Aký dobrý musí byť Pán Boh, keď stvoril ananás

Keď svet obletela správa o strašnej udalosti, ktorá sa stala v nedeľu 10. marca 2019 ráno neďaleko Addis Abeby, spustila sa obrovská celosvetová vlna súcitu a solidarity.

Správa o tom, že pri nešťastí zomrela aj Slovenka s africkým srdcom Danica Olexová, spôsobila doslova komunikačnú smršť – padol server Dobrej noviny, ktorý nepočítal s takou obrovskou návštevnosťou, facebookové profily a e-mailové schránky sa začali zapĺňať stovkami vrúcnych odkazov a spomienok. 

Danicina smrť, tak ako celý jej život sa vymykajú zo všetkých zabehnutých koľají, pravidiel i konvencií. Tento text môže byť preto len čriepkom z farebnej mozaiky jej bohatého a tvorivého života, v ktorom všetkých navôkol deň čo deň napĺňala i vyrušovala svojím úsmevom a neskrotnou energiou. 

Danica a eRko 
Danica pochádzala z Bratislavy, ale posledné desaťročie bola prakticky stále na cestách. Jej život bol od detstva prepojený s eRkom – Hnutím kresťanských spoločenstiev detí. Ešte za komunizmu navštevovala detské spoločenstvo, ktoré v tom čase fungovalo tajne.

„Stretávali sme sa v rodinách dievčat – bolo to ešte pred rokom 1989, a tak aj utajenie malo svoj zmysel. Po prvý raz som išla k Danici domov tak, že som vedela iba adresu, meno a vetu, ktorú som mala povedať, keď domáci otvoria dvere.

Priznám sa, vetu si už dnes nepamätám, ale strach, že ju zabudnem, áno,“ spomína vedúca Danicinho detského spoločenstva Brigita Janovičová (60).

„Všetko však prebehlo v poriadku a spomínaná veta bola kľúčom k dôvere, ktorú som potom už vždy cítila. Danica bola mimoriadne dievča, radostné, veselé a vtipné. Milovala hry, objavovala, čo zaujíma druhých, chcela sa rozprávať. Aj ako dospelá bola človekom, ktorý vo vás nájde to dobré a originálne, o čom ani sami neviete, že v sebe máte,“ spomína Brigita.

Ako stredoškoláčka začala Danica spolupracovať s detským časopisom Rebrík, pre ktorý robila ilustrácie a neskôr aj grafickú úpravu. „Danicu som už ako dvanásťročná obdivovala pre jej humor, komunikačné schopnosti a kreativitu. Vlastne jej prvé ilustrácie v Rebríku ma inšpirovali, aby som niečo nakreslila aj ja,“ hovorí Katarína Grebečíová (37) z Prievidze.

Danica a Afrika 
Danicina túžba ísť do Afriky sa zrodila zrejme v čase, keď jej teta, rehoľná sestra Františka Olexová OSF začala pôsobiť v Misii sv. Jána v juhoafrickom Barbertone.

Už počas vysokej školy si začala šetriť na letenku, ktorej cena sa v tom čase pohybovala na naše pomery v závratných sumách, a v misii zostala päť mesiacov. Odvtedy sa tam ustavične vracala, či už sama, alebo s priateľmi.

Misiu, ktorej členov poznala ako vlastnú rodinu, navštívila aj na prelome tohto a minulého roka, a tak sa s ňou osobne rozlúčila.

Keďže na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudovala učiteľský smer v kombinácii matematika a geografia, prvé roky učila – najskôr na základnej škole v bratislavskej Ružovej doline, neskôr na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave.

„Keď bola dcéra Barborka na základnej škole, často mi rozprávala o pani učiteľke, ktorá miluje Afriku a pútavo deťom v triede o nej rozpráva. Keď som potom Danicu Olexovú spoznala osobne na rodičovskom združení, tešila som sa, že práve ona učí moje dieťa.

V roku 2000 nakreslila a napísala Barborke do pamätníčka obrázok, ktorý si spolu so spomienkami uchovávame dodnes,“ hovorí Zuzana Horváthová (57) z Bratislavy. Danica bola naozaj učiteľkou telom i dušou, s niektorými svojimi študentmi bola v živom kontakte dodnes.

Hoci mala rada učiteľské povolanie, túžba po spojení s Afrikou zvíťazila a od roku 2006 začala spolupracovať s Dobrou novinou predovšetkým v oblasti rozvojového vzdelávania.

V roku 2010 sa rozhodla uchádzať o pozíciu rozvojovej poradkyne v kenskom Nairobi, ktorú vypísala rakúska organizácia Horizont3000. Päť rokov pôsobila v spoločnej podpornej kancelárii pre Dobrú novinu a DKA Rakúsko, kde monitorovala aktuálne podporované projekty.

Danica však nepoznala iba projekty, ale konkrétne príbehy ľudí, ktorí v nich žili a ktorých príbehy zachytávala celé roky svojím fotoaparátom i perom, neskôr sa podieľala aj na tvorbe krátkych dokumentárnych filmov. Vedela plynule po svahilsky a po anglicky, v Keni sa pohybovala ako doma.

„Raz sme sa spolu s dcérou Norikou vybrali za Danicou do Kene a časť pobytu sme strávili pri mori. Keď sme sa jedno popoludnie prechádzali po pláži, stretli sme sa s chlapcom, ktorého Danica nazvala kokosový mužíček, pretože nám raz doniesol kokosový orech,“ spomína na jeden z afrických zážitkov šéfredaktorka detského časopisu Rebrík Katarína Jantáková (52).

