Kto má v srdci lásku, má v srdci Boha

Odkedy pomáhate Ukrajine?

Od prvých konfliktov v roku 2014, išlo hlavne o veľké zbierky posteľnej bielizne. Na Zakarpatí, v Užhorode, pôsobia naše sestry z rehole Congregatio Jesu, ktoré spolupracujú s armádnymi duchovnými, a tak sa mohla pomoc dostať tam, kam patrila.

Vo všetkých zbierkach nám mimoriadne pomáha naša prešovská farnosť sv. Mikuláša a pán dekan Jozef Dronzek, za čo im patrí veľké poďakovanie. Bez našej farnosti by sme to nedokázali.

Ako sa zmenila či zväčšila pomoc Ukrajine vlani po vypuknutí vojny?

Keď vo štvrtok 24. februára 2022 vypukla vojna na Ukrajine, ihneď sme sa spojili s pánom dekanom Dronzekom, ktorý okamžite vyhlásil zbierku potravín, drogérie a obväzového materiálu.

Vďaka úžasnej reakcii všetkých dobrodincov z Prešova i mimo mesta sme už v pondelok mali priestory nášho občianskeho združenia Magis zaplnené humanitárnou pomocou, ktorá neutíchala. A tak mohli každý týždeň odchádzať na Ukrajinu plné nákladné autá.

Táto prešovská farnosť je pod patronátom svätého Mikuláša, veľkého a štedrého darcu. Vidíte v tom paralelu so súčasnosťou?

Pravdaže, svätý Mikuláš rozdával dary a v jeho šľapajach sa snaží ísť aj naša farnosť. Každý človek je dôležitý vo farnosti i pri pomoci. Jednotlivec je len malá kvapka, ale keď sa kvapky spoja, vytvoria more pomoci a dokážu poslať núdznym tony všetkého potrebného.

Určite máte mnoho skúseností s tým, ako Pán Boh všetko riadi.

Keď sa pred Vianocami jedna z ukrajinských utečeniek chcela vrátiť domov, nemala peniaze na cestu, nieto na darčeky pre deti. No Pán Boh sa o všetko postaral.

Kým sme sa s Larisou rozprávali, prišiel za mnou pán, ktorého veľmi dobre poznám, a len tak z ničoho nič mi vtisol do pravej ruky stoeurovku, že ja už budem vedieť, ako a komu tými peniazmi pomôcť.

Tak som si peniaze preložila z pravej ruky do ľavej a podala ich tejto žene. Vždy som tvrdila – aj keď som pracovala pre Magis, aj teraz, keď už som na dôchodku –, že naším ekonómom je Boh. On nám vždy pošle presne toľko, koľko potrebujeme. Viac nie – veď čo by sme s tým robili?!

Čo potrebovali utečenci ako prvé?

Potraviny a ubytovanie. Zalarmovala som všetkých svojich známych v  blízkych dedinách, či prijmú rodiny z Ukrajiny. Veľmi pomáhal aj Prešovský samosprávny kraj, dávali sa k dispozícii školy, internáty. V spolupráci s Divadlom Alexandra Duchnoviča sa nám podarilo zorganizovať koncert pre ukrajinské deti Zlatý kľúčik.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi ste začali pomáhať matkám v núdzi v Prešove. Aký príbeh bol na začiatku?

Mala som vtedy na starosti mladé dievčatá v postuláte. Asi tri dni pred Vianocami našli v kostole malého chlapčeka, trošku otrhaného a zanedbaného. Pýtali sa ho, kde býva. Býval blízko pri kostole, a tak ho zaviedli domov.

Boli šokované z toho, čo videli, lebo otec alkoholik dával deťom jesť utopence. Matka bola s najmladším synom v nemocnici v Bratislave, vrátiť sa mala na Štedrý deň. Keď prišli postulantky do kláštora, vyrozprávali mi svoj zážitok s tým, že „tam nič nemajú“.

