Utrpenie je slasť s opačným znamienkom

Miroslav Cipár patrí k najuznávanejším slovenským výtvarníkom. Azda neexistuje výtvarný odbor, ktorému by sa nebol venoval. Náš rozhovor sme však začali inou témou – pátrom Jurajom Törökom. 

O tom, že páter Juraj Török, ktorému v máji 2010 Rada KBS pre spoločenské komunikačné prostriedky udelila Cenu Andreja Radlinského, bol na Slovensku, sa Miroslav Cipár dozvedel z našich novín.

„Čítal som si ich a zrazu vidím meno Juraj Török. Napadlo mi, že Juraja Töröka si pamätám zo saleziánskeho ústavu v Žiline. Zrejme je to on, hoci moja spomienka má už 65 rokov. Predstavte si, že je rok 1945, tesne po vojne, a ja prichádzam ako 10-ročný chlapec z kysuckej samoty do žilinského gymnázia.

Býval som u mojej tety, starej panej, ktorá bola v treťom ráde sv. Františka, veľmi excitovanej katolíčky.

Do saleziánskeho ústavu v Žiline chodila celá horda bezprizorných chlapcov, ktorí obsadili veľké ihrisko, kde sa hral futbal a volejbal. Pre mňa bolo úžasné, že som sa mohol v orató­riu fyzicky vyblázniť. A po druhé – našiel som si tam kopu kamarátov. 

Z tohto obdobia si pamätám aj Juraja Töröka, lebo bol vedúcim skautského oddielu Rysov. Tak som išiel k vám do redakcie vypýtať si naňho kontakt, lebo ma veľmi mrzí, že sme sa minuli. Veľmi sa naňho teším, aj keď je tam isté riziko, no veľmi nepravdepodobné, že sa mýlim.

Meno Juraj Török mi pripomenulo časy, keď som sa – dá sa povedať – zachraňoval, keď som získaval istú orientáciu. Napriek tomu, že som prichádzal z katolíckych pomerov z Kysúc, predsa len som sa mohol na predmestí stratiť.“

Keď sa pýtame na zachraňovanie sa desaťročného chlapca vo veľmi špecifickom priestore a čase po druhej svetovej vojne, Miroslav Cipár pokračuje v rozprávaní. „Priestor mladého človeka je veľký a možno ho obsadiť všeličím, no celé toto moje obdobie bolo plné aktivít.

Keď som už nemohol bývať u tety, býval som v Siro­tári a tam som hrával divadlo. Dodnes si pamätám, že som hral indiánskeho kňaza Namamehu. Bolo to pre mňa vzrušujúce, najmä preto, že som si uvedomil, že niečo viem, niečo som sa naučil, a vedel som to predviesť, takže mi zatlieskali.

To sú veľ­mi dôležité veci. Ak toto človek nemá, zvykne si to nahrádzať niečím iným, nejakými falošnými istotami, lebo trpí istým deficitom, a jedného dňa sa ukáže, že je frustrovaný, nevyrovnaný, že má stále isté potreby, ktoré však nevie presne definovať.“

Z Miroslava Cipára dýchala pri každom stretnutí blízkosť, človečenstvo a otvorenosť. Snímka: Timo Pozdech

Vlakári a Sirotár

Žilinské gymnázium navštevovalo v tom čase množstvo študentov, ktorí do mesta každý deň dochádzali aj z veľkej diaľky. „Keď si na to spomeniem, zdá sa mi to až neskutočné, pretože gymnázium bolo vlastne spádové, chodili tam študenti z Kysúc, Rajeckej doliny, ba až od Martina, lebo nasledujúce gymnáziá boli v Dolnom Kubíne, Martine a Trenčíne, to znamená, že do Žiliny dochádzali väčšinou vlakári.

Chlapci prevažne z roľníckeho prostredia, ktorí vstávali o štvrtej-piatej ráno a potom sa pachtili do gymnázia, kde neexistovalo, že sa prezúvate – ako prišli, aj odišli –, pomery boli veľmi skromné, cestovali v studených, drevených, ošarpaných, škaredých povojnových vlakoch.

Ja som bol jeden z tých privilegovaných, lebo som necestoval.“ Na Sirotár má aj inú spomienku. „Keď som býval v Sirotári, kde pôsobili vincentky, do školy nás odprevádzala sestrička.

