Nevyhýbajme sa smiechu ani slzám

Prečo vás ani za šesťdesiat rokov neprestalo baviť rozdávať z javiska Radošinského naivného divadla ľuďom radosť?

Lebo nás to teší. A máme komu. Podarilo sa nám za tie roky osloviť takých divákov, ktorí nám rozumejú. Ale veď podobne sa už desaťročia usilujeme porozumieť aj my im.

Je radosť pre človeka životne dôležitá?

Áno, lebo prináša nádej. A bez nádeje sa nedá, preto aj zomiera až posledná.

Čo robí radosť vám osobne? Z čoho máte potešenie – v divadle a v súkromí?

Toho je dosť. Vnúčatá, tie naše dospelé, ale teraz najmä tie najmenšie. A diváci, s ktorými sa už roky prostredníctvom javiskových príbehov rozprávame o tých našich všelijakých životoch.

Stále ma spolu s divadlom neomrzel večerný rozhovor s divákmi, keď nás spája ticho porozumenia, ale aj smiech či potlesk súhlasu. Teda vždy, keď sa nám spolu podarí dopovedať nejakú malú pravdu zo života po zrozumiteľnú pointu.

Kedy sa pristihnete, že sa mimovoľne usmievate?

Keď sa pozerám na našu malú vnučku, ako sa usiluje sama bez pomoci urobiť prvé kroky. Chvíľami sa jej darí, potom zase menej, no vstane a  skúša to odznovu. Možno je to dobrá správa o jej budúcom živote.

Keď vám je ťažko, vyťahujete si z pamäti vtipné príhody zo života?

Veľmi často. Minule som bol počas takéhoto výletu v pamäti na spartakiádnom cvičení na piešťanskom štadióne, kde nám kedysi rázna telocvikárka prikazovala znova a znova dokola cvičiť.

A tak som počas krátkej prestávky za veľkého záujmu a potlesku pred spolužiakmi predviedol súbor vlastných cvikov. Cvičiteľka to zbadala a vôbec nemala zmysel pre môj mládežnícky humor, navrhla mi dvojku zo správania.

Zažili ste nejaké prekvapenie aj počas divadelného predstavenia?

Na vydarenom predstavení Niekto to rád slovenské, premiéra bola v roku 2008, sme divákom pripomenuli nevšedný životný príbeh vynikajúcej slovenskej osobnosti rímskokatolíckeho kňaza, vynálezcu, vedca, maliara a národovca Jozefa Murgaša, prvého priekopníka v oblasti rádiotelegrafie.

Po predstavení – zapamätal som si natrvalo, že to bolo 11. februára 2009 na našej scéne na Škultétyho ulici – sa nám v zákulisí znenazdania predstavil 85-ročný divák z kanadského mesta Willkes Barry, ktorého práve v miestnom kostole v roku 1925 krstil Jozef Murgaš!

Všetci v zákulisí sme priam zmeraveli pri pohľade na urasteného, usmiateho starého pána a ja v úlohe a v kostýme Jozefa Murgaša asi najviac!

Ktoré repliky z vašich hier vás stále rozosmejú, aj keď ste ich napísali vy sám?

Keď sedím v zákulisí pred svojím výstupom, počúvam kolegov na javisku a z hľadiska sa ozve smiech a potlesk, vtedy viem, že som asi napísal to, čo som napísať chcel a vedel. A vtedy aj pociťujem to, čím sme začali náš rozhovor – radosť.

Javiskový umelec musí rozdávať smiech a radosť publiku, hoci samému mu do smiechu nie je. Stalo sa to aj vám?

Ojoj, často. Hrali sme v Banskej Bystrici Ženské oddelenie a pred predstavením som sa dozvedel o smrti mojej mamy. No hrali sme, aj keď sa v hre smrť často pripomína... Alebo napríklad aj teraz. Mám zdravotné starosti, chodím po doktoroch a rehabilitáciách.

Minule som sa od odborníkov dozvedel, že nesmiem na scéne tancovať, lebo to nie je dobré pre moju chrbticu. Čo teraz? Tancujem, teda skôr predstieram tanec skoro v každej inscenácii a robím to rád a tuším to aj divákov teší.

No výstraha platí. Hercovi to však nedá, vyjde na javisko a všetky choroby zmiznú... A tak teda zase nebadane tancujem. No a večer po úspešnom predstavení a zakázanom tanci si potom potichu kdesi v kúte chytám boľavé kríže...

Prečo je dôležité plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi?

Lebo všetci sme na tom rovnako. Aj v našom divadle sedia nielen tí, čo sa smejú, ale aj takí – ako sa nám často priznávajú –, čo sa chvíľami pri našich správach zo života nehanbia za slzy. Nemali by sme sa vyhýbať smiechu ani slzám. Potvrdzujú v nás čosi, za čo by sme sa nemali hanbiť.

Existujú hranice radosti alebo smiech lieči za každých okolností?

Viem, že existujú hranice humoru. Je humor, ktorý upokojuje a povzbudzuje. Ale je aj taký, čo dráždi iba bránice. No, chvalabohu, je aj taký humor, čo dráždi a inšpiruje mozgy. Je humor z oblasti pod bránicou, ak je to vôbec humor, dokonca až kdesi zo dna, ale isto je aj humor, čo povzbudzuje, inšpiruje a povznáša.

Sú majstri humoru, ale aj nepodarení fušeri – niekedy dokonca vo verejnosti obľúbení, čo sa však od majstrov nič poriadne nenaučili. To sú tí, čo usilovne posluhujú smädnej a lačnej mase. Tí druhí hrajú vnímavým divákom. Takých divákov mám rád.

V čom je vaša dnešná radosť iná oproti tej, ktorú ste mali pred siedmimi desaťročiami?

Túžil som po divadle, kde budem môcť so súborom na javisku s pasiou rozprávať za prítomnosti humoru, piesní a  možno aj radošinského nárečia príbehy zo života. Vlastne viesť reč o tom, „čo nenávidím a milujem“. Vďaka Pánu Bohu, tuším sa to v našom divadle stalo.

Už dávnejšie ste v rozhovore povedali: „Možno smiechom odčiníme zlo.“ Platí to stále?

Pokúšame sa o to od našej Človečiny, keď sme si tuším po prvý raz počas nášho javiskového príbehu o zvlčilej rodine hovorili, takto by sme nechceli a nemali žiť.

Hru sme hrali roky, dokonca prišla aj druhá javisková verzia, no, žiaľ, veľmi sa toho v zlepšení vzťahov v rodine a  v  spoločnosti nezmenilo. Ale napriek tomu, my to nevzdávame.

Odporúčate nám teda dopracovať sa k radostnému vnútornému pokoju?

Sám neviem, či som sa k nemu dopracoval. Najmä vtedy, keď o sebe a svojej práci pochybujem. Povedzme pred uvedením novej hry. Nespím niekoľko nocí, čo ma mátajú otázky o zmysle a výsledku môjho naivného úsilia.

Napríklad či som v novej hre dobre odhadol svoje schopnosti a možnosti pri písaní a javiskovom podávaní správy o tom našom kostrbatom živote. Po premiére je to niekedy už trochu inak.

Hoci sa divák počas predstavení RND smeje, keď príslovečným humorom pranierujete „hodnoty“ dnešnej spoločnosti, situácia, ktorú na javisku odkrývate, je často vážna. Ktoré hodnoty sú tie najaktuálnejšie?

Stále aktuálna je spomínaná človečina. Áno, nemala by smrdieť. Mala by mať vôňu a krásu malých detí.