Ako slávil Veľkú noc Ježiš

Biblia je tak trochu ako napínavá detektívka.

Máme tu štyroch svedkov – Jána, Marka, Matúša a Lukáša, ktorí nám, každý po svojom, zanechali svedectvo o Bohočloveku menom Ježiš.

Sú to svedkovia z rôznych sociálnych skupín, (bol medzi nimi vyberač mýta, lekár, rybárov syn aj zámožný mladík z významnej židovskej rodiny), rôzneho veku, s rôznym vzťahom k Ježišovi.

Ján ho poznal osobne a bol jeho najmilším učeníkom (porov. Jn 13, 23; Jn 21, 7; Jn 21, 20); Matúš ho spoznal ešte ako Lévi počas svojej mýtnickej kariéry, ktorú zanechal práve preto, aby mohol Ježiša nasledovať (porov. Mk 2, 14); Marek bol vraj synovcom svätého Petra; Lukáš sa o Ježišovi dozvedal najmä od svätého Pavla, ktorého sprevádzal na jeho cestách (porov. 2 Tim 4, 11). 

A každý z týchto štyroch mužov nám zanechal vlastnú správu o tom, ako mohla prebiehať Posledná večera. 

Tri „správy“ – evanjeliá (Matúšovo, Markovo, Lukášovo), ktoré nazývame synoptické, sa na seba pomerne podobajú. Trochu inú verziu Poslednej večere možno vyextrahovať z Jánovho evanjelia. 

Poďme teda s biblistom Františkom Trstenským pátrať, ako to mohlo byť. 

Podľa synoptikov
„Všetci štyria evanjelisti sa zhodujú v tom, že Ježiš zomrel v piatok a večer pred svojou smrťou mal so svojimi apoštolmi rozlúčkovú večeru. Podľa synoptikov ju Ježiš slávil podľa predpisov židovskej veľkonočnej večere (porov. Mk 14, 12 – 14),“ približuje František Trstenský.

Ako to mohlo vyzerať?

„Prvým krokom bola príprava veľkonočného baránka. Podľa Lk 22, 7 – 13 Pán Ježiš tým poveril dvoch svojich apoštolov Petra a Jána. Ich úlohou bolo kúpiť jednoročného bezchybného baránka, potom ho priviesť do chrámu. Jeden z nich baránka zabil. Jeho krv zachytili kňazi. Potom stiahli kožu, pričom im mohli pomôcť leviti,“ opisuje biblista.

„Baránka potom rozrezali, vybrali tuk, ktorý odovzdali kňazom. Baránok mal zostať celý, to znamená, že kosti sa nelámali. Baránky sa zabíjali popoludní niekedy od 14.30 do 17.00, určite najneskôr do súmraku. Mäso odniesli k domu, kde bola pripravená miestnosť.“

Úlohou učeníkov bolo upiecť baránka a preniesť do hornej miestnosti domu. Stolovanie tradične viedol otec rodiny alebo hlava spoločenstva  – v tomto prípade to bol Ježiš Kristus. 

„V súčasnosti nemáme dostatok informácií na to, aby sme zrekonštruovali presný priebeh sederu, ako sa zvykne nazývať židovská veľkonočná večera. Avšak v Knihe Exodus 15, 8 máme zachytené tri dôležité prvky: upečený baránok, nekvasený chlieb, horké byliny,“ ozrejmuje František Trstenský.

„Na základe príkazu v Ex 12, 26 – 28 bola súčasťou večere aj haggada, teda prerozprávanie príbehu o vyslobodení Izraelitov z egyptského otroctva.“ 

Podľa Jána
„Pozorný čitateľ pri čítaní Svätého písma si všimne, že Evanjelium podľa Jána predstavuje veci odlišným spôsobom,“ tvrdí František Trstenský.

Ide pritom o malý detail zachytený v tomto verši: „Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy. Bolo už ráno. Ale oni do vládnej budovy nevošli, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť veľkonočného baránka“ (Jn 18, 28).

Čo z toho vyplýva?

„V okamihu, keď Ježiš stojí pred Pilátom, Židia ešte nejedli veľkonočného baránka,“ upozorňuje biblista. Podľa neho teda nemala Ježišova večera charakter židovskej veľkonočnej večere.

Túto teóriu by mohol potvrdiť aj úryvok z Markovho evanjelia: „Bolo dva dni pred Veľkou nocou a sviatkami Nekvasených chlebov. Veľkňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako ho podvodne chytiť a zabiť. Ale hovorili: ‚Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril" (Mk 14, 1 - 2).  

Podľa Františka Trstenského to znamená, že ani židovskí predstavení nechceli porušiť posvätnosť veľkonočných sviatkov. „Ježiš vedel, že jeho smrť je blízko a že so svojimi učeníkmi už nestihne sláviť veľkonočnú večeru. Preto pozval svojich učeníkov na osobitnú večeru, ktorou ustanovil novú Paschu.“

Ako tiež biblista podotýka, „aj u samotných synoptikov sa z opisu samotnej večere objavuje veľmi málo. Sústredili sa na odovzdanie podstaty – Ježišove slová ustanovenia Eucharistie – nie na opis priebehu židovskej veľkonočnej večere“. 

