Anna Kolesárová mení životy mladých

Do Vysokej nad Uhom, kde žila a umrela Anna Kolesárová, prichádzajú ročne stovky mladých ľudí. Mnohí z nich tu zažili pocit prijatia aj obrátenie.

Mária Bilá 15.09.2018
Anna Kolesárová mení životy mladých

Dominikovi Domček dáva spoločenstvo ľudí, s ktorými sa môže zasmiať, ale aj napredovať vo viere. Snímka: archív -DC-

 

Keď ma sem kamarátka prvýkrát zavolala, nechcelo sa mi ísť. Na strednej škole sme v Domčeku, centre pre mladých, ktorý vo Vysokej vznikol, mali duchovnú obnovu. Oslovila ma, ale dojem rýchlo vyprchal.

O pár rokov neskôr som mala pocit, že aj tentoraz by to bolo takto. Keďže som však kamarátku nechcela uraziť, súhlasila som, že s ňou pôjdem. Víkend nejako prežijem, vravela som si.

Namiesto nudy, fanatikov a silenej nábožnosti (to všetko som čakala) ma prekvapila srdečná, priateľská atmosféra a veľa milých ľudí, ktorí sa mi prihovárali s úprimným úsmevom a záujmom.

Predsudky rýchlo nahradila realita – radosť, prijatie, útecha. V ten víkend som začala prehodnocovať mnohé veci vo svojom živote. Na najbližšiu púť som sa tešila ako malé dieťa. A tentoraz som to bola ja, kto volal kamarátky, aby šli tiež.

Odvtedy som v Domčeku bola niekoľkokrát a zakaždým som mala pocit, že témy jednotlivých pútí korešpondujú presne s mojou situáciou.

Annin príbeh začal meniť ten môj.

Miesto plné obrátení
Z michalovskej stanice je to do Vysokej nad Uhom ešte dobrých 25 kilometrov smerom na Ukrajinu. Keby nebolo Anny, asi by tú obec poznal málokto. Rodisko mučeníčky čistoty však v súčasnosti navštevujú stovky ľudí ročne. Mladší chodia na Púte radosti, účastníkom nad 23 rokov sú určené Púte zrelosti.

V Domčeku môžu záujemcovia stráviť tiež Silvester alebo ľubovoľný víkend, ak sa na tom dohodnú s otcom Pavlom Hudákom, ktorý Pastoračné centrum Anny Kolesárovej spravuje. Mladí sa sem zvyknú vracať opakovane, niektorí prestali počítať, koľkokrát tu boli.

Domček sa stal svedkom mnohých obrátení, nadviazaní čistých vzťahov či životných katarzií.

Kniha čistých sŕdc, do ktorej sa môžu mladí ľudia zapísať, ak boli oslovení myšlienkou čistoty, je plná úprimných slov. Sľubov, vyznaní, svedectiev. Takýchto zápiskov bolo v prvej knihe 843. Podobný počet obsahuje aj druhá kniha, v ktorej o chvíľu tiež nebude miesto.

Pre nových pútnikov preto vzniká už tretí zväzok.

Vyhral nad masturbáciou
Medzi mladých, ktorým Vysoká nad Uhom zmenila život, patrí aj Štefan. Dnes šťastne ženatý muž v puberte bojoval s onániou. Keď s tým asi ako trinásťročný začal, nevedel, že je to ťažký hriech, dokonca pristupoval k sviatostiam.

Presne na jednu veľkonočnú nedeľu sa mu do rúk dostal kresťanský časopis pre mladých, z ktorého sa to dozvedel. Vydesený mladík chcel so svojím hriechom prestať, vydržal však zhruba dva týždne.

„Týmto celým začalo kruté asi štyri roky trvajúce obdobie, v ktorom som chodil ako v kruhu: spoveď – hriech... Čo bolo ale horšie, stával som sa stále viac a viac závislým,“ vyznáva dnes mladý muž.