Nastúpili sme všetci – od najmenších až po najväčších – a v takejto štrúdli nás sestričky viedli celou Žilinou až pred gymnázium, čo nás strašne urážalo, že nás – študentov gymnázia doviedli sestričky ako také nemluvňatá. Čo si o tom pomyslia spolužiaci, a okrem toho – už aj dievčatá? (Úsmev.)“

Miroslav Cipár patril k pravidelným čitateľom Katolíckych novín. Snímka: Timo Pozdech

Vojna na Kysuciach

Pred gymnáziom v Žiline chodil do ľudovej školy na kopanici. „Tam bola jednotriedka – to bola jedna budova s jednou miestnosťou, ktorá bola jedinou triedou, kam chodili žiaci od prvého po ôsmy ročník, čo bolo aj smiešne, lebo do niektorých ročníkov nikto nechodil.

Prváci, druháci a tretiaci sme chodili do školy dopoludnia a veľkáči – štvrtáci až ôsmaci popoludní. Mali sme jedného učiteľa, ktorému pomáhala manželka. A bola vojna. A bolo povstanie.“

Miroslav Cipár spomína, že toto obdobie bolo na Kysuciach veľmi kruté. „Boli tam ustavičné prestrelky, pristávali parašutisti, putovali tadiaľ nemecké hliadky, ktoré sa križovali s ruskými a partizánskymi. Keďže sme bývali na kopci, vždy nás vyšetrovali.

Potom prišli Rusi a vyžadovali podporu – jedenie, pitie, šatstvo. V roku 1945, tesne pred príchodom frontu, sa tam stala tragédia, vybuchla mína, zabila vojaka z jazdeckej kolóny s vozmi. Čo urobili? Vypálili celú osadu Semeteš a postrieľali 22 mužov.

Ten dvadsiaty druhý muž bol môj otec, ktorý sa úplným zázrakom zachránil, prežil s priestrelom hlavy, čo bola dodatočná rana istoty. Ja som mal vtedy desať rokov. Z takéhoto citového rozpoloženia som vstupoval do svojho samostatného života.“

Takže chlapec musel veľmi rýchlo dospieť v muža.
„Neviem, či sa to tak dá povedať, ale asi áno, lebo som dostal úlohy, ktoré už neboli detské. Keď bol na tom otec veľmi zle a vyzeralo to, že zomrie, zavolal si ma a povedal mi, kde je uskladnené strelivo a komu to môžem povedať.

Viete si predstaviť, čo to pre mňa znamenalo za vyznamenanie, že som sa dostal vlastne do súkolia nejakej vojny, že som sa stal vojakom tej vojny? To boli zážitky, ktoré veľmi silno vytvárali moju osobu, sebavedomie, istotu.“

Miroslav Cipár bol úprimný a jednoznačný vo svojej tvorbe i vyjadreniach. Snímka: Timo Pozdech

Film o otcovi

Miroslav Cipár hovorí o svojom otcovi s veľkou úctou, láskou a rešpektom. „Príbeh môjho otca bol veľmi dramatický, vyštudoval obchodnú školu v Brne, zistil však, že práca v úrade nie je preňho, a tak si kúpil lodný lístok a odišiel do Ameriky, kde sedem rokov pracoval v drotárskej fabrike, odišla za ním aj moja mama, takmer som sa v Amerike narodil. Keď sa vrátili, otec začal podnikať.

Jeho podnikanie malo krátke trvanie, po vojne sa stal ,nepriateľom režimu‘. Ako živnostníkov syn som bol tiež nepriateľ socializmu, s ktorým sa nedalo nijako perspektívne počítať. Nerád som spomínal, že som z Kysúc a kto je môj otec. Ono sa to, pravdaže, všetko ukázalo úplne ináč, ale tak to bolo.“

Otec Miroslava Cipára sa dožil úctyhodného veku – 91 rokov. Strieľali doňho 22. apríla 1945, v polovici jeho života, zomrel o 45 rokov neskôr, 21. apríla. „Rád rozprávam o mojom otcovi dve veci.

Keďže bol v istom zmysle legendou, lebo bol jediný, kto sa zachránil z toho vojnového popraviska, ustavične sa oňho zaujímali novinári. Nakrútili o ňom aj film, ktorý pripravovala ostravská redakcia. Scenárista odovzdal podklady bratislavskej redakcii ako realizátorovi so svojimi poznámkami.

