Benedikt XVI.: Kríza v Cirkvi je trvalá

Všetci vidíme, že náš svet sa ocitol uprostred takých zmien ako málokedy predtým. Denne čítame o dôsledkoch klimatických zmien.

S covidom držala celý svet v napätí bezprecedentná pandémia. Uprostred Európy vypukla vojna, ktorá nás všetkých vydesila.

A rozširovanie umelej inteligencie, o ktorej teraz všetci rozprávajú, bude mať podľa odborníkov ešte väčší vplyv, ako mali inovácie, ktoré priniesol internet a mobilné telefóny dokopy, a možno dokonca silnejší ako kvantový skok priemyselnej revolúcie.

Pápež Benedikt XVI. sa chápal ako pontifex medzi dvoma epochami. Ako posledný starej a prvý novej epochy, ktorá práve energicky otriasa zemeguľou.

Naozaj bol posledný v rade Petrových nástupcov, kto na vlastnej koži pocítil ateistický nacistický režim a svetovú vojnu.

Posledný, ktorý sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile a zásadne ho ovplyvnil. Posledný, kto svojím humanitným vzdelaním stelesňoval Európu, opierajúcu sa svojou kultúrou, vedou a vierou o dedičstvo gréckej a rímskej antiky, ako aj o náboženský vplyv židovstva a kresťanstva.

A zároveň bol v mnohých veciach prvý. Prvý po pol tisícročí, kto bol po veľkej schizme, ktorá sa začala v Nemecku, ako Nemec opäť povolaný na Petrov stolec.

Prvý pápež v dejinách, ktorý svojimi troma zväzkami o Ježišovi prezentoval kristológiu.

A napokon prvý úradujúci pápež, ktorý z vlastnej vôle odstúpil a tým zmenil pápežský úrad spôsobom, akým nebol v novodobých dejinách nikdy zmenený. A na konci ešte vytvoril rekord, keď bol ako 95-ročný najstarším pontifikom v histórii.

NAJVÄČŠÍ TEOLÓG

Mnohí pritom nevidia v Benediktovi XVI. iba vášnivo zápasiaceho pastiera, ale aj, ako to nedávno zdôraznil pražský filozof a religionista Tomáš Halík, najväčšieho teológa, aký kedy sedel na Petrovom stolci.

Nech sa staviame k Josephovi Ratzingerovi, ako chceme, ani útoky proti nemu nemôžu zabrániť, aby sa s miliónmi výtlačkov na celom svete nestal najčítanejším teológom novoveku.

K tomu ešte treba dodať, že vďaka svojim príspevkom k spoločenskej debate bol považovaný za brilantného intelektuála a myšlienkového vodcu.

Anglický historik Peter Watson ho považuje za natoľko dôležitého, že Ratzingera už pred začiatkom jeho pontifikátu zaradil medzi „nemeckých géniov“ popri velikánoch ako Bach, Beethoven a Hölderlin.

ŠPINA V CIRKVI

Ratzinger v zásade nenecháva nikoho chladným. Či ho už niekto považuje za katolícky maják, alebo ako jeho protivníci za odpornú brzdu.

V každom prípade bývalý kardinál neohrozene hovoril pravdu, aj keď ju človek nechcel počuť.

Azda nijaký iný cirkevný predstaviteľ neútočil na nešváry vo svojej vlastnej inštitúcii tak vehementne ako prefekt Kongregácie pre náuku viery.

Nezabudnuteľný je jeho bolestný výkrik na Veľký piatok v roku 2005: „Koľko špiny je v Cirkvi, a práve medzi tými, ktorí by – v kňazstve – mali plne patriť len jemu!“

Zo sprenevery neba obviňoval obzvlášť katolícky establišment vo svojej vlasti.

Namiesto toho, aby sa jeho predstavitelia zaoberali „dynamikou viery“, vrhali sa do aktivizmu, predvádzali sa a viedli únavné debaty o štrukturálnych otázkach, „ktoré úplne ignorujú poslanie Katolíckej cirkvi“.

Je obrovskou chybou myslieť si, že stačí niečo zamlčiavať a ostatní nás budú opäť milovať a uznávať, varoval.