V tom čase sa ako deviatak dostal prvýkrát na púť do Vysokej. Oslovila ho atmosféra čistoty, po každej púti však vydržal žiť čisto iba chvíľu. Nový impulz mu dala spoveď u otca Hudáka.

„Povedal som mu môj problém a to, že už nechcem hrešiť. On mi svojimi odpoveďami vytvoril nový obraz na svet, moje telo a na dievčatá. Začal som ďakovať Bohu za to, že sú, že sú také krásne, a ďakovať aj za seba...“

Onedlho však Štefan padol znova. Iný kňaz mu pri spovedi povedal, že kňazi majú moc rozväzovať aj putá takýchto závislostí. Štefan dovolil, aby sa nad ním dotyčný kňaz modlil. Zároveň sa rozhodol, že sa zverí kamarátovi, s ktorým sa zoznámil vo Vysokej, a ktorý mu úprimne hovoril o vlastnej závislosti.

„Povedali sme si, že tento problém budeme niesť spoločne a keď niekto z nás bude mať problém, zavolá tomu druhému. Zapísali sme sa do Knihy čistých sŕdc a vykročili sme do nového života,“ priblížil Štefan, ktorý po tomto úkone vydržal žiť bez masturbácie sedem rokov.

Dnes vyznáva: „Zistil som, že čistota je dar od Boha, ktorou sa človek nestáva doživotným ,abstinentomʼ, ale dokáže na druhých pozerať s oveľa väčšou láskou. Aj keď to sú dievčatá, ktoré mu v minulosti spôsobovali pokušenia a hriech. Teraz som čerstvo šťastne ženatý a z postoja čistoty, ktorý som si udržal, prežívame aj vo vzájomnej intimite súlad a veľkú radosť.“

Priviedla sem i sestry
Sarah Kertyšová sa do Domčeka prvýkrát dostala, keď mala 15 rokov. Sama to vnímala ako krízový vek, v ktorom prehodnocovala svoje postoje. Domček jej pomohol utvrdiť sa v tom, že chce kráčať cestou, ktorou ju odmala viedli rodičia. Cestou kresťanských hodnôt.

V Domčeku nenašla len argumenty pre svoj životný štýl, ale najmä spoločenstvo mladých ľudí, ktorí svoju vieru naozaj žili. Práve ich príklad a radosť vytvorili v Sarah nadšenie, pre ktoré sa do Domčeka začala vracať opakovane.

Novoobjavená radosť a naplnenie zaujali aj dve sestry mladej ženy, ktoré do Domčeka začali chodiť tiež. A tiež sa tu našli. Dnes sú všetky tri dievčatá dobrovoľníčky.

O chod Domčeka počas pútí (varenie, upratovanie, úprava priestorov...) sa totiž mladí starajú sami, práve v rámci dobrovoľníctva (pod vedením kňazov). „Začínala som v kuchyni ako sedemnásťročná. Umývali sme riad, podávali raňajky, večere, spievali sme si pritom...“

Neskôr vystriedala Sarah rôzne tímy, napríklad estetický, tím registrácie a predaja,  vyskúšala si aj úlohu moderátora. V súčasnosti je v organizačnom tíme.

„Keďže sa na službe podieľame viacerí, stále je to zábava a sme tam dobrá partia kamarátov. Napĺňa ma to. Viem, že robím niečo užitočné, čo pomôže ďalším. Domček mi dal veľa a ja by som to teraz chcela dať iným mladým,“ približuje motívy svojej služby Sarah, ktorá aj ostaných mladých pozýva, aby sa takto zapojili.

Mladá žena považuje Anku Kolesárovú za inšpiratívne dievča. Pri jej hrobe vníma veľký pokoj, podobne, ako aj na akciách, ktoré sa na Ankinu počesť konajú. „A počas pútí nám stále vybavuje pekné počasie,“ smeje sa Sarah, ktorá sa plánuje do Domčeka vracať aj vtedy, keď už bude mať vlastnú rodinu.

„Je to taký môj domov,“ uzatvára.

