Bojoval o život, teraz bude kňazom

Ako dieťa prišiel o obličku. Keď mu začala zlyhávať druhá, bola nutná transplantácia. Respektíve tri, lebo prvé dva pokusy zlyhali. Našťastie však uňho platilo to, čo v rozprávkach – do tretice všetko dobré. Dnes je stav Róberta Holečku (25) stabilizovaný a mladý muž bude mať 15. júna vysviacku. 
Mária Bilá 11.06.2019
Bojoval o život, teraz bude kňazom

Mladý seminarista bude mať kňazskú vysviacku 15. júna. Snímka: Erika Litváková

Možno sa vám dostala do rúk príloha Novokňazi a absolventi.

Možno ste hľadeli na tie zväčša mladé tváre budúcich kňazov.

Možno ste z ich výrazov tiež chceli vyčítať, aké životné príbehy sa za nimi skrývajú.

Možno ste súčasťou tých príbehov boli aj vy. Vaše modlitby a obety za nové kňazské povolania.

Toto je jeden z nich.  

Detstvo, dospievanie
Na začiatku bola jedna rodina. Otec a mama, traja synovia a babka, ktorá s nimi žila v jednej domácnosti. Každú nedeľu a príkazaný sviatok svätá omša, kresťanské rituály. 

Keď bol najstarší z tých synov – Róbert - malý a hral sa s inými chlapcami na ihrisku, zavše naňho volala babka, ktorá prechádzala okolo na bicykli, aby s ňou šiel do kostola. Občas cítil hanbu, občas sa mu nechcelo, ale – chodil.

Postupne jeho vzťah k Bohu rástol, prehlboval sa. A rástol aj hlavný aktér tohto príbehu, ktorý navštevoval gymnázium vzdialené deväť kilometrov od rodnej dediny, po hodinách ešte chodil na angličtinu, domov sa vracal neskoro večer.

Mal svoje otázky, hľadal na ne odpovede. Napríklad či je viac vhodný pre manželské alebo duchovné povolanie. Popritom sa snažil žiť svoj život s Bohom – čítal Sväté písmo, modlil sa breviár, hľadal priestor na každodennú svätú omšu.

A potom, keď mal osemnásť, keď sa úradne stal dospelým, sa stalo ešte niečo – začala mu zlyhávať oblička. 

Prvú obličku mal od otca
„Je to niečo, s čím žijem odmala. Moje ochorenie je chronické, už som sa s ním viac-menej narodil. Približne ako dvojročnému mi zlyhala prvá oblička, neskôr mechúr,“ hovorí Róbert Holečka.

Vyrovnane, odovzdane. „Bolo len otázkou času, kedy mi zlyhá aj druhá.“ 

Keď začali náznaky zlyhávania, mladý muž nastúpil na peritoneálnu dialýzu – a po dvoch rokoch, keď prestala fungovať, začal podstupovať hemodialýzu. Trikrát do týždňa do nemocnice, odtrpieť si štyri až päť hodín, počas ktorých sa mu filtrovala krv.

V osemnástich sa to mohlo zmeniť. Našiel sa darca. Otec. Bez jednej obličky človek môže žiť. Otec, ktorý už raz synovi daroval život, sa tak chystal spraviť znova – darovaním vlastnej obličky. Stalo sa. 

„Žiaľ, došlo k neočakávaným udalostiam, keď sa mi prepichla tepna pri kľúčnej kosti. Počas dialýzy sa totiž zavádza katéter do tepny, je to štandardný výkon. Štatistika je, že k prepichnutiu tepny dôjde v jednom z tisíc prípadov - a stalo sa to mne,“ spomína Róbert Holečka. 

"Boli okamihy, keď som to nevedel brať s úsmevom. Boli časy, keď som si aj poplakal, keď som sa pýtal ‚prečo ja’ a ‚čo bude ďalej’. Ale časom človek zbadá stopy, ktoré tam boli; stopy, ktoré tam zanechal Boh."

U mladého muža nastalo krvácanie do hrudníka, podľa vlastných slov v ňom mal štyri litre krvi. „Mal som šťastie, že som sa ocitol na hrudníkovej chirurgii a operoval ma doktor Haruštiak. Zachránil mi život. Asi mesiac som bol v umelom spánku, celkovo som bol v nemocnici nejaké štyri mesiace.“

Život mu zachránili – ale pre tieto okolnosti sa nemohla vykonať imunosupresia nevyhnutná nato, aby sa oblička ujala. „Ľudské telo funguje tak, že akonáhle doň príde niečo cudzie, napríklad trieska, telo to začne vypudzovať.

Takisto aj pri transplantácii - telo začne bojovať proti orgánu, ktorý doň lekári uložia,“ vysvetľuje mladík. Aj jeho telo začalo bojovať – a počas štyroch mesiacov obličku zlikvidovalo.

