Duch Svätý vedie Cirkev k otvorenosti

Do synodálneho procesu sa na Slovensku zapojilo len 40 percent farností. Nie je to málo?

Ak by sa synoda chápala nesprávnym spôsobom ako demokracia, bolo by to málo. Synoda ale nie je demokracia, kde zohráva dôležitú úlohu väčšina, ale spoločné rozlišovanie na naplnenie Kristovej misie. Treba na ňu hľadieť ako na modlitbový a duchovný proces o rozlišovaní Božej vôle a o autentickom dialógu.

Pápež hneď na začiatku vysvetľoval, že to má byť iná synoda ako všetky doterajšie. Cirkev má cez ňu ambíciu pozrieť sa pravdivo na seba samu.

Fakt, že sa zapojilo 40 percent farností, zodpovedá realite našej Cirkvi a ukazuje, že väčšina veriacich sa postavila do konzumnej pozície, ktorej stačí „sviatostný servis“ zo strany kňazov a do hĺbky nechce ísť.

Rovnako u mnohých chýba povedomie spoluzodpovednosti na Kristovej misii ohlasovať radostnú zvesť, ktorá je vlastná všetkým veriacim a nie iba klerikom. Tiež je veľa tých, ktorých neúčasť pravdepodobne spôsobilo nepochopenie, čo synoda je.

Téma Za synodálnu Cirkev teda nemusela byť každému zrozumiteľná. Bolo to nedostatočným objasnením?

Na vysvetlenie a pochopenie toho, o čo Svätému Otcovi v tejto synode ide, bolo veľmi málo času. Mali sme na to len zopár mesiacov a už sme išli do stretnutí. Uznávam, že sme málo informovali ľudí, čo synoda je. Niektorí tomu nerozumejú dodnes.

Aj tento fenomén ukázal, že komunikácia medzi cirkevnou hierarchiou a  laikmi nie úplne funguje. Samotným procesom sa však synodálnosť dostáva do povedomia a s výzvou žiť ju ako štýl života Cirkvi máme nádej, že jej porozumieme všetci.

Dokumenty z diecéz ukazujú ako jeden z hlavných dôvodov neúčasti skepsu, že synodálne podnety v živote Cirkvi aj tak nič nezmenia. Čo s tým?

Na Slovensku máme, žiaľ, i negatívne skúsenosti so synodalitou. Aj niektoré diecézne synody ostali viac-menej na úrovni teórie. Synodálne dokumenty sú síce pýchou viacerých diecéz, no reálny vplyv na život veriacich majú minimálny. To tiež prispelo k tomu, že sa veriaci nechceli zapojiť do konzultácií.

Je ale dôležité poznamenať, že kým predošlé synody boli o nejakom konkrétnom probléme, táto ide dovnútra života Cirkvi. Skepsa z minulosti teda nie je na mieste.

Táto synoda nás má v prvom rade v modlitbe a tiež v dialógu vyviesť zo slepých uličiek na pravú Kristovu cestu: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium. To má byť každodenný chlebík nás všetkých.

Ako teda môžeme konkrétne pracovať so závermi slovenskej fázy?

Na Slovensku zväčša čakáme, že náš biskup, farár, kňaz sa zmení, a zabúdame na to, že táto synoda pozýva každého veriaceho zmeniť sa. Nerobí rozdiely, každý má byť aktérom života Cirkvi.

Otázka by správne mala znieť, či ja som ochotný robiť niečo inak. Možno nemôžem zmeniť postoj iného, ale svoj áno. Ak to urobí každý vo svojom srdci, aj Cirkev na Slovensku sa bude meniť.

Niektorí považujú Cirkev iba za inštitúciu. Prečo sa necítia jej živými členmi?

Veriaci vnímajú obrovskú priepasť medzi klerikmi a laikmi. Viaceré farnosti fungujú stále ešte bez pastoračnej rady, aj ekonomické rady majú len formálne. Je prirodzené, že sa ľudia cítia mimo diania, keď nie je vypočutý ani ich názor.

Každodenným životom musíme my služobní kňazi ukazovať, že nie všetko má byť vo farnosti len na nás. Je to obrovská výzva synody, uvedomiť si, že Kristova misia sa netýka len biskupov a kňazov, ale každého veriaceho, že to má byť živé spoločenstvo.

Nedostatkom podľa synodálnych výstupov je i autoritatívne správanie niektorých kňazov.

Na Slovensku sme ako Cirkev nastavení príliš klerikálne, zo strany duchovenstva i zo strany laikov. Klerici si uvedomujú moc a často nie sú ochotní vpustiť do spolupráce laikov, či už zo strachu, autoritárstva alebo iných dôvodov.

Na druhej strane, laici nechávajú všetko na kňazov a sami sa stavajú do konzumnej pozície. Tento pohľad by bolo vhodné rozbiť. My klerici musíme vnímať, že sme v službe Kristovi a jemu patrí celá Cirkev. Tiež je potrebné pochopiť, že moc, ktorú nám Boh dal v Cirkvi do rúk, je len organizovaná služba.

Potom budeme ochotní pozvať ostatných k spolupráci. Rovnako nie každá aktivita musí vyjsť od farára, laici sa nemajú báť niečo navrhnúť.

Je tu priestor si uvedomiť, že máme veci robiť spolu. Nie je pravda, že len farárovi Boh ukazuje veci potrebné pre farnosť, ale Božiu vôľu majú rozlišovať aj laici. To je tá Kristova misia.

Musíme sa navzájom naučiť komunikovať?