Na púte aj s vozíkom
O svoj príbeh sa s nami podelil aj vozičkár Dominik Cenkner. V dekanáte Snina, kde mladík žije, bol súčasťou projektu Premenená bolesť. Toto divadelno-tanečno-spevácke predstavenie znázorňovalo bolesti Panny Márie v kontexte dnešnej doby.

Práve s ním v jeden august prišli do Vysokej: „Premiéra bola v piatok večer. Nikdy na to nezabudnem. Neviem prečo, ale boli sme tam celý víkend bez prúdu. Jedine na pódiu bola elektrika na generátor. Večer sme išli spať úplne v tme. My starší sme tu ostali až do pondelka. Veľmi sa mi páčilo to spoločenstvo,“ priblížil Dominik svoj prvý pobyt vo Vysokej.

Keď v septembri nastúpil na vysokú školu, spoznal spolužiačku Veroniku, ktorá chodila na púte pravidelne. O Domčeku rozprávala s nadšením, ktoré sa prenášalo aj na mladíka. Zároveň sa obával, že bez pomoci rodičov nebude môcť na púťach fungovať. Až o tri roky sa rozhodol, že si dá šancu. Veronika ho uistila, že tam budú dobrovoľníci, ktorí mu pomôžu.

Deň pred odchodom sa dozvedel, že dobrovoľníkov bude menej, ako čakali. Napriek Veronikiným povzbudeniam šiel teda mladík na púť s istým strachom. Dopadlo to však super:

„Všetko robili tak, aby som sa mohol zapojiť. Aj do športového podujatia, ktoré naša skupinka napokon vyhrala. Chlapci ma nosili po schodoch, keď to bolo potrebné. Dievčatá zas boli ochotné doniesť mi jedlo. Veľa sme sa smiali a dodnes máme na Facebooku spoločnú skupinu,“ približuje Dominik skúsenosť, vďaka ktorej sa začal do Vysokej vracať opakovane.

Ich „víťazná skupina“ sa celé leto tešila, ako sa všetci spoločne stretnú na blahorečení „našej Anky“.

V Domčeku zažil mladík prijatie a spoločenstvo. „Je fajn vidieť, ako prežívajú vieru vaši rovesníci. Vieme sa povzbudiť a ,potiahnuťʼ, keď to ten druhý potrebuje. Myslím, že tu na zemi si nikdy na 100 percent neuvedomíme, čo nám Domček dáva. Dúfam, že sa to raz dozvieme v nebi. Lebo to je cieľ Domčeka. Pomáhať mladým žiť tu na zemi tak, aby sme sa všetci stretli v nebi.“

Svedectvá povzbudzujú
Keď v roku 1998 pár mladých z Košíc prvýkrát putovalo k hrobu Anny Kolesárovej, určite netušili, že o pár rokov v obci vyrastie Domček a k hrobu budú putovať stovky ľudí ročne.

Od čias prvej oficiálnej púte, ktorá sa konala v roku 1999 a zúčastnilo sa na nej 220 mladých, toto miesto navštívili už tisícky ľudí. Mnohí z nich dnes majú vlastné rodiny a aj ich deti začali putovať do Vysokej.

„Príbehy svätých – a Anka je blahoslavená – sú vhodné na to, aby menili životy iných. Prečo by sa inak človek mal meniť, ak sa nechce meniť k lepšiemu?“ vyjadril sa Pavol Hudák.

„Slová povzbudzujú, ale príklady priťahujú. Chcem povzbudiť všetkých čitateľov aj tých, ktorí budú vydávať svedectvo, nech sa neboja otvoriť srdce, aby doň iní nakukli, a podeliť sa o všetko dobro, ktoré dostali od Boha. Nech Ankin príbeh ďalej mení príbehy mnohých, a príbehy mnohých nech menia príbeh každého.“

Dominik
Dominik
Dominikovi sáva Domček spoločenstvo ľudí, s ktorými sa môže zasmiať, ale aj napredovať vo viere.
Sarah
Sarah
Sarah pozýva mladých na akcie v Domčeku aj do služby, kde sa môžu niečo nové naučiť a spoznať zaujímavých ľudí