Boh vie aj zlo premeniť na dobro

„Myslím, že je to jeden z Božích darov, že dokážem fungovať po tom všetkom, čo sa stalo. Sama tomu nerozumiem. Najväčší vplyv mala asi duchovná formácia,“ tvrdí Lea, ktorá za dvadsať rokov prežila toľko ťažkých vecí, koľko a ktoré iní nezažijú možno ani za celý život.  

Týraná
V ten deň ich rodičia nechali celý deň samy, bez jedla.

Keď bola o dva roky mladšia Leina sestra už veľmi hladná, štrnásťročná dievčina sa prekĺzla k babke, ktorá bývala v spodnej časti rodinného domu, a vzala sestre kúsok chleba. Tá ho však nechcela zjesť – bála sa, čo by bolo, ak by to zistila mama. 

Vtedy už mala toho Lea dosť. Teda – dosť toho mala aj predtým. Detstvo plné rodičovských pitiek a bitiek, existenčný strach, v jej veku neadekvátna zodpovednosť za sestru – a k tomu vedomie, že ich rodinná situácia je v meste verejným tajomstvom.

Bitky (näjma od matky) sa často končili drasticky - modrinami, ranami, párkrát krvácaním. Ako dieťa ju rodičia tiež niekoľkokrát takmer nechali skolabovať – zachraňovala to babka, keď na to prišla.  

Už týždeň pred tým večerom zašla Lea v škole za riaditeľom a zástupkyňou a poprosila ich, či by ako škola mohli podať podnet na sociálku. „Bála som sa, že keď ho podám ja a naši sa to dozvedia, zderú ma z kože,“ spomína mladá žena. Ten večer však udalosti urýchlil. 

„Mama vytrhla papier, napísala naň, že ma už nechce a nech si ma zoberie babka. To isté vykričala sociálnej pracovníčke v telefóne."

Keď sa jej opití rodičia vrátili domov, prvýkrát sa odvážila povedať im, čo má na srdci. Že takto sa o deti nestará. Že by mali k rodičovstvu pristupovať zodpovednejšie a netráviť čas v šenku. 

Reakcia?

Výprask od mamy, po ktorom ju zamkla v izbe – a obaja opäť odišli preč. V Lei vtedy dorástla túžba utiecť z domu.

Ďalší deň mala ísť do školy, namiesto toho však sadla do vlaku a zamierila do Bratislavy, kde v tom čase bola hospitalizovaná jej stará mama.

„Ďalší deň sa ma naši zriekli. Mama vytrhla papier, napísala naň, že ma už nechce a nech si ma zoberie babka. To isté vykričala sociálnej pracovníčke v telefóne. Im to stačilo; a zverili ma do dočasnej opatery k babke,“ spomína Lea na ďalšie udalosti.

Sociálka starej mame zverila aj Leinu sestru, hoci o tú rodičia bojovali. 

Prvý týždeň žili dievčatá v babkinej časti domu – stále sa zamykali, aby im rodičia o poschodie vyššie neublížili.

„Ďalej to tak nešlo. Keď otec vyhlásil, že ma zabije, ak sa mu dostanem do rúk, babka povedala, že ich chce vysťahovať. Bola vlastníkom domu; šla so svojím synom, mojím strýkom, na mestský úrad  – a zrušili im trvalý pobyt.“

Kruté detstvo sa skončilo, vypýtalo si však svoju daň. 

A to nielen v podobe dvoch neliečiteľných autoimunitných ochorení.

Hospitalizovaná
„Na základe všetkého, čo sa dialo, som mala problém s depresiami a úzkosťami. K tomu sa pridružila porucha príjmu potravy,“ vymenúva Lea. „Niekoľkokrát som sa pokúsila o samovraždu a niekoľkokrát sa mi to takmer podarilo. Boli to situácie, keď doktor sám nechápal, že som to prežila.“

Svoju voľbu siahnuť si na život hodnotí spätne takto: „Nevidela som zmysel v tom, čo sa deje, a nemyslela som si, že sa to zlepší. Bála som sa, že všetko bude stále také isté alebo ešte horšie. A v takom svete som žiť nechcela.“ 

Päťkrát sa ocitla na psychiatrii. To, čo jej malo pomôcť, však bola veľká skúška, dôvod nových tráum. „Prvé razy som odtiaľ odišla viac rozbitá, ako keď som tam šla. Mala som pocit, že ten pobyt mi skôr škodí, ako by mi pomáhal.“ 

