Aj dosky ochotníckych divadiel znamenajú svet

„Vyrástol som v kresťanskej rodine, kde moji rodičia žili spolu s dvomi bratmi (tretí šiel do „sveta“) a starými rodičmi. Všetci gazdovali a nažívali spolu, v zádruhe. Hoci tam boli dve nevesty a sedem detí, nikdy u nás nebol svár, krik. Žilo sa kresťansky, v pochopení,“ spomína Michal Kováč Adamov na detské časy v dedine Opatovce nad Žitavou blízko Zlatých Moraviec.

„Naši rodičia žili ako dvaja anjeli. Bol u nás aj kostol, aj modlitba, aj čítanie.“

Unikátni starí otcovia
Jeho starý otec pracoval 27 rokov v Amerike, podarilo sa mu „nahonobiť majetoček“ – a do rodiny priniesol zvyk odoberať dostupné kresťanské, ale i kultúrne či politické noviny.

Malý Michal tak mal už od detstva dobrý základ na budúce povolanie.

Sám starý otec najradšej čítal Elán, literárny a umelecký mesačník. „Lebo bol aj pekný,“ vravieval.

Starý otec po mamičkinej strane bol tiež sedliak; a tiež vzdelaný. V armáde bol felčiarom, zdravotníkom. Počas prvej svetovej vojny prebehol k Rusom. Tí ho urobili guberiálnym vračom (nedoštudovaným lekárom).

Keď sa československé légie stiahli na Sibír, ošetroval tam vojakov.

„Raz na prehliadke Masaryk bol na koni; delo vystrelilo, kôň sa spätil, on spadol, dolámal si ruku. Starý otec mu ju napravil.“ Keď prišiel Masaryk do Ameriky a ruku mu dali pod röntgen, pýtali sa ho: „Kto vám to tak odborne napravil? Nevieme nájsť, kde to bolo zlomené.“

Sovieti ho nechceli pustiť domov, podarilo sa mu to po siedmich rokoch. V tom čase chodil Masaryk koncom augusta alebo v septembri do letného sídla v Topoľčiankach. Dcéra Michalovho starého otca Marka v zámku robila pomocnicu kuchárky.

„Keď sa mama vydala, venovala sa rodine. Raz, keď som mal dva roky, šla so mnou do kostola. Okrem mňa mala v rukách aj kvety, ktoré niesla Panne Márii.“

Vtom stretla Masaryka na koni; uklonila sa, čo vyzeralo, akoby mu chcela podať kvety. Keď sa po ne načiahol, povedala mu: „To vám nepatrí. Tie sú pre Pannu Máriu.“

On jej na to povedal: „Marka, ty len si tie kvety daj Panne Márii, ja si vezmem iný kvet.“ A vzal malého Miška na koňa.

Chlapec sa začal brániť: „Ja toho fúzatého somára nechcem. Pustite ma, pustite ma!“  Našťastie, Masaryk sa smial.

Až neskôr po rozhovore s rodičmi pochopil, akú netaktnosť spôsobil – a potom sa už rád dal voziť prezidentom na koni. 

Podobne vtipná je príhoda o tancovačke v Topoľčiankach, na ktorú raz prišli i manželia Benešovci. Pani Benešová nemohla tancovať so sedliakom; tak si ako tanečného partnera vybrala malého Miška.

Na zdesenie všetkých ju ten po tanci pobúchal po bedrách so slovami: „Ej, ty špata pekná.“

Rodičia situáciu zachránili vysvetlením, že ocko takto zo špásu častuje ženy. 

Dozvuky kresťanského života
Druhým základom formácie mladého muža bola hneď po rodine škola, najmä zlatomoravské gymnázium, na ktorom študoval v rokoch 1946 – 1951.

„Hoci bol socializmus, žili sme v dozvukoch kresťanského života. Na gymnáziu pôsobil kresťanský učiteľský zbor, ktorý nás aj v tých časoch učil chápať prírodné vedy a históriu z pohľadu kresťanstva.“

Samozrejmosťou bola modlitba i návšteva kostola. 

Po maturite odišiel študovať slovenčinu a literárnu vedu do Bratislavy. „To nebolo vzdelávanie, ale vlievanie odpornej ideológie. A to, že nám ju tak silno vtláčali, možno bolo najväčšie šťastie, lebo v nás vznikol ešte väčší odpor,“ spomína dnes. 

„Spriatelil som sa tam so skupinkou chlapcov a dievčat, ktorí chodili do kostola.“ Z ich radov neskoršie vyšli traja kňazi.

Jednou z Michalových kamarátok bola i Darina Laščiaková. Michala Kováča Adamova hneď po nástupe na vysokú školu spravili knihovníkom, bol teda „polozamestnanec“.