Mám ich odložené, lebo sú pre mňa veľmi dôležité. Keď navštívil môjho otca, bol prekvapený, kto to je, lebo si mys­lel, že ide o ,dědu‘ z kopcov, ktorý prežil vojnu. V poznámkach však uviedol: ,Štěpán Cipár mluví vzdělaně a má velice hezkou knihovnu.‘

Predná miestnosť bola totiž uspôsobená na knihy. Môj otec ustavične čítal, potreboval kontakt s informáciami. A druhá vec – raz, keď už bol dosť starý, mal 89, možno 90 rokov, sme k nemu prišli neskoro večer. Zarazilo ma, že zostal sedieť v kuchyni a nešiel spať.

Prisadol som si k nemu a on sa ma zrazu opýtal: ,Ty sa v tom vyznáš – aký je rozdiel medzi sunitmi a šiítmi?‘ Osemdesiatdeväť­ročný človek na kysuckej kopanici mal v noci takúto starosť! (Úsmev.) Pravdaže, veľmi dobre sme sa o tom  porozprávali, bol som v Indii, tak som mal aj priame skúsenosti.“

Knihy a knižnice

Ani Miroslav Cipár si nevie predstaviť život bez kníh. „Aj keď je pravda, že ľudia viac reagujú na príbeh ako na poznatok. Radšej majú únik, venujú sa cudziemu príbehu, preto uprednostňujú telenovely, či ,skutočné príbehy‘ v televízii, a menej ich zaujíma debata o niekom alebo niečom.“

Ako násťročný si začal kupovať rôzne knihy. „Moja žena mi dodnes nechce veriť, že som si v trinástich rokoch kúpil knihu poézie Jána Motulka V mimózach vietor.“ Okrem toho, že sa mu páčila, sa ju aj snažil čítať. „Brodil som sa v textoch, ktorým som nerozumel. (Ús­mev.)

Prekonával som v sebe rôzne odpory, používal som slovníky... To bolo skoršie obdobie. Potom som si začal všímať knihy vo výklade. Pôsobili na mňa ako krásne predmety. Občas som zašiel do kníhkupectva, pozeral sa na ne, poťažkal si ich, listoval v nich.

A kupoval som si úplne nezmyslené knihy. Pamätám si na knihu, ktorá ma ,okúzlila‘ formálnou stránkou, bola však o strojárstve. Autor sa volal Bohumil Dobrovolný. Vo veľkom papierovom kufri pod internátnou posteľou som mal knižnicu, krásne vyrovnanú knihu vedľa knihy. To bol môj poklad.“

Uznávaný a oceňovaný výtvarník mal obrovský rozhľad a dalo sa s ním rozprávať na akúkoľvek tému. Snímka: Timo Pozdech

Vyjadriť sa zvnútra

Napriek tomu, že sa výtvarne podpísal pod množstvo kníh, detská kniha nie je jeho naturelu najbližšia. „Vždy som túžil vyjadrovať sám seba zvnútra a to je už troška komplikovanejšie, tam treba viac vedieť, viac poznať a snažiť sa dostať do svojho vnútra, objaviť sa, zistiť, aký som, čo ma vyjadruje.

Odtiaľ pramení aj základná úvaha o primárnych prvkoch, ktoré vytvárajú znaky, písmo, symboly a tak ďalej a to ma stále zmáha, tam niekde sa pohybujem. Niektorí výtvarníci chytajú divákov na to, že im podstrkávajú nejaké príbehy, aby ich udržali pri obraze.

Ja mám takú sériu – hovorím tomu pseudofabula, ide o predstieranie príbehu, ktorý tam nie je. Aj teoretici analyzovali moju prácu a pýtajú sa – je to písmo alebo sú to figúry? Je to niečo medzi tým, čo v nás funguje. Ako keď si začnete klepkať prstami po stole – čo to je? Je to množstvo vyjadrení.

Aj psychológia hovorí, že omnoho dôležitejšia je neverbálna komunikácia. Chcel by som niekde hlboko vnútri hľadať zdroje, čím sa dá vyjadrovať niečo, čo je pre mňa dôležité a podstatné.

Je to ako archeológia, je to niekde veľmi hlboko vo mne a ja to hľadám a vyťahujem, niekedy sa toho dotknem a už-už to mám, no len kúsok z toho dostanem von. Nie je to výroba ako pri detských ilustráciách.