Ako malá si užila dosť predsudkov pre to, z akej rodiny pochádza; teraz sa k nim pridružili predsudky z toho, že je psychicky chorá. „Najprv som to brala ako svoje zlyhanie. Okolie ma onálepkovalo, že som nanič a moje slovo nestojí za nič – a aj ja som tak samu seba začala vnímať.“

„Niekoľkokrát som sa pokúsila o samovraždu a niekoľkokrát sa mi to takmer podarilo. Boli to situácie, keď doktor sám nechápal, že som to prežila.“

Lea mala pocit, že nie je dôveryhodná, že jej názor je menej hodnotný než ten, ktorý vysloví bežný zdravý človek. „Veľmi dlho som sa hanbila. Bála som sa, že ak sa niekto o mojej skúsenosti so psychiatriou dozvie, hneď ma odpíše. Tak som to najprv tajila,“ spomína.

„Ale po štvrtom pobyte prišiel pocit, že nie je dôvod sa hanbiť. Že ako potrebujeme pľúcneho lekára alebo kardiológa, tak sa potrebujeme starať aj o naše duševné zdravie.“

Ako tvrdí, boli by sme prekvapení, koľko a akých ľudí využíva pomoc psychológa alebo psychiatra.

„Postretala som tam ľudí, ktorí mali dobré srdce, boli rozumní, šikovní – a uvedomila som si, že sa na nich nedívam inak len preto, lebo som ich stretla na oddelení. Prečo by sa teda mal niekto dívať ako na menejcennú na mňa?“ 

Posledný pobyt absolvovala už ako dospelá, krátko po osemnástke. „Po ňom som si povedala, že sa tam nechcem vrátiť. V podstate ma nakopol, aby som sa snažila pracovať na sebe, aby som tam už nikdy nemusela ísť.“  

Hľadajúca
„Ako dieťa som sa niekoľko rokov modlievala, aby sa to skončilo, zlepšilo – a nič sa nestalo. V podstate sa situácia len zhoršovala,“ hodnotí ťažký štart do života Lea dnes.

Cesta k Bohu sa u nej začala takpovediac trucom: „Keď som ešte bývala s matkou, vydupala som si, že chcem ísť na prvé sväté prijímanie a birmovku, lebo som vedela, že mama nemá rada Boha, vieru ani nič s tým spojené.“ 

Počas birmovaneckej prípravy sa stretla Lea aj s mladými z trnavského Alfakurzu. Séria stretnutí, ktoré začínajú pohostením a kde je možné pýtať sa, diskutovať a objavovať, je určená najmä novoobráteným kresťanom a tým, čo chcú lepšie spoznať Boha. Oslovili aj Leu.

„Vtedy som si prvýkrát povedala, že takéto prežívanie mladého človeka s Bohom je zaujímavé. Že je v tom možno niečo viac.“ 

Asi mesiac po tom, čo Lea začala bývať u babky, organizovali títo mladí víkendovku. Babka na ňu Leu pustila. „Videla som ľudí, ktorí reálne žijú s Bohom. Boli tam kňazi, ktorí sa zaujímali o to, čím žijeme my.“

Jeden z týchto kňazov za ňou len tak prišiel. „Bol to otec Maroš. Spýtal sa ma, či sa za mňa môže pomodliť. V duchu som si povedala, že ak by to bolo na niečo dobré, tak O. K.“

„Ak mi niekto povedal, že Boh je Otec, pre mňa to znamenalo, že sa o mňa nezaujíma."

Hoci mu o sebe nič nepovedala, počas modlitby začal presne pomenúvať veci, ktoré sa odohrávali doma i v Leinom vnútri. „Nemal to odkiaľ vedieť. Bola som užasnutá. Vravela som si, že ak toto má na svedomí Boh, asi je mocný.“

Tohto mocného Boha však vtedy ešte nezažila ako Lásku.

„Ak mi niekto povedal, že Boh je Otec, pre mňa to znamenalo, že sa o mňa nezaujíma; je mu jedno, ako a čím žijem; nezáleží mu, ak mi niekto ubližuje – a v podstate nemá zmysel sa naňho obracať.“

Boh jej však do života poslal stáleho spovedníka a duchovného vodcu, kňaza Ondreja. „Začal mi vysvetľovať, kto je otec. Že kňazi sú v podstate duchovnými otcami a majú zjavovať Božie otcovstvo.“

Po niekoľkých mesiacoch si Lea voči nemu vytvorila dôveru. „Vedela som, že sa s ním môžem pozdieľať, hocičo mu povedať – že všetko premodlíme, porozprávame sa o tom. Otec Ondrej mi hovorieval: ‚Toto je len slabý odvar toho, aký dobrý je Boh Otec. To, čo ti ukazujem, je len slabota oproti tomu, aký je Boh naozaj.'“

Pre Leu to bola prvá pozitívna skúsenosť s otcovstvom – a hoci tvrdí, že je u nej potrebné ešte veľa vecí premodliť a uzdraviť, uvedomuje si, aké už na spoločnej ceste duchovného vedenia spravili pokroky. 

