Boh sa o nich postaral aj na čiare

Dnes to môžeme označiť za paradox doby, že obaja – túžiaci nasledovať Krista – „vojenčili“ na rozdielnej časti štátnej hranice Československa a mali mnohým zatarasiť cestu za slobodou.

Inšpirovali ho vzácne príklady

Farár farnosti Nemčiňany Jaroslav Ondráš (56) pochádza z obce Neporadza pri Trenčíne. O genéze duchovného povolania a dobe jeho neistého naplnenia hovorí:

„Vyrastal som v kresťanskej rodine, v ktorej modlitba a návšteva bohoslužieb boli samozrejmosťou. Brat starého otca bol rehoľník jezuita a mamina sestra zase rehoľníčka vincentka. Aj preto sa to u nás i v čase totalitného režimu doslova hemžilo členmi podzemnej Cirkvi.

Najväčší impulz ku kňazstvu mi dal tajný biskup – jezuita Peter Dubovský, ktorého som spoznal ešte v útlom detstve. Príklad kňazského života som mal aj u saleziána Jána Malženického pôsobiaceho v našej farnosti. Premýšľal som i nad rehoľným povolaním, ale nevedel som sa rozhodnúť.“

Predtým ako mladý Jaroslav nastúpil do seminára, čakali ho branné povinnosti. Spomína si: „Mnohí išli skôr na základnú vojenskú službu, aby sa po kňazskej vysviacke mohli už nerušene venovať pastorácii. Tí, ktorí ju nemali za sebou, tak či tak museli slúžiť dva roky.

Nebolo im akceptované vysokoškolské štúdium a s ním súvisiace skrátenie vojny, čo bolo u iných samozrejmosťou. Bola v tom nespravodlivosť. To však nebol môj prípad, keďže pri narukovaní som ešte nebol rozhodnutý, že po dvoch rokoch pôjdem do seminára.

Až počas nich som dospel k rozhodnutiu, že sa stanem kňazom. Dodnes sa zamýšľam, že sa zrodilo doslova v ateistickom prostredí. Ale Božie cesty sú nevyspytateľné.“

Vybraní z vybraných

Regrút Jaroslav na vojenčinu nastúpil v roku 1986 k Pohraničnej stráži v Bratislave. „Prečo k nej vybrali aj mňa, to neviem povedať. Hneď na začiatku nám veliteľ prízvukoval, aby sme boli hrdí, že sme práve tu, lebo sme vybraní z vybraných.

Skutočne tam boli prevažne ,synčekovia‘ mnohých komunistických funkcionárov. Premýšľal som, či tam nie som omylom.“ Mládenci v službe pohraničnej stráže sa mohli kedykoľvek ocitnúť v situáciách, keď mali zneškodniť „narušiteľov“ hraníc.

Jaroslav približuje: „Dva varovné signály do vzduchu, a ak by to nepomohlo, tretia strela mala byť už mierená na narušiteľa. V brašni sme mali štyri plné zásobníky, teda 120 ostrých nábojov. Viete si predstaviť, akú skazu by arzenál vykonal?

Na jednej strane splnenie vojenského príkazu, na strane druhej kresťanské svedomie. Čo v tej chvíli robiť? Len to zveriť Najvyššiemu, podľa slov: ,Zlož svoju starosť na Pána a on sa už postará.‘ Modlil som sa: ,Pane Bože, daj, aby som sa nikdy nedostal do situácie, žeby som musel zasahovať.‘ A modlitba bola vypočutá.“

I tak sa vyskytli okolnosti, keď mohlo ísť o veľa. „Raz počas nočnej služby som začul šuchot i tiché hlasy. Vzdialil som sa od toho miesta a začal sa s druhým vojakom zhovárať, aby som odpútal jeho pozornosť i nášho vlčiaka.

Keďže tej noci nebol hlásený žiadny poplach, pravdepodobne sa im podarilo prejsť a ja som za nich ďakoval Pánovi. Ešteže nadriadení nevedeli čítať myšlienky,“ dodáva.

Počas totality na československej štátnej hranici smerom na západ bolo usmrtených niekoľko stovák osôb. Patrili k nim občania Československa, ale aj východného Nemecka, ktorí sa tak usilovali dostať do slobodnej krajiny.

Duchovný pastier z Nemčinian vysvetľuje: „Nemecká demokratická republika a Nemecká spolková republika mali spoločnú hranicu zamínovanú. Preto ,východní‘ Nemci často do Rakúska prechádzali z nášho územia.

Pamätám si, ako jedného Nemca – asi tak v mojom veku – chytili. Vybral si na prekročenie hranice ten najťažší úsek. Bolo mi ho ľúto. Isto ho vydali a vysoký trest ho neminul. Našťastie asi o dva roky Berlínsky múr padol.“

Pohraničiar na prijímačkách

Kto z nás by neprežíval dilemy. Vojakovi Jaroslavovi najviac pomáhala viera, modlitba a tiež sviatostný život. Počas vychádzok v hlavnom meste mal veľa príležitostí ísť na svätú omšu, svätú spoveď a sväté prijímanie. Hoci i to bolo zradné, keďže do kostola vchádzal v uniforme. Našťastie, nikdy nemal z toho problém. I prijímacie skúšky do seminára v nej absolvoval.