Kresťanstvo môže zostať skutočným partnerom v zložitých otázkach modernej civilizácie len prostredníctvom svojej rezolútne prezentovanej etiky.

„Cirkev má svetlo od Krista,“ trval na svojom. „Ak to svetlo nezachytí a neodovzdá ďalej, zostane len nevýraznou hrudou zeme.“

MYSLEL INAK

V skutočnosti nebol Joseph Ratzinger nikdy tvrdohlavým cirkevným kniežaťom, ako ho karikovali, ale služobníkom Cirkvi, moderným mysliteľom a priateľom ľudí – v konečnom dôsledku veľkým darcom, ktorý sa v dávaní celkom vyčerpával.

„Veľký pápež“ – tak ho ocenil aj jeho nástupca Jorge Bergoglio. „Veľký, čo sa týka sily jeho inteligencie, príspevku k teológii; veľký, čo sa týka jeho lásky k Cirkvi a ľuďom; veľký vo svojich čnostiach a viere.“

V rámci dnešných udalostí vychádzajú na povrch iba niektoré stránky jeho života.

Dovoľte mi, aby som v krátkosti poukázal na viaceré aspekty, ktoré nám môžu pomôcť lepšie pochopiť Benedikta XVI. a jeho posolstvo.

Začnime pohľadom na jeho detstvo. Už v tom čase sa natrvalo formovali jeho postoje i neskorší spôsob ohlasovania.

Vyrastal v antifašistickej rodine a na otcovi mu podľa vlastných slov imponovalo, že myslel inak, „ako sa vtedy malo myslieť“.

Malý Joseph zažil, ako sa ilúzia o tvorení sveta bez Boha a snaha o stvorenie „nového človeka“ skončila terorom a apokalyptickou devastáciou.

Táto skúsenosť navždy poznačila jeho ostražitosť voči akejkoľvek manipulácii más a akejkoľvek forme idolatrie človeka.

Vo vzťahu k Cirkvi mal už v detstve základnú skúsenosť, že „nestačí iba inštitucionálna záruka, ak v nej nie sú ľudia, ktorí ju podporujú z vnútorného presvedčenia“.

Ako tridsaťročný bol Ratzinger považovaný za novú hviezdu na teologickom nebi.

Ako učiteľ stelesňoval nevídanú inteligenciu v poznávaní a ohlasovaní kresťanských tajomstiev a zároveň obhajoval zbožnosť jednoduchých ľudí proti chladnému náboženstvu profesorov.

Ratzinger bol presvedčený, že dobrý teológ potrebuje mať „odvahu klásť otázky“, ale aj „pokoru počúvať odpovede, ktoré nám dáva kresťanská viera.“

Božie slovo odovzdané v evanjeliách sa dá stále interpretovať a vždy odhaľuje nové tajomstvá. O jeho podstate sa však nedá polemizovať.

OBNOVENIE CIRKVI

Ako sivá eminencia koncilu, mal vtedy iba 35 rokov, dával Ratzinger po boku oslepnutého kardinála Josepha Fringsa smerodajné impulzy nato, aby sa z Druhého vatikánskeho koncilu stal motor modernizácie Katolíckej cirkvi.

Mníchovská škola, ktorá bola v tom čase taká dôležitá a z ktorej vyšiel, žila z nového objavovania Biblie a učenia otcov, ale aj z odvahy rúcať staré schémy.

S pápežom Jánom XXIII. bojoval za obnovenie Cirkvi v súlade s požiadavkami doby.

Zároveň zdôrazňoval – a to sa stalo princípom celého jeho života –, že hľadanie toho, čo je primerané dobe, nesmie nikdy viesť k tomu, aby sme sa vzdali toho, čo je pravdivé a stále platné, alebo sa prispôsobovali aktuálnej situácii.

Pravý pokrok vedie k jadru viery, nie k jej odkôstkovaniu. Skutočná reforma Cirkvi spočíva podľa Ratzingera v odkrývaní jej základnej kompetencie – aby sa potom Cirkev stala zurčiacim prameňom, ktorý spoločnosť potrebuje, aby duchovne, morálne a duševne nevyprahla.