Pred skokom do tmy
Za sebou mal teda neúspešnú transplantáciu – no celý život pred sebou. Čo s ním? V tom čase už Róbert Holečka vážne uvažoval nad seminárom – pre tieto okolnosti však mal pochybnosti, či ho vezmú.

„Počas veľkonočných sviatkov sme mali adoráciu pri Božom hrobe, keď som si hovoril: Čo ďalej? Čo chceš? “ vracia sa do chvíľ rozhodovania novokňaz.

„Človek stojí – ako tomu hovorí Søren Kierkegaard – ‚pred skokom do tmy’. Kým tam dôjde, predchádza tomu veľa malých rozhodnutí, ktoré ovplyvnia, či človek ten skok urobí – alebo ho ešte odloží.“ 

Budúci kňaz chce ľuďom odovzdať nie príbeh o svojej chorobe, ale Krista.  „Skúsenosť bolesti môže byť prostriedkom, ale nemá byť cieľom," konštatuje Róbert Holečka. Snímka: Erika Litváková

Prihlášku si však podal – a vzali ho. Počas štúdia chodil na dialýzy a sám seba aj Boha sa občas pýtal, prečo mu nemohol darovať zdravie, keď mu s ním mohol lepšie slúžiť.

„Človek si predstavuje, aké by to bolo. V prvých ročníkoch som si hovoril – keby som bol zdravý, všetok čas budem venovať modlitbe, škole; nič nebudem flákať, nič robiť zle,“ spomína dnes. 

Ako seminarista – dva roky po prvom pokuse – šiel na druhú transplantáciu. V priebehu dvadsiatich štyroch hodín mu však opäť praskla žila, nastalo vnútorné krvácanie, oblička sa neujala a museli mu ju vybrať. 

„Boli okamihy, keď som to nevedel brať s úsmevom. Boli časy, keď som si aj poplakal, keď som sa pýtal ‚prečo ja’ a ‚čo bude ďalej’. Ale časom človek zbadá stopy, ktoré tam boli; stopy, ktoré tam zanechal Boh.“ 

V nemocnici s Jóbom 
Pred tromi rokmi dostal ďalšiu šancu – podstúpil tretiu transplantáciu. Vyšla. Odvtedy funguje normálne. 

Keď oproti nám sedí, vyžaruje z neho rozvaha, pokoj, odhodlanie. Aj o najťažších chvíľach rozpráva bez citového rozrušenia, bez sebaľútosti. A s vďakou.

Napríklad za spoločenstvo – rodinné či v seminári -, ktoré mu vo chvíľach operácií bolo oporou. Za zdravotnícky personál – za ich ľudský prístup, za to, keď sa s ním porozprávali, požartovali. 

Aj čas na lôžku sa snažil mladý muž brať ako príležitosť vydať svedectvo.

„Ako František z Assisi, keď šiel kázať a len prešiel cez dedinu, nič nepovedal. Jeho prítomnosť bola kázňou. Možno aj pobyt v nemocnici je takou príležitosťou – človek je tam a už len svojou prítomnosťou môže vyvolávať v iných otázky: Prečo jeden človek plače – a prečo to iný berie s úsmevom? Čo je v ňom iné?“ 

Pripúšťa, že aj napriek modlitbe a dôvere v Boha môže na človeka doľahnúť ľudská slabosť. „Ale keď vydrží, má trpezlivosť a ľudí okolo seba, odpovede raz prídu. Niekedy hneď, niekedy o pár rokov.“ 

V jeho prípady napríklad vtedy, keď sa mu raz počas dialýzy sestrička zverila, že jej syn ide na birmovku a nevedela „čo a ako“ - a budúci kňaz v tom našiel príležitosť porozprávať sa s ňou, povedať svoj názor, poradiť. 

"Možno aj pobyt v nemocnici je príležitosťou – človek je tam a už len svojou prítomnosťou môže vyvolávať v iných otázky: Prečo jeden človek plače – a prečo to iný berie s úsmevom? Čo je v ňom iné?"

Rovnako našiel príležitosť všímať si Božiu prítomnosť aj v detailoch. „Bolo pre mňa napríklad vtipné, že vždy, keď som bol v nemocnici, v posvätnom čítaní sa čítal Jób,“ usmieva sa Róbert Holečka.

Vlastná skúsenosť mu potvrdila to, čo mnohí vedia teoreticky: „Boh nikdy nedá toľko bolesti, aby sme ju nezniesli. A keď dá, dá aj viac sily.“

Pripúšťa, že keď prichádza niečo, čo nabúra náš život, môže to zároveň zbúrať naše predstavy o nás či o Bohu. „Nie je to však niečo negatívne; dáva to priestor na hľadanie pravdy,“ tvrdí. 