Povyťahovali sme tepše (plechy na pečenie – pozn. red.) a začali piecť koláče. Práve vtedy sme organizovali jednu z prvých zbierok pre Ukrajinu, ale autá s pomocou už odišli.

No mali sme k dispozícii ešte veci, ktoré nám prišli oneskorene. Urobili sme štyri veľké balíčky pre tieto deti. Postulantky pripravili vianočné ikebany. Potom sme všetko doniesli do tejto rodiny.

Boli ste sa tam aj osobne pozrieť?

Hneď po Vianociach a videla som otrasný obrázok: najstarší chlapec zobral velikánsky nôž a odrezal si polovicu kôrky z chleba. Jeho traja súrodenci začali plakať, že aj oni sú hladní.

Chlapec začal chlebík rýchlo jesť – len taký pôstny, lebo si ho nemal ani čím natrieť. Keď som to videla, zovrelo mi srdce tak, že až. Povedala som matke, že odteraz musíme urobiť všetko preto, aby jej deti už nehladovali.

Čo bolo potom?

Keď som ďalší týždeň hrala na detskej svätej omši, prišli ku mne traja chlapci. Jeden mal potrhané topánočky, z ktorých mu vytŕčali mokré pančušky. Po svätej omši som chlapcov zaviedla domov. Ich otec bol vo väzení.

Povedala som si, aha, tu sú ďalšie deti, ktorým treba pomôcť. Kúpila som im oblečenie, topánočky, všetko potrebné. A ďalšej rodine som začala pomáhať s potravinami.

Potom sme počuli o rodine, v ktorej matka bola ťažká alkoholička. Mala tri deti. Vybrali sme sa na návštevu aj s potravinami a ďalšími vecami. Matku sme však doma nenašli, len starú mamu.

Medzitým sa v meste rozšírili správy, že pomáhame rodinám v núdzi, a tak k nám začali prichádzať dva typy ľudí: tí, čo chceli pomáhať, aj tí, ktorí pomoc potrebovali. Onedlho sme už pomáhali sto až stopäťdesiatim rodinám v krajnej biede.

Začali rodiny, ktorým ste pomohli, neskôr tiež pomáhať?

Stalo sa mi, že keď som išla z kostola, prišla ku mne jedna z matiek, ktorá sa medzitým finančne postavila na nohy, a podávala mi päťdesiat eur.

Pýtala som sa jej, za čo mi tie peniaze dáva. A ona na to, že vy ste mi vtedy pomohli a teraz ja dávam pre tých, ktorí to potrebujú. Tak sa reťaz pomoci rozšírila a trvá dvadsať rokov.

Prečo by sme mali robiť dobré skutky a nič za to nechcieť?

Je to výzva, ktorá sa vinie celým Svätým písmom: robte dobro. V skutkoch lásky a  pomoci blížnemu spočíva aj charizma našej kongregácie, ktorú založila Mária Wardová. My sme jej nasledovníčky. Kto má v srdci lásku, má v srdci Boha.

Lásku treba rozdávať dobrými skutkami aj dobrým slovom, ktorému musí predchádzať dobrá myšlienka. To by malo platiť pre všetkých veriacich. Keď vidíme, že niekde treba pomôcť, mali by sme okamžite reagovať a nikdy nepočítať, čo nás to bude stáť. Opakujem, Pán Boh sa o  všetko postará. Napríklad

jedno dievčatko potrebovalo peniaze na zubára, lebo malo počas športovania úraz. Kráčala som po ulici a v duchu som sa rozprávala s Pánom Bohom: „Bože, ako tomu dievčatku pomôžeme?“

Zrazu sa objavil oproti mne človek a z peňaženky mi podával sto eur. Pýtala som sa ho: „Ako viete, že sa práve teraz modlím a prosím Pána Boha, kde vezmeme sto eur pre jedno dievčatko? A vy mi ich dávate.“ On mi odpovedal: „Ja som to tak pocítil – daj tejto sestre sto eur.“

Kedy a prečo ste sa rozhodli pre vstup do rehole?

