosti pavlín Martin Lehončák.

Fotogalériu z reportáže si môžete pozrieť TU.