Dajme tomu, že „záhada" Poslednej večere je teda vyriešená – aspoň po formálnej stránke. Ešte sa však môžeme spýtať – bol to Boží zámer, že Ježiš už (ak súhlasíme s teóriou v predošlom odseku) tradičnú židovskú veľkonočnú večeru „nestihol“?

Ako vraví František Trstenský: „Ježiš neslávil Poslednú večeru na židovský spôsob, lebo v jeho obete na kríži prichádza nový kult – nová liturgia, ktorá nie je pokračovaním židovstva. To znamená, že išlo o požehnanie chleba a vína, takzvaný kiduš, ale bez jedenia baránka.“

A ďalej: „Nad chlebom a vínom povedal slová premenenia. Týmto obradom Ježiš poukázal na vnútorný súvis tohto nového stolovania so svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Najstaršie svedectvo, ktorým sú Pavlove listy, tento apoštol predstavuje Krista ako obetovaného veľkonočného Baránka (porov. 1 Kor 5, 7), čo súhlasí s Jánovou prezentáciou celej udalosti.“  

Starý a Nový zákon sa chápu
Tak či onak, pre kresťana je dôležité poznať symbolickú stránku veci.

„Je to priam nevyhnutné. Jediný spôsob, ako porozumieť Kristovi a celému Novému zákonu, je prostredníctvom vzťahovej dynamiky Nového zákona so Starým zákonom. Celé Ježišovo účinkovanie je popretkávané citátmi, odkazmi a obrazmi zo Starého zákona, zvlášť to platí pre opis jeho umučenia,“ tvrdí biblista.

Tiež pripomína, že ak im chceme porozumieť, musíme poznať ich význam pre židovský národ.

„V príbehu emauzských učeníkov evanjelista Lukáš hovorí o Kristovi, ktorý ‚počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo' (Lk 24, 27). V svojej reči na vrchu zas Pán Ježiš upozorňuje: ‚Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť' (Mt 5, 17). Tieto texty majú vážny dôsledok na interpretáciu Svätého písma,“ zdôrazňuje biblista.

„Ten istý Boh je autorom obidvoch častí. Už v 2. storočí Cirkev jasne odmietla učenie kňaza Marciona, podľa ktorého Starý zákon je pre kresťanstvo už nepotrebný. Práve táto vnútorná jednota a nerozlučiteľnosť celého Svätého písma je rozhodujúce kritérium správnej hermeneutiky viery.“

František Trstenský tiež cituje talianskeho biblistu Massima Grilliho, ktorý o vzťahu Starého a Nového zákona hovorí, že „sa navzájom pozerajú na seba a vzájomne sa chápu“.

Radšej prezentácia
Môže byť pre nás ako kresťanov praktizovanie sederovej večere jeden zo spôsobov, ako lepšie pochopiť a precítiť vzťah medzi Starým a Novým zákonom? 

„Keď čítame Markovo evanjelium (a s ním aj Matúšovo), tam sa hovorí o krvi novej zmluvy, čím odkazuje na text z Knihy Exodus 24, 8: ‚Tu Mojžiš vzal krv, pokropil ňou ľud a povedal: Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov!' Krv zvierat nemohla zadosťučiniť za hriechy človeka, ani spojiť Boha a človeka,“ objasňuje František Trstenský.

„Ježišova krv znamená, že dáva seba samého za ľudstvo. Účasťou na Kristovom tele a krvi nás Kristus vťahuje do tejto svojej poslušnosti Otcovi.“

Explicitnejšie: „Slová ‚Toto robte na moju pamiatku' (Lk 22, 19) neznamenajú opakovať židovskú večeru. Svätá omša nie je ‚posedenie pri stole', ale sprítomnenie obety Ježišovho života za nás. Ježišove slová pri Poslednej večeri a potom jeho smrť na kríži hovoria o tom, že Ježišovo bytie nebolo pre seba, ale pre druhých.“ 

Pre tých, ktorých by teologická stránka veci nepresvedčila, je tu aj pár praktických dôvodov, pre ktoré nie je praktizovanie sederovej večere katolíkmi celkom kóšer.

„V prvom rade skutočne dnes nedokážeme zrekonštruovať, ako prebiehala táto večera pred 2000 rokmi. Mnohé prvky (umývanie rúk, štyri kalichy, spevy, otázky) sú z neskoršieho obdobia,“ argumentuje František Trstenský.

„Ale predovšetkým ide o obrad, ktorý patrí židovskému náboženstvu. Ako by sme my prijali, ak by nekatolíci povedali, že si urobia svätú omšu? Preto skôr odporúčam opisný spôsob.“

Ako by to mohlo vyzerať v praxi?

„Odporúčam pripraviť prezentáciu s fotkami, opis tejto večere, komentáre k biblickým textom, poukázanie na predobrazy v Starom zákone a ich naplnenie v Novom zákone, vysvetlenie Ježišových slov ustanovenia Eucharistie,“ vymenúva biblista.

„Keď to bude starostlivo pripravené, môže to byť veľmi užitočné; avšak nech to nie je na spôsob ‚urobíme si židovskú veľkonočnú večeru'.“