Rád pracuje na poli viery i v záhrade

LARRY JAMES KULICK (57) zdedil po svojich kysuckých predkoch vieru i húževnatosť – vyhrnie si rukávy a slúži druhým. Na cyrilo- -metodskom slávení v Nitre nám porozprával o svojich dojmoch i rodinných vzťahoch a zanechal nám dôležitý odkaz.
Monika Šimoničová 21.07.2023
Rád pracuje na poli viery i v záhrade

LARRY JAMES KULICK (1966) sa narodil a vyrastal v Leechburgu v americkom štáte Pensylvánia. Po strednej škole absolvoval štúdium na St. Vincent College v Latrobe, 16. mája 1992 prijal kňazskú vysviacku. Získal licenciát kánonického práva na Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone (2012), 21. mája 2014 sa stal generálnym vikárom Diecézy Greensburg. Pápež František ho 18. decembra 2020 vymenoval za greensburského biskupa, konsekráciu prijal 11. februára 2021 v Katedrále Najsvätejšej sviatosti v Greensburgu. Má korene na Kysuciach a do biskupského erbu si na pravú stranu vložil slovenský dvojkríž. Snímka: Monika Šimoničová

Máte slovenské korene a hrdo sa k nim hlásite. Aký je váš vzťah k Slovensku a čo sa vám tu najviac páči?

Najkrajším pokladom Slovenska pre mňa sú ľudia. Vždy pohostinní, štedrí, milí, prívetiví. Majú veľkú vieru, ktorú aj navonok vyjadrujú, čo svedčí o ich vrúcnej láske k Bohu. Pre mňa ako kňaza a biskupa je to veľmi inšpiratívne.

Koľkokrát ste už boli na Slovensku? Spomínate si na prvú návštevu?

Verte tomu, alebo nie, toto je moja siedma návšteva Slovenska. V roku 1992 som bol vysvätený za kňaza a mojou najväčšou túžbou po štúdiách v seminári bolo ísť na dovolenku a mať chvíľu čas pre seba. Keďže som nikdy neletel lietadlom a nebol mimo svojej krajiny, prišiel som sem.

Veľmi zaujímavé bolo to, že som letel 4. júla, čo je v Spojených štátoch amerických Deň nezávislosti, a prišiel som na Slovensko. Bolo to presne pred tridsiatimi rokmi, 5. júla 1993.

Keď som vystúpil v  Bratislave, jedna z prvých vecí, ktoré som si všimol, boli plagáty svätého Cyrila a Metoda. Bolo ich vážne veľa – na telefónnych búdkach, tabuliach, zastávkach, dverách budov. To bolo moje prvé stretnutie so štátnym sviatkom „slovenskej nezávislosti“. Veľmi ma to potešilo.

Prečo?

Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že americkí Slováci veľmi podporovali slovenskú nezávislosť, slobodu, dokonca spievali slovenské piesne. Na Slovákov v čase totality veľa mysleli a modlili sa za nich. Tým, že som poznal celú minulosť, tešil som sa sviatku sv. Cyrila a Metoda.

Povedal som si: wau. Jedného kňaza som sa spýtal, kde môžem zohnať takýto plagát svätcov. A on nato, tu. Zvesil ho z dverí kostola a dal mi ho. Zroloval som ho a dva týždne nosil so sebou po Slovensku.

Keď som si ho priniesol domov, dal som ho zarámovať a zavesil som ho v každej farnosti, kde som pôsobil. Teraz visí v mojej biskupskej rezidencii. Kto by len tušil, že presne v ten deň o tridsať rokov prídem na Slovensko a budem tu sláviť svätú omšu. Je to pre mňa veľmi emotívne. Je to česť.

Vaši starí rodičia pochádzajú z Kysúc.

Vlastne moji prastarí rodičia pochádzajú z Kysúc, z Novej Bystrice. Veľa ľudí z môjho rodného mesta Pensylvánie buď priamo pochádza z tohto kraja, alebo to boli deti rodičov z Kysúc.

Najviac ma uchvátilo, keď som zašiel na cintorín v Novej Bystrici a začal čítať mená na náhrobných kameňoch: Mihálik, Štefánik, Kováč. Veď tieto mená boli v Amerike, pomyslel som si.

Môj prastarý otec zvykol hovoriť: „Hory sú nádherné, aj ten výhľad. Ale nedá sa z toho najesť.“ Preto museli odísť. Je to nádherný kraj, ale ak nedokážete vyžiť...

Aký ste mali vzťah so svojimi starými rodičmi? Ovplyvnili vás pri voľbe kňazského poslania?

Áno, samozrejme. Boli sme si veľmi blízki. Popravde sme boli najužšia rodina. Mali hlbokú, živú vieru. Keď som mal tri roky, mame sa narodili dvojičky. A tak, keďže bola zaneprázdnená starostlivosťou o moje dve malé sestry, ja som trávil čas so starými rodičmi. Mali na mňa úžasný vplyv.

Rovnako na mňa vplývali aj ostatní starší ľudia z okolia, lebo sme boli najmladšia rodina na našej ulici. Veľkú úlohu pri mojej kňazskej ceste zohral náš kňaz, ktorý pochádzal z Novej Bystrice, mali sme výborný priateľský vzťah.

