Sväté omše majú na družstve aj v kaštieli

Malá farnosť, ktorá v sebe ukrýva veľký príbeh. Poďte s nami nakuknúť do obce Svinica, kde prvým farárom bol Štefan Bečaver – kňaz, ktorý sa obetoval pre rumunských vojakov; či do dediny Bidovce, kde sa omše slúžia v budove bývalého družstva. 
Mária Bilá 04.07.2019
Sväté omše majú na družstve aj v kaštieli

V súčasnosti farnosť Svinica spravuje Ján Stanko. Snímka: Jaroslav Fabian

Svinica. Obec ležiaca približne 20 km na východ od Košíc, nad ktorou sa hrdo týči románsko-gotický kostol. Ak sem nejaký turista zavíta, tak najskôr preň. Sakrálna pamiatka z polovice 12. storočia zrejme patrila v minulosti pavlínom, od čias reformácie však prislúcha Reformovanej kresťanskej cirkvi.

Všimnúť si súčasný rímskokatolícky kostol je ťažšie. Umiestnený je v radovej zástavbe medzi domami, z hlavnej cesty ho takmer nevidno – nebyť žiarivej malinovo červenej strechy, o ktorej náter sa veriaci postarali minulý rok. 

Náboženský mix
Na svinickej fare nás víta súčasný administrátor farnosti Ján Stanko (38). Pre usmievavého kňaza je to prvá farnosť, predtým približne trinásť rokov pôsobil v kaplánskych pozíciách. 

„Vo farnosti sme väčšinou katolíci - na papieri nás je 1 329 rímskokatolíkov. Máme aj reformovaných, evanjelikov, gréckokatolíkov, sú tu aj neveriaci či svedkovia Jehovovi,“ približuje.

„Ľudia však dokážu nažívať dobre. Máme dokonca aj miešané manželstvá. I keď poviem pravdu, pri takých občas nastáva problém, že namiesto toho, aby sa manželia dohodli, do ktorého pôjdu kostola, nejdú ani do jedného. Na druhej strane sú tu miešané rodiny, ktoré do kostola prídu pekne spolu, aj s deťmi.“

Práve pre religióznu pluralitu, typickú pre celý región, zvyknú mávať jednotlivé denominácie na Nový rok a počas Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov ekumenické bohoslužby.

„Celé spoločenstvo ideme do piatich kostolov: evanjelického vo Vyšnej Kamenici, reformovaného v Bidovciach, gréckokatolíckeho v Košickom Klečenove, reformovanej modlitebne vo Svinici a nášho rímskokatolíckeho kostola vo Svinici,“ vyratúva farár. 

Podobne ako v iných menších farnostiach, aj tam noví veriaci nepribúdajú vo veľkom. „Minulý rok sme tu mali dva sobáše, deväť krstov a jedenásť pohrebov. Toho roku už dva sobáše boli a ďalšie dva sú naplánované, možno sa ich pritrafí aj viac. A plánované pohreby nemáme žiadne,“ žartuje Ján Stanko. 

Prečo sa vrátiť
Pre farnosť je špecifické možno aj to, že sa sem zvyknú sťahovať nové rodiny; ľudia, ktorí chcú žiť blízko Košíc, no nie priamo v meste. 

„Ľudia v obci sa dosť zmenili. Niekedy to bolo iné, dnes sa prispôsobujeme mestu. Každý sa zatvorí, každý má vysoký plot - nikto nechce pozerať iným do okna a nechce, aby sa niekto staral do neho,“ hodnotí svinický starosta Ľubomír Šimko (52).

Aj preto však oceňuje príchod nového, zatiaľ entuziastického kňaza: „Je to mladý človek, ktorý doniesol nový vietor do farnosti. Vidno za ním kus roboty – po stránke duchovnej aj materiálnej.“

V dôsledku častých náletov bola Svinica počas vojny "skoro prázdna", ako o tom svedčí kronika. Štefan Bečaver ostal, aby sa postaral o tých, čo to potrebovali. Reprofoto: Jaroslav Fabian 

Pri otázke, ako sa to prejavilo, odpovedá: „Myslím si, že v tom, že ľudia začali viac chodiť do kostola. Aj mladí - hoci tí viac hľadajú dôvody, prečo nechodiť, nie prečo sa vrátiť.“

Po chvíľke dodáva ešte jeden postreh: „Tak ako na dedine – ‚nit chyža bez kríža’. Na dedine je množstvo všelijakých problémov;  myslím, že sa ľahšie zvládajú, keď sú ľudia veriaci.“ 

Chýbajú kostoly
„Cirkev tu žije aj v dnešnej dobe. Samozrejme, sú iné podmienky ako pred sto rokmi, keď mal poobede každý voľno a mohol prísť večer do chrámu. Dnes ľudia pracujú na zmeny, sú odcestovaní po robotách, a predsa vidno, že majú záujem o duchovný život, majú záujem o cestu k spáse,“ teší sa Ján Stanko. 

Okrem klasických výziev, ktoré riešia mnohí kňazi – ako osloviť veriacich, administratívna činnosť -, stojí pred súčasným farárom ešte aj iná: doriešiť otázku sakrálnych priestorov.

Svinický kostol podľa jeho slov potrebuje rekonštrukciu, tiež by chceli pristavať hygienické zariadenie, pretože súčasný „suchý záchod“ na dvore nie je veľmi reprezentatívny.

Väčším problémom je, že vo filiálkach dosiaľ nemajú vlastné chrámy - V Nižnej Kamenici používajú kaplnku v prenájme kaštieľa, v Bidovciach prenajatú miestnosť v priestoroch administratívnej budovy bývalého roľníckeho družstva.