Samozrejme. Ukázalo sa totiž, že nám chýbajú základné predpoklady autentického dialógu – odvaha hovoriť i pokora počúvať. Sme plní predsudkov a pochopenie pri dialógu často zlyháva. Je potrebné prehodnotiť formáciu ku komunikácii aj v seminároch a na všetkých úrovniach sa učiť týmto zručnostiam.

Nechýba vo farnostiach silnejší osobný neformálny kontakt kňazov s veriacimi, najmä s tými „vlažnými“, nepraktizujúcimi?

Toto je jedna z najväčších výziev celej synody, ako sa dostať k ľuďom, ktorí medzi nami žijú, ale v kostole neboli ani raz. Sú pokrstení, ale pre rôzne zranenia zo strany kňazov, rodičov či komunity stoja mimo.

Áno, je potrebné ísť za nimi, lenže my ako kňazi nemôžeme všetkých osloviť osobne, pretože naše farnosti neraz tvoria tisíce pokrstených. Prvý kontakt s nimi môžu a majú mať teda veriaci laici.

Keď napríklad v susedstve žijú dve rodiny „užšieho“ farského spoločenstva, je dobré sa pýtať, čo urobili pre ľudí vo svojom okolí, s ktorými sa denne stretávajú. Mám skúsenosť z rodiny, ktorá ma, vidiac aktivity vo farnosti, pozvala na večeru, hoci do kostola nevstúpili 25 rokov.

Z ich podnetu sme sa pomodlili pred jedlom, rozprávali sa o Biblii, o Cirkvi. Bol to krásny večer. Ľudia z toho istého vchodu, ktorí sú vo farnosti aktívni, ma však poohovárali, prečo sa nevenujem radšej im.

Chápem preto argument takýchto ľudí, že do kostola nejdú, lebo sa obávajú osočovania. Aj pápež František hovorí, že niektorí ľudia, čo do kostola nechodia, sú na tom s vierou lepšie ako tí, ktorí tam chodia každý deň. Toto musíme pochopiť, že Kristova misia je aj pre laikov a majú prejaviť svoju vieru tam, kde žijú.

Uchopiť tých, ktorí sú v Cirkvi na okraji, je neľahká úloha.

Pápež vyzýval, aby sme si všimli tých, ktorí sú v kostole len občas a sú tam ticho, lebo ich nikto nepustí k slovu. Biskupi, kňazi, máme tendenciu rozprávať, ale musíme vedieť aj zmĺknuť a počúvať, inak nemôže dôjsť k dialógu.

Prerod myslenia je na Slovensku potrebný v zmysle, že nie sú lepší a horší katolíci, ako ani kňazi nie sú lepší než laici. Farár má síce isté špecifické úlohy, ale nie sú vyššie než úlohy iných veriacich, všetci tvoríme spoločenstvo.

Ako dosiahnuť, aby nedochádzalo k odchodu ľudí z cirkevných spoločenstiev?

Aj takých sme pozvali do synodálneho procesu a pýtali sa ich, čo sa stalo, že nechodia do kostola ani do spoločenstva. Mnohí odchádzajú pre zlú skúsenosť zo spovednice, farskej kancelárie, pre ohováranie zo strany „zbožných“ kresťanov.

Otázky o príčinách sú kladené, ale odpovede zraňujú, lebo mieria aj do radov klerikov, preto sa už z toho nerobia závery. Je ťažké počúvať, že najživšia časť Katolíckej cirkvi na Slovensku spôsobuje hlboké zranenia tým, ktorí sú menej živí, hoc sú jej súčasťou, a to s rovnakou dôstojnosťou.

Jeden zo synodálnych záverov musí byť, aby sme sa všetci aj po ukončení procesu stále pýtali, prečo ľudia okolo nás nechodia do kostola a čo sme urobili preto, aby prišli.

Duch Svätý nás vedie k novým spôsobom, k otvorenosti, čo sa niekedy môže javiť ako chaos. Keď sa však človek naučí rozlišovať Božiu vôľu, dokáže zareagovať a vnímať poriadok v Božom konaní s nami.

Aký dôraz prikladajú slovenskí veriaci sile modlitby?

Mnohí poňali synodálne stretnutia ako diskusné krúžky či teologické večery a zabudli na to, že Svätý Otec ich pozýva v prvom rade modliť sa za Cirkev a v Cirkvi. Nielen laikov za svojich kňazov, ale všetkých za seba navzájom.

Niekedy nám pritom Boh ukáže, že je nutné vzdať sa akejsi dogmy „stále to tak bolo“ a mať odvahu robiť veci inak. Je pravda, že je ľahšie kritizovať kňaza ako sa zaňho modliť a uvedomiť si, že aj on je len človek.

Očakávania o supermanovi nevieme naplniť. Sme iba obyčajní, rovnako hriešni ľudia s chybami a ťažkosťami. Aj my sami si musíme uvedomiť, že nie sme nejaká špeciálna kasta. A nato je potrebná modlitba. Ako v  prvotnej Cirkvi vedeli, čo treba robiť?

Rozlišovali cez modlitbu, a čo im v nej Boh ukázal, to spravili. Hoci vieme manažérsky všetko zvládnuť, naša prvotná úloha je modliť sa za farnosť a rozlišovať, čo Boh hovorí svojej Cirkvi.

Čo považujete za synodálnu výzvu pre kňazov?

Skrotiť istú pýchu, že sme nadľudia, a zísť z piedestálu. Tiež si uvedomiť, že Cirkev nám nepatrí, ale je Kristova. Muži, ktorí majú rodinu, sa o ňu starajú a považujú to za „svoje dielo“.

Spomínanú mužskú potrebu starostlivosti máme rovnako aj my kňazi a sme pozvaní k starostlivosti o cirkevné spoločenstvo nie ako majitelia, ale ako správcovia v službe.