Pri detských ilustráciách do toho vstupujú aj inšpiratívne prvky – farba, tvar, štylistika a problém určenia, keď mi vydavateľ povie, že je to pre malé deti, nemôžem si dovoliť to, čo nevnímajú.“

Podľa slov Miroslava Cipára „mnohí umelci majú dojem, že sú akoby médiom, že cez nich prehovára nie­kto, niečo, nejaká skúsenosť, tradícia, prostredie, a majú šťastie, ak rozpoznajú, že to v nich vibruje“. Čo vibruje v ňom?

„Asi poznanie jednoduchej opravdivosti života, takej tej úplne základnej, že človek by vlastne nepotreboval nič, aby bol schopný vyjadriť, čo si myslí o svete. Picasso povedal, že umelec má úžasnú výhodu, že dokáže aj uväznený do prachu cely naslineným prstom podať správu – odovzdať posolstvo.

Je to veľmi prosté, a práve preto veľmi zložité a práve preto úžasne krásne a práve preto podmanivé a najmä vzrušujúce. A nedá sa prestať.

Keď začnete, keď do toho načriete, keď zistíte, kde je problém, potom sa vám nedarí zabudnúť. Často sa mi stane, že sa ráno zobudím a manželke poviem: Dnešnú noc som celú premaľoval. (Úsmev.)“

Miroslav Cipár s vtedajším fotografom Katolíckych novín Timom Pozdechom. Snímka: Timo Pozdech

Iný svet

Miroslav Cipár sa angažuje nielen v profesionálnej výtvarnej sfére. „S mojou ženou sme v kontakte so zariadeniami pre mentálne postihnutých, donedávna som bol predsedom správnej rady zariadenia Lepší svet.

Ustavične sa pohybujem v týchto súvislostiach, robil som pre ne množstvo logotypov, workshopov, zúčastňoval som sa na výstavách, bol som v porotách. Angažujeme sa, lebo môžeme a najmä sa nám chce.“

Ľudia s mentálnym postihnutím sa venujú aj výtvarnej činnosti. Vnímajú podľa Miroslava Cipára umenie intenzívnejšie? „Pravdaže! To je úplne iný svet. V múzeu v Hei­delbergu je zbierka umenia hendikepovaných, je to čosi veľkolepé, dokonca tam chodievali študovať veľkí umelci, lebo sú to priestory fantázie nedostupné pre racionálne uvažujúceho človeka.

My sa dostaneme do ich priestoru, no poznáme aj cestu späť, oni v ňom však zostávajú, sú tam stále. Pre nás je to úžasná inšpirácia a akoby dojatie z toho, čo všetko vedia vydolovať zo svojej fantázie.

My máme z toho úžitok. Nie je to celkom nezištné, lebo nás to inšpiruje, aj oni však majú z toho úžitok, že sme ich kamaráti, že sa im venujeme. Venovať im čas, dať im vzťah, byť pri nich – to je najpodstatnejšie. Vedel by som povedať niekoľ­ko príbehov o takýchto ľuďoch, ktorí sa takto otvorili.

Poznal som chlapca, ktorému pri kreslení otec radil, že niečo musí vygumovať. Poprosil som ho, aby synovi dovolil vyjadriť sa plnou silou. Neskôr som bol u nich na návšteve a otec mi ukázal niekoľkocentimetrový stoh pokreslených papierov.“

Miroslav Cipár hovorí, že „utrpenie je slasť s opačným znamienkom“. „Zážitok zo slasti a zážitok z utrpenia je porovnateľný, ak ho dokážete využívať. Ide však aj o porozumenie pre ľudí, ktorí zažívajú slasť, i pre tých, ktorí zažívajú utrpenie. Niekedy stačí obyčajné podanie ruky. Alebo pohladkanie.

Raz som bol v jednej škole na besede. Keď sa skončila, deti sa rozbehli do tried. Kým som sa ešte s učiteľkami rozprával na chodbe, zastavilo sa pri mne malé dievčatko. Pohladkal som ho po vlasoch a to dieťa sa ma opýtalo: ,Ujo, prečo si ma pohladkal?‘

Vie­te, čo táto otázka so mnou urobila? Dlho som nad tým uvažoval. A stále uvažujem. Pre knihu Zuzky Dvořákovej, na ktorej som spolupracoval, som presadil nadpis Mne stačí aj pohladenie. Žiaľ, niektorí ľudia týmto základným veciam nerozumejú. Nevedia, čo znamená dotyk, sú veľmi chudobní.“     

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.