„Už keď som sem šiel, pán arcibiskup mi povedal, že sa bude treba popasovať s kostolom v Bidovciach. V provizórnych priestoroch, kde sme, je problém,“ približuje Ján Stanko.

„Teraz v lete, keď je vonku 30 stupňov, tak vnútri máme 40. V nedele príde 80 veriacich, stoja aj na chodbe, nie je tam pre nich dostatočná kapacita vzduchu.“

Dvaja Jánovia 
Na svätú omšu v Bidovciach sme sa s pánom farárom a jeho menovcom, kantorom Jánom, vybrali tiež.

Kňaz a kantor sú očividne zohraná dvojka – už na fare Ján Stanko žartoval, že spolu cvičia spevy v kuchyni, a na svätej omši sme sa mohli presvedčiť, že obaja sa ozaj snažia spestriť liturgiu vlastnými hudobnými a spevnými variáciami notoricky známych piesní.

Ján chodí hrávať do všetkých filiálok; hre na klávesoch sa nevenuje profesionálne, ale zato dlhodobo – ešte od chlapčenských čias, keď sa učil hrávať na podnet vtedajšieho farára vo svojom rodisku. 

Obetoval sa za nepriateľov
Staral sa o opustených a chorých vojnových zajatcov, od ktorých sa sám nakazil – a zomrel. Príbeh prvého svinického farára Štefana Bečavera zaujme a dojíma veľkou mierou lásky a obetavosti, ktorú v sebe mladý kňaz mal nielen v pohnutých vojnových časoch, ale celý život.

Celý príbeh tohto výnimočného človeka si môžete prečítať na tomto odkaze. 

Zhodou náhod sme vo farnosti v deň, keď obaja oslavujú meniny – dnes ich čakajú tri sväté omše. 

Hoci predstava bohoslužby v priestoroch družstva môže pôsobiť trochu nedôstojne, v skutočnosti nás vítajú pekne upravené a udržiavané priestory. Áno, už na prvý pohľad provizórne, ale vidno, že veriaci sa o ne starajú s patričnou úctou a láskou. 

Nenachádza sa tam svätostánok; kto má záujem o sväté prijímanie, musí sa dopredu zapísať na papier, aby farár vedel, koľko hostií má konsekrovať. 

Familiárna atmosféra
Už keď kráčame chodbou, doliehajú k nám hlasy modliace sa posvätný ruženec. Kto by však po otvorení dverí čakal pohľad na klbko stareniek, ostal by prekvapený. 

V miestnosti sa nachádza asi dvadsať ľudí, medzi ktorými nechýbajú ani deti a ich mamičky. Malá, asi štvorročná blondínka sa hneď po vstupe farára rozžiari a ponáhľa sa dať mu „servus“.

Minulý rok sa veriaci v Svinici postarali o náter strechy. Snímka: Jaroslav Fabian

Aj na tvárach ostatných zhromaždených sa usádza úsmev. Ten z mnohých tvárí neschádza ani počas bohoslužby.

Ak existujú ľudia, ktorí si cirkevné obrady predstavujú ako bôľne rituály ľudí vážnych bledých tvárí v kulisách gotických budov, mali by prísť do Bidoviec – radosť, pokoj, skromnosť, maličká komunita, familiárna atmosféra.

Človek priam cíti, ako to mohlo fungovať v prvých kresťanských spoločenstvách. 

Po skončení svätej omše ešte zablahoželajú oslávencom a tak, ako bývalo kedysi dobrým zvykom na každej dedine, stihnú si vymeniť medzi sebou aj pár slov. 

Aspoň máme svätú omšu
„Je to naše slniečko. Vážne. Odkedy je tu, je to niečo úžasné prežívať s ním sväté omše. Toľko nám vie toho dať. Aj svojím vystupovaním, aj tým, že sa stále usmieva,“ chváli Jána Stanka bidovská kostolníčka Marta (67). 

Farára si pochvaľujú aj ostatní veriaci. „Čo vám mám povedať; ako by nám tu Pán Boh anjela zoslal. Je veľmi dobrý, vo všetkom,“ vraví Katarína (70). „Každému vyjde v ústrety, aj pomôže, aj dobré kázne má,“ dopĺňa ju hneď Ľuboslava (38). 

Keď sa ich pýtame na to, ako si zvykli, že sa pri bohoslužbe stretávajú v takýchto priestoroch, krčia plecami. „Aspoň že tu máme svätú omšu,“ hodnotia.

„Je to taký núdzový priestor, máme to v priestoroch bývalých kancelárií Jednotného roľníckeho družstva. Ale ľudia tam chodia, hoci im robia problémy schody,“ hodnotí kostolníčka Marta.

Vzápätí sa však rozžiari, keď opisuje, ako sa im darí priestor udržiavať. „Vymyslela som princíp, že na nástenke máme vyvesené služby. Každý týždeň chodí upratovať jedna žena. Máme tiež pani Helenku, ktorá vie nádherne aranžovať kvety. Hlavne počas sviatkov robí nádherné ikebany.“

Zatiaľ to však vyzerá tak, že na svoj kostol si budú musieť ešte počkať. Nejaké peniaze by už aj boli, problém je však s pozemkami.

„Ak to Pán Boh požehná, tak to pôjde. Vieme, že bez Božieho požehnania márne naše namáhania,“ komentuje situáciu Ján Stanko. „Aby sme mohli postaviť kamennú alebo tehlovú budovu, musíme najprv postaviť živý chrám, chrám Ducha Svätého v našich srdciach.“