Aj kresťan môže vyhorieť

Objasníte nám najprv termín vyhorenie a čo je jeho príčinou?

Termín „burn out syndrome“ pochádza z angličtiny a doslova znamená „syndróm vyhorenia“, teda akési vyhasínanie, postupnú stratu chuti a energie do práce, ale i do života.

Ide o súbor telesných a duševných príznakov, ktoré vznikajú ako reakcia na dlhotrvajúci a chronický, najčastejšie pracovný stres. Vzniká hlavne nevyváženosťou práce a odpočinku, výdaja energie a jej opätovného načerpania.

Aké sú jeho prejavy a dôsledky?

Strata energie pri nevyváženosti jej výdaja a príjmu vedie ku komplexnému súboru telesných a duševných príznakov a prejavov, ktoré na seba nadväzujú. Patrí k nim napríklad nespavosť, podráždenosť, strata zapálenia pre vec, imunologické deficity...

To, čo nás predtým bavilo a tešilo, zrazu stratí zmysel. Môžu sa objaviť aj telesné ťažkosti – bolesti hlavy, chrbta, búšenie srdca, zvýšený krvný tlak či tráviace problémy.

Syndróm vyhorenia sa teda môže prejavovať v podobe viacerých diagnóz. U niekoho ako depresia, u iného ako úzkostná porucha, u ďalšieho ako súbor psychosomatických príznakov. Niekto zvykne hovoriť aj o totálnom vyčerpaní.

Spočiatku nás uvedené prejavy pred totálnym vyčerpaním varujú. Ako to vyzerá, keď varovné signály ignorujeme?

Okrem telesných ťažkostí sa veľa vecí dotýka emocionálnej roviny. Niekto môže mať pocit, že nič nemá zmysel, cíti sa preťažený, aj najmenšiu záťaž vníma ako obrovský, neprekonateľný balvan a premýšľa napríklad o zmene práce či dokonca profesie.

V emocionálnej rovine zažíva smútok, sklamanie, hnev, obavy. Má to vplyv aj na sociálnu oblasť. Keď nás nič nebaví, uzatvárame sa do seba. Nemáme chuť komunikovať s ľuďmi, sme nevrlí, výbušní, vznikajú konflikty. Veci sa na seba nabaľujú ako snehová guľa.

V ktorých profesiách vzniká syndróm vyhorenia najčastejšie?

Sú to najmä takzvané pomáhajúce profesie. Na prvých piatich pozíciách sú zamestnanci v oblasti duševného zdravia – teda my psychiatri, psychológovia či psychoterapeuti. Nasledujú pedagógovia, pracovníci v sociálnej sfére a medicíne a v právnych službách.

Prečo práve u nich?

Všetci pracujú s ľuďmi a ich poslaním je pomáhať im. Sú zapálení pre vec, a ak to robia nesprávnym spôsobom, teda idú nad rámec svojich síl a nevedia si ustrážiť hranicu a spomaliť, môže dôjsť k vyhoreniu.

Spoločný znak je teda prílišný zápal, neprimeraná angažovanosť?

Áno, toto majú ľudia, ktorí vyhoria, často spoločné. Hovorí sa, že kto nehorí, nemôže ani vyhorieť.

Súvisí vyhorenie aj s temperamentom, s povahou? S čím všetkým?

Vyhorenie môže súvisieť aj s nadmernou túžbou po spoločenskom uznaní. K  rizikovým faktorom patrí tiež perfekcionizmus, nenaplnené emočné potreby z detstva či znížené sebavedomie.

Rovnako nadmerné očakávania, zveličovanie problémov, neschopnosť povedať nie, vysoká miera empatie, prílišná súťaživosť či neschopnosť plánovať si čas alebo relaxovať.

Čo odporúčate ľuďom, ktorí vyhoria? Môže im pomôcť zmena práce?

V akútnej fáze sa radikálne zmeny neodporúčajú. Teda nie sú dobré žiadne unáhlené rozhodnutia. Skôr treba zvoľniť a spomaliť. Počkať a dať veciam čas. Navštíviť odborníka alebo sa poradiť s človekom, ktorému dôverujeme.

Ja osobne som tiež dvakrát vyhorel. Už som chcel predať ambulanciu, ale našťastie sa mi to nepodarilo (smiech), lebo tú prácu mám rád a sedí mi. Potreboval som však radikálne preskupiť niektoré pracovné aktivity. Stálo to za to.

Akého odborníka má človek so syndrómom vyhorenia vyhľadať?

Závisí to od konkrétnych ťažkostí, ktoré má. Ak sú psychického charakteru, treba vyhľadať psychiatra, klinického psychológa či psychoterapeuta. Ak sú za tým aj telesné ťažkosti, treba zájsť za všeobecným lekárom alebo špecialistom v danom odbore podľa toho, čo nás trápi.

Často sa stáva, že pokiaľ sa nezistí konkrétne ochorenie tela a je na príčine psychika, pošlú lekári pacienta k nám psychiatrom. Teda ako odborníci spolupracujeme navzájom.

Ako sa človek z vyhorenia dostane? Aká je metóda liečby?

Keďže ide o komplex faktorov na myšlienkovej, telesnej a emočnej úrovni, nejde len o jednu formu či metódu. Najprv, najmä v úvode, je potrebné liečiť samotné príznaky. U psychiatra sú to lieky na zníženie napätia, u kardiológa na zníženie krvného tlaku, u gastroenterológa zasa na zlepšenie trávenia...