„V skúšobnej komisii sedeli aj súdruhovia, pravdepodobne zo Štátnej bezpečnosti. Je to možno paradox, ale s prijatím som nemal problém. Azda práve pobyt v tejto zložke armády utvrdil komisiu, že som spriazneného presvedčenia, hoci to tak nebolo, a dopomohol k prijatiu.“

Do seminára Jaroslav Ondráš nastúpil na jeseň v roku 1988. Vysvetľuje: „Ráno som bol ešte v uniforme, ktorú som odovzdal, obliekol som si civil a vrátil sa domov. Večer som bol už späť v Bratislave v klerickom odeve v kňazskom seminári na Kapitulskej ulici.

V druhom ročníku ma zastihla nežná revolúcia a zmena spoločenského systému, ktorá zasiahla aj Cirkev na Slovensku. Aj my sme sa, podobne ako iní vysokoškoláci, zúčastňovali na mítingoch, pravdupovediac, nechýbal som azda ani na jednom. Boli to krásne chvíle. Štátne hranice sa otvárali.

Už ako bohoslovec na križovatkách Bratislavy som stretával vojakov Pohraničnej stráže, ktorých som ešte poznal. Už nestrážili hranice, ale vypomáhali policajtom v riadení dopravy.

Demokratické zriadenie nám prinieslo aj mnoho negatívnych javov, s ktorými sme sa za totality nestretávali. Nikdy však nebudem banovať, že tu bol 17. november 1989. Priniesol nám demokraciu a náboženskú slobodu.

Neprajem nikomu, aby sa dostal do zložitých situácií, akým som čelil vo vojsku Pohraničnej stráže počas komunistického režimu.“

Predpovedali zánik Cirkvi

Marek Kotlárik (52) je kňazom Žilinskej diecézy, v súčasnosti je farárom farnosti Makov. I on má skúsenosť Božieho sprevádzania. Túžbu stať sa kňazom pocítil už v detstve, pričom rodičia ho podporovali modlitbami i obetami.

Po maturite na poľnohospodárskej škole v Prievidzi v roku 1987 si podal prihlášku na Teologickú fakultu UK v Bratislave. Od tej chvíle začal spoznávať vzťah štátu voči Cirkvi v Československu.

„Na pracovisku JRD Mier Dolné Vestenice ma pravidelne navštevovali dvaja páni, príslušníci ŠtB. Vo veľmi priateľskom duchu ma odhovárali od zámeru stať sa kňazom. Vraj mám pokračovať vo svojom odbore na vysokej škole.

Prípadne ak by som si to rozmyslel, môžem si vybrať akúkoľvek inú vysokú školu a oni mi to vybavia. Spoločnosť potrebuje agronómov, mechanizátorov, nie kňazov. A ja som mladý človek, ktorý má život pred sebou, aby som si ho teda nepokazil. Lebo oni dobre vedia, že Cirkev je už pred zánikom a nemá perspektívu.

Informoval som o tom nášho pána farára, ktorý mi vysvetlil, o koho ide. Zdôraznil, aby som nič nesľuboval a nepodpisoval. Navrhovali mi aj ďalšie stretnutia na inom mieste v Banskej Bystrici, na ktorých som sa však nezúčastnil.“

Keď videli, že ho nezískajú, odklad základnej vojenskej služby zo študijných dôvodov nedostal. „Pretože som si nedal povedať, nebudem prijatý na žiadnu školu. Pôjdem na vojnu, kde budem mať dostatok času na rozmyslenie a na čiare mi vietor hlúposti z hlavy vyfúka,“ objasnili mi.

Vojak Kotlárik

Mladý Marek nastúpil 4. apríla 1989 do útvaru Pohraničnej stráže Planá pri meste Mariánské Lázně. Po zložení prísahy sa v ňom miešali pocity: „Moja túžba stať sa kňazom sa vzďaľuje a cesta nebude ľahká. Ale bol som pripravený prežiť aj tento čas s dôverou v Božie riadenie.

Na hranici prichádzalo skutočne k vážnym incidentom, keď vojaci museli po narušiteľoch strieľať. Pred tým ma Pán Boh ochránil. Po skúškach na poddôstojníckej škole v Zadnom Chodove som v nej zostal ako veliteľ družstva. Tu sa pripravovali noví pohraničníci – strelci, psovodi, rota technického zabezpečenia.

Hoci som na čiare priamo nebol, na poddôstojníckej škole sa celý režim prípravy cvičil, ako keby sme boli v teréne. Na škole som bol zaradený ako strelec. Ovládal som manipuláciu so samopalom, s guľometom, učil som sa o deštrukčných funkciách pancierovej päste, granátov či streleckej veže v obrnenom transportéri.