„Tentoraz nám priniesol náramky, ktoré som chcela venovať svojim kolegom ako dar. Keď mi ich ukazoval, zastavili sa pri nás dvaja policajti a chlapca okamžite zatkli. Lenže to by nebola Danica, aby to nechala len tak. Hneď išla aj ona s policajtmi a chlapcom.

My sme ako obarené zostali na horúcej pláži, vyše hodiny sme čakali a intenzívne sa modlili za Danicu, pretože sme si predstavovali, ako je zavretá za mrežami nehostinného afrického väzenia. Po hodine sme však zbadali najprv Danicine žiariace oči podčiarknuté širokým úsmevom a vedľa nej kráčajúceho kokosového mužíčka.

Na naše spýtavé pohľady Danica len krátko odvetila: ,Toľko som presviedčala tých milých ujkov policajtov, že im už asi uši išli prasknúť, a keď videli, že odo mňa nedostanú nijaký úplatok, radšej nás pustili, aby mali odo mňa pokoj.´“

Po návrate z Kene začala Danica pracovať ako projektová manažérka Dobrej noviny, no jej práca bola opäť spojená aj s prípravou vzdelávacích či propagačných materiálov. Kládla dôraz na to, aby Dobrá novina predstavovala reálne príbehy ľudí, bez predsudkov, s úctou a nádejou, čo sa vďaka jej neúnavnosti z roka na rok darilo lepšie.

Danica a ľudia 
Danica bola človekom intenzívnych vzťahov, a to nie virtuálnych. Jej okruh priateľov bol nesmierne široký a rôznorodý, nepoznačený predsudkami. V plnej miere sa to ukázalo v dňoch bezprostredne po jej smrti, keď o nej písali ľudia doslova zo všetkých kútov sveta – od Ria de Janeiro až po Addis Abebu.

Hugo, Kupec, Grošica, Strýčko, Mlok, Sungura, Mýval, Bašbaš – to sú len niektoré z mien, ktoré Danica dávala svojim priateľom, nevynímajúc najbližšiu rodinu. Mnohých tieto výmysly iritovali, no tí, ktorí ju poznali, vedeli, že tak zdôrazňuje jedinečnosť ich vzťahu. Ostatní niekedy ani netušili, ako sa daný človek vlastne volá a poznali ho iba podľa Danicinej prezývky.

„Danica bola výmyselníčka drobných radostí, ktorými krásne brnkla na hlboko ukrytú strunu môjho srdca. Mala som plyšovú maňušku – psíka Chvosťa, s ktorým som veľa rokov pracovala pri mnohých aktivitách s deťmi i dospelými. Bol také moje alter ego.

Keď raz išla Danica do Juhoafrickej republiky, zobrala so sebou Chvosťa, ktorý ma mal zastupovať. A keď sa vrátila, dala mi jedinečný darček: vyrobila denníček z Chvosťových dobrodružstiev.

Jeho hodnota mala hĺbku, v ktorej sme si úplne rozumeli,“ opisuje mimoriadnu Danicinu empatiu a vynachádzavosť spoluzakladateľka eRka Terézia Žitňanská (57). „Čím ťažšia vec sa diala, tým bola Danica citlivejšia a hneď prakticky ponúkala pomoc, riešenia, nápady, bez zaváhania, stále tvorivo a jedinečne, prakticky,“ dopĺňa.

Mnoho ľudí pozná Danicu iba na diaľku vďaka tomu, že ich obdarovala. Do Kene chodila vždy nabalená na doraz – tam niesla darčeky pre kenských priateľov a späť pre slovenských. Doma mala vždy zásoby drobností, ktorými postupne tešila ľudí, s ktorými sa stretávala.

Život si dokázala naplno vychutnať a aktívne sa zapájala do vážnych i bláznivých vecí. Mala rada dobré jedlo, pepsikolu, maškrty, farby, zvieratá, kvety, chodievala do kina, divadla, na výlety. Zúčastňovala sa na protestných akciách a angažovala sa všade tam, kde vládla nespravodlivosť.

Danica a Boh 
Špeciálny bol aj Danicin vzťah k Bohu a viere. Len ťažko prijímala niektoré zaužívané stereotypy, faloš a pokrytectvo, preto si jazyk viery prekladala do vlastnej reči, ktorá bola pre ňu zrozumiteľná

„,Aký dobrý musí byť Pán Boh, keď stvoril ananás´ - povedala spontánne, keď sme si pri vodopádoch Iguazu pochutnávali na sladkom šťavnatom ovocí, a ja som zostal prekvapený, koľko teológie sa v jej slovách skrýva,“ hovorí riaditeľ Spolku svätého Vojtecha Ivan Šulík (49), ktorý sa spolu s Danicou minulý rok zúčastnil na novinárskej ceste v Brazílii.

„Danica vravela, že sa nevie dlho modliť, preto povie len ,Ahoj, milý Bože.´ A ja viem, že tieto tri slová myslela úplne vážne a boli jej hlbokou a úprimnou modlitbou,“ spomína Katarína Jantáková.

„Pán Boh si ma tento rok lapá,“ napísala Danica v januári z Južnej Afriky a ani ona sama zaiste netušila, že si ju pritiahne úplne. A tí, ktorým akýmkoľvek spôsobom vstúpila do života, vedia, že sa zhora na nich smeje a zabáva sa nad tým najväčším kúskom, ktorý im tak nečakane vyparatila.