Vojenskí duchovní dodávali odvahu

Prímerie medzi Nemeckom a predstaviteľmi Dohody bolo podpísané 11. novembra 1918. Aká to bola vojna?
Mocenské ambície predstaviteľov vtedajších štátnych útvarov si vyžiadali obrovskú daň v podobe miliónov mŕtvych a zmrzačených. Doplatili na ne aj vojaci z územia dnešného Slovenska, o čom svedčí množstvo pamätníkov padlým roztrúsených po celej krajine. Vojna úplne prekreslila mapu Európy, skoncovala so stáročnými monarchiami a, s trochou nadnesenia, vytvorila súčasný svet.

Okrem vojakov z radov civilistov, súčasťou rakúsko-uhorskej armády boli aj vojenskí duchovní, aké boli ich úlohy?
V mnohonárodnostnej armáde slúžili vojenskí duchovní viacerých kresťanských cirkví, no i poľní rabíni či moslimskí imámovia. Prirodzene, najväčšie zastúpenie mali rímskokatolícki kuráti.

K ich úlohám v prvom rade patrilo slúženie svätých omší, či už v otvorenej krajine, alebo v kostole na území, kde práve operovala armáda. Dohliadali na budovanie vojenských cintorínov, pochovávali padlých, no najmä živým poskytovali duchovnú útechu.

Taktiež zabezpečovali pre mužov na bojiskách náboženskú literatúru, najmä modlitebné knižky. Na druhej strane plnili i úlohy spojené s propagandou, vysvetľovali vojakom, prečo treba bojovať za panovníka a vlasť.

Bol rozdiel medzi kňazom, ktorý slúžil pri pešom regimente alebo jazdeckom oddiele, kavalérii?
Rozdiely so sebou prinášali skôr geografické oblasti, kde duchovní pôsobili. Napríklad na Balkáne si veľkú daň v armáde vyžiadala malária. I duchovní slúžili, spolu s vojakmi, vo veľmi nepriaznivých podmienkach.

Viac ich podľahlo rôznym chorobám, cholere či brušnému a škvrnitému týfusu, ako padlo priamo v boji. Na horskom fronte v Alpách zahynuli viacerí kuráti v lavínach, dokonca poznáme prípady, keď slúžili omše v kaplnkách vybudovaných z blokov ľadu.

Keď si nik  nebol istý, či sa dožije ďalšieho dňa, bola viera dôležitým povzbudením. Na čo kňaz ešte upozorňoval vojakov?
Na rôzne neduhy, ktoré sa v armáde vyskytovali. Duchovní napríklad upozorňovali na rozmáhajúcu sa prostitúciu či dokonca úmyselné nakazenie sa pohlavnou chorobou, keď sa chcel vojak dostať z frontu.

Ďalším problémom bola nadmerná konzumácia alkoholu. Kuráti varovali i pred krivou prísahou, vojak totiž vojenskou prísahou vstupoval do pevného zväzku s panovníkom a vlasťou, preto sa v prípade dezercie mohol ocitnúť v nemilosti Boha.

Aké mal postavenie duchovný v rakúsko-uhorskej armáde?
Azda nikto nemal na zmýšľanie obyčajných vojakov taký vplyv ako práve armádni duchovní. Dosahovali dôstojnícke hodnosti, pričom existovala zvláštna inštitúcia, tzv. Apoštolský poľný vikariát. Na jej čele stál Imrich Bielik, rodák z Ilavy. Vo výnose z februára 1918 napríklad vyzýval duchovných k ďalšej neúnavnej práci, aby v nemocniciach či priamo v zákopoch motivovali vojakov k ďalším bojom.

Boje „na bodáky“, plynové útoky a zákopy mŕtvol. Človek sa asi viac obracia na Boha. Boli kňazi priamo pri bojoch?
Áno, v dobových materiáloch sa dočítame, ako sa vojaci pred Lublinom, za sústavného vybuchovania granátov, vo veľkom obracali k Bohu. Šéf generálneho štábu rakúsko-uhorskej armády Franz Conrad von Hötzendorf si poznamenal, ako kňaz v najlepšom zmysle pôsobil na dušu bojovníka.

A generálplukovník Eduard von Böhm-Ermolli pozitívne hodnotil morálny vplyv poľného kléru na mužstvo, ktorý by však nebol možný bez častých návštev kurátov v zákopoch. Tak si získavali u vojakov popularitu i dôveru.

Ako to bolo s pomazaním chorých?
Pomazanie chorých mohlo byť udelené iba vojakovi v priamom ohrození života. Napríklad pred operáciou ťažko raneného vojaka, alebo ak sa pri zákroku vyskytli komplikácie. Zaujímavé je, že v prípade nákazlivých ochorení, udeľoval kurát pomazanie pomocou dlhej tyče zakončenej bavlnou. Vojakom pred bitkou a odsúdencom na smrť sa pomazanie chorých neudeľovalo.

Predpokladáme, že mali na starosti aj pochovávanie.
Samozrejme, podoba pohrebu však závisela od aktuálnej situácie na bojisku. Telá boli často zabalené do celtoviny a uložené do spoločných hrobov. Najmä v teplých letných mesiacoch, keď hrozili rôzne epidémie, išlo doslova o čas.

Počas postupu či ústupu ležiacich práve zabitých vojakov musel kurát nechávať napospas osudu. Ich telá mohli byť pochované, až keď sa situácia upokojila. Urobil tak neraz poľný kňaz z inej jednotky, ale túto povinnosť plnila i nepriateľská armáda.

Vedeli by ste opísať situáciu počas vojny, keď sa vojenský duchovný prejavil ako výnimočná osobnosť?
Existuje množstvo dochovaných hlásení, v ktorých najvyšší predstavitelia rakúsko-uhorskej armády vysoko hodnotia činnosť vojenského kléru. Generálplukovník Paul Puhallo von Brlog uvádzal, ako si poľní duchovní v Karpatoch, počas mrazivej zimy začiatkom roku 1915, svedomito plnili svoje povinnosti. Napriek ruskej paľbe pomáhali pri ošetrovaní vojakov a umierajúcim udeľovali pomazanie chorých.