Celkom slušný arzenál a vojak prototyp ,Ramba‘ z Východu,“ dnes sa už s úsmevom zamýšľa duchovný otec farnosti Makov.

Celý systém stráženia štátnej hranice bol prepracovaný. Zriadených bolo 14 pohraničných hliadok a 8 bojových skupín. „Ľudia, ktorí sa usilovali dostať za hranice, si mysleli, že keď prestrihnú drôty, budú už v druhom štáte. Ale tam bolo ešte pásmo prekrytia.

Niekde široké 500 metrov a na niektorých miestach aj dva kilometre. Po upozornení signálky jednotky pohraničnej stráže autami či na gazoch vyrážali na demarkačnú čiaru a utekajúci sa dostal do obkľúčenia. Ak sa im podarilo niekoho zadržať, dostávali odmeny.

Najčastejšie to bol ,opušťák‘. Keď bol pohraničiar účastníkom streľby, dostal hodinky a dovolenku. V prípade pochybenia vojaka trest neminul.“

Kontradikcia doby

Politický režim sa lámal práve v čase, keď Marek Kotlárik vojenčil. Nežnú revolúciu zažil však z iného uhla pohľadu ako väčšina: „Hoci sa nám snažili všetko zamlčať, vedeli sme, že sa niečo deje. I keď dovtedy sme povinne museli pozerať správy, televízne prijímače zapečatili a do kasární nedoručovali tlač, z ktorej sme pripravovali referáty.

Vojakov stiahli z opušťákov i dovoleniek. Zakázali nám vychádzky i návštevy a politruci z Prahy usilovne prednášali. Vojak vracajúci sa z opušťáku rozprával, čo sa robí na Václavskom námestí, že vo viacerých mestách sa zhromažďujú ľudia a režim speje ku koncu. Vtedy mu nik neveril.

Pravidelne sme mali bojové poplachy slúžiace na prípravu na potlačenie vzbury v Prahe. Čakalo sa už len na rozkaz. Našťastie prišla správa, že prezident Gustáv Husák abdikoval. A tým sa naša izolácia skončila.“

S odľahčením dodáva, že u pohraničiarov došlo k prevratu jednoznačne až nakoniec. Čo tak urputne pred novembrom 1989 vojaci strážili, tí istí neskôr búrali.

„Išlo o takzvané signálky. Prestrihávali sme ostnaté drôty, vyvaľovali a ničili budovateľské heslá. Videli sme zástupy ľudí, ktorí húfne navštevovali krajinu predtým zakázanú. Keď vyšiel vojenský rozkaz, že nadriadených už nemáme oslovovať súdruh, trvalo to, kým si vojaci zvykli. Velitelia sa hnevali.

Vojak, ktorého veliteľ po pozdrave vrátil, spýtal sa: ,A to sa dá z večera do rána súdruh zmeniť na pána?‘ Nuž, mnohí sa obávali, čo bude nasledovať. Boli si vedomí, že na štátnej hranici sa opakovane porušovali ľudské práva.

Za zmienku stojí, že za môjho pôsobenia sme nezaznamenali, žeby niekto utekal k nám do vysnívaného socialistického raja.“

Pán Boh vedie správnym smerom

Čas brannej povinnosti Marek chápal ako skúšku vytrvalosti a upevnenia rozhodnutia pre duchovné povolanie. V roku 1990 sa mohol zúčastniť na prijímacích skúškach do znovuobnoveného Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre. Vtedajší generálny vikár František Rábek mu dal potvrdenie a povedal, že nastúpi, keď sa vráti v novembri do civilu.

„Nedalo mi to a napísal som list vtedajšiemu ministrovi vnútra Jánovi Langošovi, keďže sme patrili pod jeho rezort. Vysvetlil som mu situáciu opakovaného neprijatia na fakultu a že túžim riadne nastúpiť do seminára už v septembri 1990. Onedlho prišiel rozkaz ministra o mojom predčasnom prepustení do civilu.“

Pôsobením Božieho svetla sa na čiare vytvárali aj priateľstvá. „Veliteľom vedľajšieho družstva bol Pavol Sochuľák, s ktorým som sa neskôr stretol na púti na kalvárii v Nitre – už ako s bohoslovcom verbistov. Verbista pochádzajúci z Novote misijne pôsobil v Kolumbii, kde ho v roku 2001 zajali tamojší partizáni.

Aj takéto sú cesty kňazov – pohraničiarov. S viacerými priateľstvá pretrvali. Zúčastnil som sa na ich svadbách či krstinách detí. Vojaci odkázaní jeden na druhého boli súdržnejší, a tak výraznejšie ataky šikany tu neboli.

Rád by som vyslovil vďaku Pánu Bohu i vtedajším predstaveným seminára za sprevádzania na ceste za kňazstvom,“ dodáva Marek Kotlárik.