RATZINGEROVA LÍNIA

V tejto fáze nachádzame aj príčinu kontroverzie okolo Ratzingera, jeho obrazu strašnej brzdy, ktorý dodnes vytvárajú mnohé médiá.

Ratzinger bojoval za otvorenie koncilu po boku takých osobností ako Henri de Lubac a Yves Congar.

No zrazu bol zaneprázdnený tým, že musel čeliť dezinterpretáciám Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré ako mohol dokázať, nemali nič spoločné s vôľou koncilových otcov a ich rozhodnutiami.

Ratzinger sa tak stal neobľúbeným. Stál v ceste. A netrvalo dlho, aby bol onálepkovaný ako odpadlík a zradca.

Aby ho zdiskreditovali, dokonca mu pripisovali, že v roku 1968 v čase študentskej rebélie zažil „traumu“, ktorá ho zásadne zmenila z revolucionára na reakcionára.

Táto legenda je rozšírená ešte aj dnes. V skutočnosti nie je na to jediný dôkaz. Naopak. Ratzingerova línia je svojou kontinuitou doslova jedinečná.

Ten, kto si napríklad prečíta jeho klasiku Úvod do kresťanstva z roku 1968, môže ľahko skonštatovať, že pred rokom 1968 to nebol iný Ratzinger ako po roku 68.

UHOLNÝ KAMEŇ

Za Jána Pavla II. sa Ratzinger stal definitívne uholným kameňom. Muž z  Bavorska videl svoje povolanie v tom, že sa stane teológom na univerzite.

Nechcel sa stať ani biskupom, ani prevziať funkciu v Ríme a už vôbec nechcel byť prefektom Kongregácie pre náuku viery, kde bol po diskusii o teológii oslobodenia pranierovaný ako Veľký inkvizítor.

Ratzinger v skutočnosti s cieľmi juhoamerických základňových spoločenstiev sympatizoval, ale vehementne sa bránil tomu, aby sa Ježišovo posolstvo prekrútilo do ideológie a náboženstvo sa zneužívalo na politické účely.

DEZINFORMÁCIE

Bolo to v  čase, keď som spoznal budúceho pápeža. Ako redaktor magazínu denníka Süddeutsche Zeitung som mal za úlohu napísať portrét o Ratzingerovi.

Zároveň musím priznať, že keď sme sa v novembri 1992 prvý raz stretli, ako bývalý komunista a autor týždenníka Der Spiegel som nepatril práve do Ratzingerovho tábora.

Na fotografiách pôsobil Ratzinger väčšinou strnulo a prísne a to, čo sa o ňom dalo dočítať, nepredpokladalo, žeby vzbudzoval sympatie.

Takmer nikto nezožal tak veľa odporu. Len čo prišla reč na Ratzingera, skonštatoval francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy, ovládli každú diskusiu „predsudky, faloš a dokonca čisté dezinformácie“.

Čo sa týka vlastnej povesti, nebol Ratzinger celkom bez viny. Jeho komunikácia pôsobila neraz prísne a neoblomne.

No nato, aby sa popri Karolovi Wojtyłovi stal jedným z najbojovnejších náboženských predstaviteľov, stačila napokon jeho neochvejnosť.

UVÁŽLIVÝ A JASNÝ

Navzdory mojim očakávaniam bolo vyslovene ľahké zhovárať sa s kardinálom. Celým svojím zjavom pôsobil skromne, nenáročne, prístupne.

Hovoril uvážlivo bez toho, aby chcel imponovať slovným zveličovaním a nepotrebovali ste vysokoškolské vzdelanie, aby ste mu rozumeli.

Podobne ako umelcovi mu stačilo len niekoľko ťahov štetcom, aby na jednoduchom a skrytom obraze ukázal napríklad veľkosť Najsvätejšej oltárnej sviatosti.

Jeho spôsob učenia uľahčoval ťažké veci bez toho, aby ich zbavil tajomstva. Pripomínal mi duchovných majstrov, ktorí nepresviedčajú márnym poučovaním, ale tichými gestami, skrytými radami, trpezlivosťou.

Predovšetkým vlastným príkladom, ktorý zahŕňa integritu, lojalitu, odvahu a veľkú dávku ochoty trpieť.