Krásny a plodný život 
Hoci si prežil viac ako mnohí jeho rovesníci či spolubratia, stále je na začiatku. Po primíciách (22. júna v Novej Dedine) ho čaká prvá farnosť, prvá služba kaplána. 

„Nechcem však byť tým, kto hneď ako príde do farnosti, vyrozpráva svoj príbeh. Pre mňa ako budúceho kňaza je dôležitejšia než zdravotný stav schopnosť priblížiť sa k ľuďom - a odovzdať im nie svoju chorobu, ale Krista, ktorého som zažil a ktorý ma oslovil a povoláva ma ku kňazstvu. Skúsenosť bolesti môže byť prostriedkom, ale nemá byť cieľom,“ konštatuje triezvo.

Rovnako triezvo znie aj postoj, ktorý si odniesol tak z nemocnice, ako aj zo seminára: „Život je taký, aký si ho človek urobí. Keď sa človek upriami na negatíva, bude ho ťažko zvládať, ale keď sa upriami na kladné veci – a v kresťanstve na Pána Boha, na jeho lásku -, tak bude krásnym, živým a plodným.“

 

Darca môže pomôcť až siedmim ľuďom 

Jedným z tých, ktorí pomáhali Róbertovi Holečkovi, je aj MARTIN CHRASTINA. Špičkový nefrológ, ktorý sa podieľa na koordinácii darcovského programu a spolu s inými odborníkmi stojí za protransplantačnou kampaňou Sedem životov, načrtol danú problematiku aj pre Katolícke noviny

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že ročne sa u nás transplantuje približne 200 obličiek. Koľké pochádzajú od živých a koľké od mŕtvych darcov? 

Rozhodujúca väčšina obličiek pochádza od mŕtvych darcov, teda od pacientov, ktorým už viac niet pomoci a u ktorých bola stanovená smrť mozgu. Naďalej a systematicky sa však snažíme zvýšiť aj počet žijúcich darcov orgánov, bez ktorých by mohol darca naďalej žiť (jedna oblička, časť pečene alebo aj pľúcny lalok). 

Dá sa nejako zovšeobecniť kvalita života pacientov po tom, čo podstúpia transplantáciu? 

Kvalita života pacienta po transplantácii životne dôležitého orgánu (pečene, srdca, pľúc) znamená zároveň aj záchranu života. No aj transplantácia obličky robustne skvalitňuje, ba priam od základu mení život prijímateľa. Pacient po transplantácii srdca, pľúc či pečene skrátka nezomrie; pacient po transplantácii obličky už viac nie je odkázaný na päť hodín trvajúcu hemodialýzu trikrát do týždňa. Môže sa napríklad navrátiť do práce, čo ďalej nepriamo ovplyvní život celej jeho rodiny. 

Stáva sa často, že sa nový orgán neujme? 

Nie, v ére moderných liekov ide o zriedkavú nežiaducu udalosť, aj keď vylúčiť ju na sto percent - rovnako ako iné neželané udalosti v  medicíne - nemožno. 

Zlepšuje sa rokmi informovanosť, a tým aj ochota stať sa po smrti darcami? 

Áno. V posledných rokoch, aj v súvislosti s našou kampaňou Sedem životov - rozumej sedem možných zachránených osudov - ale aj s jasnými vyjadreniami najvyšších predstaviteľov Katolíckej cirkvi (svätý Ján Pavol II., pápež Benedikt XVI., pápež František) sledujeme zvýšenú uvedomelosť ľudí o smrti ako o normálnej a nevyhnutnej súčasti života, ako aj o možnosti pomôcť blížnemu. 

Predpokladám, že vaša práca musí byť psychicky náročná, plná vypätých situácií aj emócií. Kde hľadáte motiváciu a silu pomáhať ďalej? 

Uspokojením mi je, keď viem, že pacient, ktorý bol ešte večer takpovediac odsúdený na smrť a ktorý napríklad nevládal prejsť ani na toaletu bez dýchavičnosti, zvládne zabehnúť maratón či zaplatiť dcére dovolenku (reálny prípad, ktorý ma neskutočne potešil) - toto je odmena väčšia než akékoľvek peniaze. 

Už piaty rok pomáhate organizovať svätú omšu za ľudí, ktorí po smrti pomohli iným. Aký súvis má vaša práca s vierou? 

Každý rok v spolupráci s farnosťou svätého Martina v Bratislave organizujeme svätú omšu za darcov orgánov, spravidla v čase Adventu. Vzdávame tým úctu darcom orgánov aj ich pozostalým, ktorým chceme ako lekári ukázať, že sme ich nebrali iba ako nejaký zdroj orgánov, ale ako niekoho, kto reálne žil, mal svoje radosti a starosti, skrátka, mal dušu. 

Katolícka cirkev nám aj takto dokazuje, že je moderná a jednoznačne orientovaná na život.