Tým by sa to však nemalo končiť, aj keď niektorí pacienti sa s tým uspokoja. Odporúčam kombináciu liekov v spojení s psychoterapiou. Je potrebné pozrieť sa na životný štýl, ktorý človek viedol predtým, než sa dostal do ordinácie. Je to hlbšia a dlhšia práca na jednotlivých faktoroch, ktoré k vyhoreniu viedli.

Ako sa dá pracovať napríklad na perfekcionizme?

Pri perfekcionizme či prílišnej súťaživosti si treba predovšetkým uvedomiť, prečo som taký, aký som. Ak bol niekto vedený k perfekcionizmu zo strany rodičov, môže vzorce správania opakovať po nich. Neustále na seba vyvíja tlak, dlhodobo tak trpí a pritom si to ani neuvedomuje. Pripadá mu to normálne, lebo veď „takto sa to robí...“

Keď si hovorím, že len dokonalé veci stoja za to, môžem byť neustále nespokojný. Lebo svet nie je dokonalý. Je to dlhodobejšia práca na sebe samom. Často to môže byť práca aj pre samotného psychoterapeuta. Aj my máme sklony k perfekcionizmu a nie je ľahké zbaviť sa ho.

Ako dlho trvá liečba alebo terapia?

Akútna fáza zväčša trvá niekoľko týždňov. Psychoterapia niekoľko mesiacov, niekedy aj roky, keď chceme porozumieť príčinám svojho správania. Niekedy máme automatické vysvetlenie toho, prečo robíme veci, ako robíme.

Môže však za tým byť hlbší motív, ktorý nám samým zostáva neznámy. Môžu to byť podvedomé, skryté myšlienky, ktoré si nevieme uvedomiť. Niekedy, až keď nám niekto položí konkrétnu otázku, pristavíme sa a začneme nad problémom uvažovať.

Stretávate sa s tým, že aj veriaci človek, ktorý má ako oporný bod Boha, je v depresii alebo vyhorí?

Samozrejme. Aj my kresťania sme predovšetkým ľudia, a tak sa nás týkajú aj všetky nástrahy tohto sveta. Vyhorenie, ako som spomínal, súvisí s nesprávnymi návykmi alebo prehnanými ambíciami, ktoré sa prejavia v takom konaní, ktoré nás poškodzuje.

Aj v ostatných duševných poruchách sme súčasťou ľudského rodu a týkajú sa nás rovnako depresie, schizofrénie, úzkostné poruchy, demencie či závislosti. Náboženská viera môže napomáhať, ale aj zhoršovať naše vyrovnávanie so životnými problémami.

Veľa závisí od osobného prežívania vzťahu s Bohom. V tom je podobný akémukoľvek medziľudskému vzťahu – môžeme v ňom nájsť útechu, alebo sa cítiť ešte horšie.

Veď rovnako ako v medziľudských vzťahoch, kde problémy – ako sa často domnievame – nie sú vždy zapríčinené len tým druhým, ale aj naším vnímaním jeho slov, činov a pohnútok, tak aj vo vzťahu k Bohu sa len domnievame, aký je a či trestá alebo miluje, alebo ako dáva všetko dokopy. Rôzne životné katastrofy môžu byť pre nás podnetom na hlbšie spoznávanie Boha a hľadanie pravdivejšieho obrazu o ňom.

Mnohí ľudia môžu mať pred prvou návštevou psychológa či psychiatra obavy, že budú nejakým spôsobom stigmatizovaní. Nevedia, čo ich čaká, a váhajú, či vôbec ísť.

Rozumiem tým obavám. Ak by som nebol psychiater a nepoznal tento uzatvorený svet plný tajomstiev, tiež by som váhal, či do takejto ambulancie vstúpiť. Na druhej strane, teraz, keď ho poznám, myslím, že to nie je niečo, čoho by sa ľudia mali obávať.

Prvé vyšetrenie je komplexný rozhovor, v ktorom sa ich odborník dôkladne popýta na veci, ktoré ich trápia. Ja osobne sa rozhovor snažím viesť citlivo a venujem mu aspoň jednu hodinu. Tak, aby sa obavy pacienta rozplynuli.

V rámci rozhovoru prebieha aj prvá diagnostika. Zistíme, či to je reaktívna záležitosť na vonkajšie podnety alebo je prítomná nejaká hlbšia psychologická alebo biologická príčina stavu. Podľa toho pacientovi odporučíme vhodnú liečbu.

Teda či je potrebná psychoterapia, lieky alebo ich kombinácia. Ľudia potrebujú pochopiť, že liečba im skvalitní život. Musia v prvom rade chcieť. Uvedomiť si, že zostávať vo svojich problémoch im nepomôže, naopak, situáciu to ešte zhorší.

Podľa štatistík pacientov s duševnými ťažkosťami pribúda. Ako dlho sa na vyšetrenie u psychiatra čaká? Je potrebné nejaké ďalšie odporúčanie iného lekára?

Závisí, v ktorom meste človek žije. U mňa v Prešove sú to približne dva mesiace. Je potrebné vopred sa objednať. Odporúčanie od všeobecného lekára potrebné nie je.