VIERA, ROZUM, LÁSKA

Ako som povedal, nepatril som do jeho fanklubu. No zarazilo ma, ako kardinál spájal vieru a rozum. Ako údajne odmeraný kardinál hovoril o láske.

A vôbec, jeho umenie formulovať niečo také jemné a poetické. Mnohé texty sa podobali dokonca hudobnej kompozícii.

A hoci ste nesúhlasili so všetkými jeho postojmi, uvedomovali ste si, akú neprekonateľnú hodnotu predstavuje už iba jeho spoľahlivosť a autentickosť.

Zdalo sa mi, že je tu človek, pre ktorého je na rozdiel od vlažných kresťanov, ktorých som poznal, vtelenie Boha v Ježišovi z Nazareta absolútnou realitou. Boha prirovnával k dychu, svetlu, jedlu a priateľstvu.

Ako na niekdajšieho komunistického aktivistu zapôsobil na mňa kardinálov nezlomný bojovný duch, to, že bez okolkov odolával všetkým pokusom urobiť z Kristovho posolstva náboženstvo prispôsobené potrebám takzvanej občianskej spoločnosti.

Čo povedal veľký anglický esejista Gilbert Keith Chesterton o svätých? Sú akýmsi protijedom. Obnovili a  uzdravili svet tým, že v sebe stelesňovali presne to, čo svet najviac zanedbával.

SLABÝ A BEZMOCNÝ

Neustále útoky na základy Cirkvi, ktorú Ratzinger zastupoval, mu enormne odčerpávali sily. Kardinál mal okrem toho vážne zdravotné problémy.

Už od čias štúdia trpel takmer ustavičnou migrénou, ktorá sa nedala liečiť. Teraz hrozilo, že mu ľavé oko zničí infekcia.

Navyše pre následky mozgovej príhody bola preňho každodenná práca neraz utrpením. Ako vysvetlil, neodvážil sa tvoriť všetko akoby na základe vlastného génia.

Neraz sa cítil aj „slabý a bezmocný, že na to nestačí“. V takých momentoch ho mohla zachrániť jedine Božia pomoc. „Teraz mi musíš pomôcť,“ modlil sa, „už ďalej nemôžem.“

Po smrti Jána Pavla II. sa zdalo nemožné, aby jeho nástupca, nech by to bol ktokoľvek, dokázal viesť Cirkev v kontinuite s predošlým pontifikátom.

Lebo dedičstvo pápeža tisícročia bolo skrátka priveľké. A predsa sa to podarilo.

„V tom okamihu dejín,“ potvrdil neskôr Jorge Bergoglio, ktorý ako kandidát konkláve tesne neprešiel, „bol Ratzinger jediným človekom, ktorý v sebe spájal dostatočnú osobnosť, múdrosť a skúsenosti nato, aby mohol byť zvolený.“

JE ČAS NA OBRÁTENIE

Benedikt XVI. sa venoval tomu, čo sa mu vzhľadom na obrovskú krízu Cirkvi a úpadok kresťanstva na Západe zdalo najnaliehavejšie – posilňovaniu viery.

Organizačné záležitosti boli preňho druhoradé. Nikdy mu neboli blízke prázdne gestá alebo šoumenstvo. Nikdy predtým nepočulo pápežove slová toľko ľudí na celom svete.

S Ratzingerovým prvým programovým dokumentom Deus caritas est, Boh je láska, dosiahla po prvý raz dejinách encyklika miliónový náklad. Ratzinger hovoril jasne a zrozumiteľne.

Bez akýchkoľvek nejasností. Nový Petrov nástupca nebol podľa liberálneho mníchovského teológa Eugena Bisera „šéfom Cirkvi ani jej kultovým objektom. Stojí na čele niekoho iného, kto je sám milovaný a v koho musíme veriť“.

Tým sa začína „Cirkev, v ktorej viera nespočíva iba v akceptácii dogiem, ale chápe sa ako pozvanie na Božiu skúsenosť“.

Kľúčovým bodom Benediktovho posolstva bolo to, že sa ľudstvo nachádza v rozhodujúcom okamihu. Už nemôžeme konať tak ako doteraz.