Znásilnená
Keď mala asi pätnásť, zažila prvé sexuálne obťažovanie. V osemnástich znásilnenie.

„Pri prvej situácii som to povedala až o niekoľko mesiacov, lebo som sa bála, čo všetko sa tým môže spustiť. Dúfala som, že sa to vyrieši samo,“ priznáva Lea.

„Pri druhej skúsenosti som to povedala na druhý deň v spovedi – vedela som, že kňaz je viazaný spovedným tajomstvom a neposunie to ďalej. Potrebovala som čas, aby som dokázala ísť za kompetentnými, ktorí by s tým mohli niečo spraviť.“ 

Bola to pre ňu veľká rana. „Teraz, keď sa nad tým zamýšľam, neviem, čo bola pre mňa horšia skúsenosť – či roky týrania alebo znásilnenie. Akoby som po ňom spadla a ocitla sa na začiatku cesty. Cítila som sa pošpinená a mala som pocit, že za to môžem ja - a že ako žena už nemám hodnotu.“

Nočné mory, flashbacky, pocity viny – aj to bolo samozrejmosťou.

„Poliečené to ešte nemám, ale vďaka Bohu som už na tom tak, že tým ľuďom neželám nič zlé. Veľmi mi pomohlo uvedomenie si, že osoby, ktoré mi to spravili, boli samy zranené,“ vraví Lea úprimne.

„Teraz, keď sa nad tým zamýšľam, neviem, čo bola pre mňa horšia skúsenosť – či roky týrania alebo znásilnenie."

„Chcela by som, aby sa aj ony dostali zo zranení, ktoré ich k tomu viedli. Chcem odpustiť. Nechcem sa zlostiť, nemá to zmysel a ničomu by to nepomohlo.“

Odkedy sa jej to stalo, začala mať „radar“ na dievčatá, ktoré majú podobnú skúsenosť.

„Nebolo to cielené; pri bežných rozhovoroch sme odpozorovali, že tá druhá asi hovorí niečo z vlastnej skúsenosti. A keď sme sa zdieľali, zistili sme, že sme prežili niečo podobné. Pomohol nám pohľad tej druhej - že v tom nie sme samy a že je tu niekto, kto vie, ako sa cítim.“ 

V roku 2018 sa o svojej skúsenosti rozhodla napísať svedectvo. Nikoho nemenovala, nevinila – šlo jej o to, aby zachytila svoje pocity a povzbudila iné dievčatá v podobnej situácii.

„Bola v tom aj frustrácia z toho, že to nikto neberie vážne a že sa môj prípad nerieši. Mal to byť impulz, že takéto veci tu sú a nemôžeme si pred nimi zatvárať oči. A že je nás omnoho viac, ako si myslíme.“ 

Dnešná
Aktuálne žije sama v prenajatom byte. Skončila školu, hľadá si prácu, chodí do spoločenstva. Je tiež šéfredaktorkou kresťanského webu pre mladých, na ktorý už v minulosti písala svoje svedectvá.

„Keď som sa priateľom zverila, čo som prežila a ako sa s tým vyrovnávam, vraveli mi, že je to pre nich povzbudením a príkladom. Definitívna bodka bola, keď mi otec Ondrej povedal, že môj príbeh je silný a môže niekomu pomôcť,“ vysvetľuje Lea, prečo sa rozhodla podeliť o najťažšie zranenia. 

 „Každý príbeh má silu a môže sa niekoho dotknúť. Žiaden podobný príbeh nie je zbytočný.“

Mnohé veci v sebe ešte nemá doriešené, pri mnohých nechápe, prečo sa museli stať – nechce však, aby jej skúsenosti vyšli nazmar. „Aj keď to bolo veľmi zlé, chcem z toho vyťažiť niečo dobré. Aby to malo zmysel. Každý príbeh má silu a môže sa niekoho dotknúť. Žiaden podobný príbeh nie je zbytočný.“

Napriek všetkému ťažkému, čo sa stalo, neľutuje, že sa rozhodla pre Boha. „Viem, že bez neho by som na tom bola oveľa horšie; nedokázala by som fungovať a byť dobrá. Ostala by som zatrpknutá a rozdávala negatívne veci. A to za to nestojí.“