Akí boli vaši starí rodičia?

Boli nábožní a  tvrdo pracovali. Jeden môj starý otec obrábal železo päťdesiat rokov. Bola to síce drina a bolo to nebezpečné, ale bol schopný zarobiť peniaze. Tak to bolo u mnohých Slovákov, čo emigrovali. Veľa a ťažko pracovali, lebo chceli pre svoje deti lepší život.

Podarilo sa?

Áno, druhá generácia sa mala vďaka ich obetavosti lepšie. Deti už mohli chodiť do školy a vzdelávať sa. Je to trochu smiešne. Prvá generácia Slovákov bola považovaná za ťažko pracujúcich, až otrokov. Ich deti a vnúčatá už dosiahli dobré pracovné a biznisové pozície. A tu je nebezpečenstvo.

Ľudia druhej a tretej generácie zabúdajú, vďaka komu sa majú lepšie. Toto je posolstvo aj pre vás. Slováci pozerajú na to, čo má Amerika, a snažia sa to napodobniť. Buďte opatrní. Američania zas túžia po veciach, čo máte tu.

Rodinný život, mať voľný deň z práce a užiť si ho. Je to ťažké vysvetliť, ale bohatstvo nie je vždy poklad. Síce to tak vyzerá, ale všetko sa môže rýchlo zvrtnúť. Všetko, kvôli čomu ľudia pracovali, môže byť preč lusknutím prstov jednej generácie.

U nás na Slovensku ešte stále badať, že žijú aj dvoj- či trojgeneračné rodiny spolu. Ako je to v Amerike s rodinnými pomermi?

Niekedy prevládal taký americký štýl, že síce rodiny nežili spolu v jednom dome, ale blízko seba. Oženili sa, vydali a hneď si kúpili vlastný dom. Ekonomika tak bola nastavená. Celé sa to však zmenilo. Začínam to badať aj na Slovensku.

Ľudia chodia do práce čoraz viac mimo svojho bydliska, mimo dedín, viac cestujú, mladí sa sťahujú do Bratislavy. To sa vo väčšom rozmere deje v Amerike. V Pensylvánii je to teraz smutné. Z mojej generácie som jeden z mála, čo tam ostal. Mladí ľudia odchádzajú, sú roztrúsení po celej krajine.

To, samozrejme, ovplyvnilo aj rodinný život a vzájomné väzby. Pre veľké vzdialenosti rodiny nemôžu byť spolu a navštevujú sa len zriedka – možno tak raz či dvakrát do roka; niektoré neudržiavajú žiadny kontakt. Vplýva to nielen na oslavy, ale aj na pohreby. Viem, že sa tomu ťažko verí, ale je to tragické.

Ľudia zomrú a nebudú mať poriadny pohreb. Niektorých pochovali bez riadneho obradu. Je to veľmi smutné, ale pravdivé. V Amerike sa to deje. Ďalší problém je, že mladí ľudia sa nechcú zosobášiť a nechcú mať deti. Je to ako strhujúca lavína.

Čo myslíte, v čom je problém?

Dnes prevláda silný individualizmus, egoizmus, materializmus, konzumizmus. Človek sa uťahuje do svojho sveta. Treba sa vrátiť k našim predkom, ktorí udržiavali svoje korene, vydávali úžasné svedectvo o rodine a živej viere, budovali rodiny, malé komunity, spoločenstvá a lepšiu spoločnosť.

Je známe, že ste činný v mnohých organizáciách amerických Slovákov. Máte ako biskup čas aj na nejaké koníčky?

Mám dve hlavné záľuby. Autá a  záhradu. Mám malý skleník, kde som sám sial rôzne semienka, a potom mám veľkú a myslím, že aj peknú záhradu. Tú mám po starých rodičoch. Musím povedať, že také veľké záhrady sa už ani na Slovensku nevidia.

Pestujem kapustu, paradajky, papriky, fazuľu. Predtým než som odlietal, pozbieral som dvadsaťštyri kalerábov. Veľa ľudí ani nevie, čo to je. Keď prídu a pýtajú sa ma na to, odpoviem, že najlepšia vec na svete. Dostal som prezývku Kalerábový kráľ (smiech).

A čo tie autá?

V Amerike sú autá hobby. V diecéze mávame takzvané výstavy áut alebo rôzne akcie, napríklad Father’s Day Weekend, kde otec so synom alebo s dcérou predvádzajú svoje klasické autá. Je to výborná príležitosť, aby sa ľudia mohli stretnúť, porozprávať, byť chvíľu spolu.

Výťažok ide na dobročinné účely. Ja mám rád staré autá, veterány. Najobľúbenejšie je Pontiac. Ale teraz ako biskup sa, žiaľ, s nimi von nedostanem často. No používam ich ako formu evanjelizácie, ohlasovania a šírenia viery a je to možnosť stretnúť sa a porozprávať s mladými.

Aký odkaz by ste nechali Slovákom a čitateľom Katolíckych novín?

Držte sa svojich koreňov, kultúry a najmä svojej hlbokej viery. Nehľaďte na všetko navôkol, mysliac si, že je to niečo lepšie, čo máte vy. To, čo máte, je neoceniteľné.