Je čas na obrátenie, potrebujeme zmenu v myslení a osobnom správaní. Čokoľvek iné by bolo primálo.

A takmer prosebne, ako hlas volajúceho na púšti, povedal: „Jestvuje toľko problémov, ktoré treba vyriešiť, no nevyriešia sa, ak nebude v centre pozornosti Boh a nebude vo svete viditeľný novým spôsobom.“

O PRAVDE SA NEHLASUJE

Pokiaľ ide o jeho Cirkev, apeloval pápež, po mnohých hádkach a paralyzujúcom zaujatí samými sebou ide o to, aby sme konečne ohlasovali tajomstvo evanjelia, Ježiša Krista, v celej jeho kozmickej veľkosti.

Ak jestvuje Boh, ak jestvuje Zjavenie, ak Ježiš založil Cirkev, potom nepochádza od nás, stále opakoval, ale sme ju dostali.

Všetko, čo urobíme sami, zostáva uviaznuté v sebe. Ak sa neobrátime na vyššiu úroveň, z ktorej prichádza na svet svetlo ako zo slnka, bude chýbať aj pravda, ktorá robí človeka človekom.

To ale tiež znamená, že o pravde sa nedá hlasovať. A tam, kde sa už nedajú odvrátiť chyby, treba ich tolerovať.

Viera potom už nie je pravdou, ale najmenším možným spoločným menovateľom. Nazýva sa „toleranciou“. A čoraz menej je dôležité, čo sa toleruje, dôležitejšie je, aby sa tolerovalo čokoľvek.

KRÍZA JE PRÍLEŽITOSŤ

Podľa Benediktovej klasifikácie nie je kríza v Cirkvi niečím mimoriadnym, v podstate je trvalá.

Každá doba pozná heretikov, pokušenia, zneužívanie, zneužívanie v duchovenstve, zameranosť na seba, odpadnutie veľkej časti veriacich.

Celé biskupské konferencie a obrovské územia by mohli stratiť vieru. V konečnom dôsledku je posolstvo evanjelia príliš neskladné a nepohodlné na to, aby bolo obľúbené u všetkých.

Mimochodom, Cirkvi nikdy neuškodilo, keď prišla o svoju inštitucionálnu veľkosť. Práve naopak. Ratzinger požadoval, aby sa vzdala majetku a zachovala si svoje pravé bohatstvo.

V kríze sa vždy skrýva aj príležitosť, a to na znovuobjavenie skutočného poslania kresťanov, vždy platných právd a utešujúceho posolstva evanjelia, plného nádeje, ktoré sa nezastaví na pozemskom horizonte.

UČITEĽ A PASTIER

Dejiny posúdia, aký význam naozaj prislúcha Benediktovi XVI. Možno spočívala dráma jeho života v tom, že musel desaťročia pôsobiť v defenzíve ako strážca, ktorý osamote stráži Boží dom počas nebezpečnej noci.

Na druhej strane bolo práve to jeho silou, jeho povolaním – požadovať opravy a dávať odpovede na komplexné otázky našej doby – a verne zachovávať posolstvo evanjelia pre budúce generácie, aby bol vďaka pevným základom vždy možný nový začiatok.

Jedno je isté, svojím príspevkom ku koncilu, znovuobjavením cirkevných otcov a oživením ich učenia je Benedikt XVI. reformátorom, ktorého dielo má nenahraditeľnú hodnotu pre proces vnútornej očisty Cirkvi, ako aj pre novú evanjelizáciu západného sveta.

V nijakom prípade nie je možné, aby seriózny historik tvrdil, že bez pápeža Benedikta by sa dejiny Cirkvi uberali rovnakým smerom ako s ním.

Jeho odkaz bude žiť ďalej. Ako dedičstvo učiteľa a pastiera, ktorý sa usiloval zachovávať obnovou a obnovovať zachovávaním, ktorý prispel k tomu, aby sme smerovali k jadru kresťanstva, nie k jeho odstraňovaniu.

Reforma podľa Benedikta neznamená nič iné ako s novou prenikavosťou prinášať svedectvo viery do temnoty sveta.