Tak sa aj zoznámili s Darinou, s ktorou raz náhodou boli na tej istej omši u jezuitov. „Keď sme odtiaľ nastupovali do električky a uvidela ma, chúďa, tak sa zľakla, že jej vypadla modlitebná knižka.“

Ráno ju chcel Michal upokojiť, tak jej ukázal zbierku teologických kníh, ktoré študoval. „Odvtedy vo mne Darinka videla svätého,“ usmieva sa Michal Kováč Adamov, ktorému budúca speváčka začala farbisto hovoriť aj o jednej svojej kamarátke Eni.  

Páčili sa mu Židovky
Ešte počas druhej svetovej vojny pomáhala jeho rodina ukrývať Židov. „Bývali sme na konci dediny tak, že za domom bolo pole a za ním už len hory. Ľahko sa dalo utiecť.“

Cez ich dvor prešlo veľa Židov, pre ktorých sa stal prechodnou zastávkou. Počas povstania u nich ostali ženské príslušníčky troch židovských a jednej českej rodiny.

„Tam som sa zaľúbil do židovského dievčatka. Potom som chodil (vtedy sa ešte korzovalo v pároch) celý život len so Židovkami – boli múdre a pekné. Každý si myslel, že si niektorú aj vezmem.“ 

Všetko zmenila Darinina kamarátka Eňa. Nevedel, že chodila s operným spevákom, chcelo to trochu trpezlivosti a dvorenia. Po skúškach ju pozval von, zabaviť sa.

„Keď sme šli, boli sme dvaja skoro neznámi ľudia. Keď sme sa vracali, držali sme sa za ruky,“ usmieva sa Michal Kováč Adamov, ktorý práve tejto dievčine dal aj prvý bozk – po dvoch rokoch chodenia.

Neskôr sa vzali.

V pondelok ešte nevedel, že bude ženatý; potom mu prišiel vo štvrtok telegram od milej, že v sobotu bude sobáš (bol civilný, cirkevný sa konal o rok v Martine).

V tom čase sa totiž pracovné miesta nehľadali, ale prideľovali a mladí chceli mať istotu, že Elena dostane prácu v Martine, kde ju mal aj Michal.

Dnes sú už šesťdesiatdva rokov manželmi. 

Literárne múzeum i Slovenská národná knižnica
V Matici slovenskej začínal ako bibliograf.

V tom čase tam pôsobil aj „asi posledný univerzálny vzdelanec“, docent Anton Augustín Baník, na ktorého Michal Kováč Adamov rád spomína. „Dal mi viac ako celá vysoká škola. To, čo som nadobudol individuálne, on dal do systému.“

Neskôr sa náš respondent stal riaditeľom Pamätníka slovenskej literatúry, presadil i vybudovanie novej budovy knižnice.

Režimisti chceli dať pôvodne niektoré archívy alebo šľachtické či rehoľné knižnice do papierových mlynov, aby ich zničil. Vďaka Matici slovenskej sa zlokalizovali, zachovali.

Po zmene režimu sa buď vrátili pôvodným majiteľom, do kláštorov, prípadne ostali v správe SNK. Na tom základe dostal úlohu vybudovať pracovisko Pamätníka slovenskej literatúry a jeho zbierky i expozíciu dejín slovenskej literatúry.

V šesťdesiatom ôsmom sa vraj „nemohol nepostaviť proti okupácii“. Keďže vtedy bol prispievateľom (občas i zastupujúcim šéfredaktorom) do Národných novín, priestor mal – aj odvahu.

V roku 1971 ho preto, že vydával kresťanské bibliofílie, pozbavili riaditeľskej funkcie, znížili mu plat, zakázali publikovať, cestovať. Ako vraví – našťastie; mohol sa tak viac venovať svojim záujmom. Napríklad ochotníckemu divadlu.

Lásku k nemu si priniesol z domu – rodičia ho hrávali, dokonca práve pri ochotníckom divadle sa stretli, spoznali, zaľúbili. Mamka hrala i ako gravidná, na divadelných doskách bol teda Michal Kováč Adamov skôr, ako sa vôbec narodil.

Sám divadlo neskôr hrával, najprv v predstaveniach s rodičmi, keď potrebovali v hre dieťa, neskôr skúšal sám humorné skeče.

„Po vojne na krátky čas obnovili Združenie katolíckej mládeže. V rámci tohto spolku sme hrali dva kabarety, potom už aj riadne divadlá. Bol som aj dramaturg, aj herec, neskôr režisér, potom som napísal dve hry.“

V roku 1948 síce museli hrať pod hlavičkou Socialistického zväzu mládeže, miestny pán farár ich však povzbudil, že na tom nezáleží, len nech hrajú dobré divadlo.