Po odpoveď sa musíme vybrať do ďalekej minulosti. U nás doma sa veľa čítala duchovná literatúra. Už ako päťročná som čítala a zaujal ma príbeh sv. Terezky z Lisieux i fatimské zjavenia. Keď som v Gelnici, kde sme bývali, zbadala rehoľnú sestru, oslovovalo ma to.

Potom sme sa presťahovali do Prešova, kde som v roku 1968 na základnej škole stretla rehoľnú sestru. Celá nadšená som k nej pribehla a kričala: „Sestra, sestra, aj ja chcem byť rehoľná sestrička! Prosím vás, kde bývate?“

Neskôr som si uvedomila, že aj apoštoli sa pýtali Pána Ježiša, kde býva. Sestrička mi povedala adresu a pozvala v nedeľu na návštevu. Doma som referovala mamke, že chcem byť rehoľná sestra, a ona na to, že mám len trinásť rokov a nikam nejdeme.

Tak som si sadla ku klavíru a začala trieskať disonantné akordy s tým, že neprestanem – lebo som nevedela, kde je Budovateľská ulica. Nakoniec išla so mnou k sestričke na návštevu. Skamarátili sme sa a už sme boli „rodina“.

Potom už bola vaša cesta do rehole priamočiara?

Počas dospievania a mladosti som mala ponuky na sobáš, ale zaradom som ich odmietala. V jednom prípade som však mala trošku problém, lebo ma popýtal o ruku hlboko veriaci chlapec. Rozišli sme sa v slzách. No v duši som bola šťastná, lebo som vedela, že som urobila posledný krok k svojmu zasväteniu.

Váš rodný brat František je kňaz. Vzniklo skôr vaše alebo jeho duchovné povolanie?

Moje. On je odo mňa o šesť rokov mladší. To bolo tiež zvláštne. Po smrti organistu ma pán kanonik Šesták zamestnal na fare, takže som hrala na organe, ale pracovala som aj v kancelárii, a keď bolo treba, aj som varila.

Keďže som tajne začínala noviciát, popoludní som si chodila do kostola robiť spytovanie svedomia. Pri soche sv. Terezky som uvidela svojho brata gymnazistu.

Kľačal a modlil sa. Prišla som domov a zdôverila som sa mame s domnienkou, či Pán nepovoláva nášho Fera do kňazstva, keď sa tak vrúcne modlil. A stalo sa. Dodnes je jeho patrónkou svätá Terezka.

Podporujete sa v duchovnom povolaní?

Samozrejme, inak sa ani nedá, aj sa modlíme jeden za druhého. My sme traja súrodenci a naša rodina je súdržná. Brat Ján je ženatý a má štyri deti.

Prečo ste si zvolili práve meno Maristella?

Nezvolila som si ho ja. Keď som vstupovala do rehole, ešte bolo zvykom dávať rehoľné mená. Ale mne sa veľmi páčilo.

Aký bol váš vzťah k Panne Márii kedysi a aký je dnes?

Ako dievča som utekala po hudobnej na ZUŠ-ke do kostola, kde som sa modlievala ruženčeky. Mala som krásny pocit radosti a pokoja. Bolo to detsky úžasné a s radosťou si na to spomínam. Dnes je môj vzťah k Panne Márii zrelší, silný a vrúcny.

Všetko jej odovzdávam. Keď sa modlím za niekoho konkrétneho, prihováram sa jej: „Panna Mária, ty si žena, matka, takže vieš pochopiť aj dnešné mamy a ich starosti.“

Keby vám chcel niekto urobiť radosť, čím vás poteší?

Hm, najväčšiu radosť mi robí jedna naša spolupracovníčka, keď mi v kostole ukáže rozpis, že za mňa dala odslúžiť svätú omšu. To je pre mňa duchovná ruža a najväčšia radosť.