„Tak sme hrali o prenasledovaní kresťanov v Mexiku. A keďže sa nedalo napísať, čo hráme, na žiadosť o povolenie predstavenia som napísal, že Tajovského Matku.“ Ktosi ich však udal a inšpektor, sám kresťanský intelektuál, ich varoval, že do týždňa musia Matku naozaj nacvičiť.

„To si viete predstaviť, že nebola kvalitná, ale museli sme ju urobiť, aby sme ju pred komisiou zahrali.“ 

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa teda funkcie zbavený Michal Kováč Adamov venoval rekonštruovaniu ľudových hier, ktoré boli spravidla kresťanské.

„Ich poetické postupy i námety som uplatnil v pochôdzkovom divadle, v ktorom sedemdesiatpäť obrazov zo slovenských dejín a na 14 zastaveniach krížovej cesty Slovákov predstavilo ich 2 769 hercov, profesionálov i ochotníkov (1988) a Prispenia Martina – svätého i Turčianskeho (1997). Pre Rádio Lumen som v rokoch 1994 – 1997 ako externý spolupracovník napísal 125 dramatizácií životov svätých a kresťanských osobností. Niektoré sa vysielajú dodnes.“  

Dejiny si ho tiež zapamätajú ako autora monografie Úvod do štúdia literárnej muzeológie (1982). Museli mu ju vydať, nemala – a vo svete vraj dodnes nemá – obdobu, náhradu. De facto je jediná svojho druhu.

V poslednom čase vyšli jeho knihy: Hra o svätej Dorote a Slovenské ľudové betlehemské hry a zatiaľ nezverejnená, ale ochotníkmi hraná je dvojhra o sv. Jánovi Pavlovi II. Náš a v nás (s časťami Karol pre deti a Oddaná pre dospelých).

Tri vrstvy ochotníckych divadiel
Nielen profesionálne, ale i ochotnícke divadlo je jeho láskou dodnes.

Pomáhal založiť divadelné prehliadky Palárikova Raková i Gorazdov Močenok, na Slovensku jediný festival kresťanských divadiel, dlhé roky v ňom pôsobí ako porotca. Vydal dokonca už i dva knižné tituly, ktoré sa venujú buď tematike súťaže, alebo kresťanského divadla vôbec. 

Ako by hodnotil dnešné ochotnícke divadlo? Podľa neho sa dá sledovať trojvrstovo.

„Najviac je autorských inscenácií (buď kolektívom inscenátorov alebo vlastnými dramatizáciami literárnych predlôh iného žánru). Napríklad na Scénickej žatve (najstarší festival neprofesionálneho divadla v Európe, prispel tiež jeho obnovou, pozn. red.) sú každoročne možno len dve-tri hry podľa klasickej predlohy.“

Aktuálne prevládajú témy a motívy podľa vzoru „cool anglického divadla“, čo podľa Michala Kováča Adamova značí nazeranie na svet cez optiku problémových ľudí, ľudí z okraja. (Tá prevažuje najmä v profesionálnom divadle.)

Ako ďalší typ menuje mestské, ale aj niektoré dedinské divadlá, ktoré idú podľa predlôh alebo dramatizácií, podávajú ich však moderným spôsobom, hľadajú nový výklad. Dobre to podľa neho robia ochotníci z Brezna, Popradu či zo Spišskej Novej Vsi.

Do tejto kategórie zaraďuje i kresťanské divadlo, ktoré je podľa jeho slov v tejto chvíli „hľadačské“. Vie, o čo zápasí. Obohacuje sa aj podnetmi autorského divadla a mimoriadne sú výsledky dramatickej výchovy v oblasti divadla hraného deťmi.

Kresťanské divadlo však často kazí dominancia muzikálov na jeho námety, ale príliš zjednodušujúcim, prevažne zábavným spôsobom. Stáva sa tým, čo bolo staré, sentimentálne divadlo.

To do tretice je špecifikum mnohých dedín – prúd, ktorý sa v podstate nezmenil od čias Ferka Urbánka.

„Dominuje sentiment vhodný len pre starších, ktorí poznali divadlo z 30. a 40. rokov minulého storočia. Sladko ružové a dojímavé. A potom sa mu odcudzujú mladší, že ho nechcú hrať. Dedina je v divadelnej kríze – česť výnimkám. Iste aj pre útek mladých do miest.“

Ochotníci by sa podľa neho nemáli báť aktualizácie – ak nezmenia podstatný zmysel predlohy –, čo môže znamenať vynechať nepotrebnú postavu, pozmeniť archaický jazyk či skladbu, nájsť paralelu s dnešnou dobou a dať na ňu dôraz.