Bol Božím rebelom

Don Macák sa narodil v roku 1920, ako 16-ročný zložil prvé rehoľné sľuby. O desať rokov neskôr v roku 1946 prijal kňazskú vysviacku z rúk biskupa Michala Buzalku. O jeho saleziánskom živote, duchovnom bohatstve i boji o mládež nám porozprával jeho dlhoročný spolupracovník don Štefan Turanský SDB (63).

Jozef či Ernest?

Prvýkrát sa stretli začiatkom 70. rokov v malom seminári v Taliansku. Don Turanský bol gymnazistom, mal asi 16 rokov, don Macák vyše 50. „Mali sme duchovné cvičenia a povedali nám, že príde kázať páter Jozef,“ začína rozprávanie salezián Štefan Turanský.

„O pár rokov neskôr, keď som bol na konci noviciátu, nebohý don Paulíny končil ako predstavený a namiesto neho mal prísť don Ernest. Dokonca mi prišiel aj na slávnosť skladania prvých rehoľných sľubov, ale ja som hovoril, že veď to je don Jozef - kázal nám na duchovných cvičeniach. Vysvetlili mi potom, že je to naozaj don Ernest, meno Jozef používal v dobe, keď sa na prelome 60. a 70. rokov skrýval v Ríme u španielskych rehoľných sestier.“ 

Ernest Macák riskoval pre Božie veci. Bojoval za mládež. Začiatkom 50. rokov začal pomáhať mladým bohoslovcom utekať do Talianska. „Videl, že nepriateľ (bývalý režim) sa šíri a on mal potrebu niečo urobiť. Na prevádzanie mladých bohoslovcov nemal súhlas predstavených, lebo to nemohlo byť oficiálne. Robil to na vlastnú päsť a nebál sa dať svoj život za mladých bratov. Saleziáni mali v tom čase veľa mladých mužov vo formácii a on nechcel, aby to zaniklo. Povedal si, že v ťažkých časoch, aké boli aj v prvých storočiach Cirkvi, treba reagovať a vedieť riskovať.“  

Hra na blázna

Od roku 1950 bol na neho vydaný zatykač. Dva roky sa skrýval a tajne sa venoval mladým saleziánom. V roku 1952 ho zatkla ŠtB z dôvodu, že bol jedným z hlavných organizátorov nelegálnych útekov mladých saleziánov cez hranicu.

Takmer rok ho vyšetrovala a pri výsluchoch mučila. „Bol si vedomý rizika, aj keď ho uväznili, veľmi dobre v neskoršie vydaných knihách opísal svoj vnútorný boj. Nechcel zradiť spolubratov, lebo vedel, že každý z nich by dostal 10 - 15 rokov tvrdého väzenia. Bál sa, že ho zlomia a on ich zradí.“ 

Vo väzení preto začal predstierať blázna. V knihách si naštudoval, ako sa má správať. O jeho skutočnom stave vedela len hŕstka ľudí. „Zaujímavé však je, že aj keď prešiel rôznymi liečebňami od Prahy až po Pezinok, neprišli mu na to. Aj keď ho neskôr prišli domov navštíviť spolubratia, každý ho ľutoval. Nemal s nimi očný kontakt, naschvál slinil. Takto žil asi 15 rokov.“

To ho však zachránilo. V roku 1955 dona Ernesta totiž prepustili do domácej starostlivosti, kde v rodnom Vištuku pracoval ako roľník až do roku 1968 – stále ako „blázon“.

Roky v Taliansku

V apríli 1968 na dlhý čas Slovensko opustil. V Ríme sa ho ujal jeho brat Ľudovít, ktorému sa podarilo ujsť zo Slovenska už v 50. rokoch. Najprv sa približne do roku 1976 pod menom Jozef skrýval u spomínaných španielskych sestier. Spolu s bratom pripravovali utorkové mládežnícke vysielanie Vatikánskeho rozhlasu, na ktorom sa neskôr podieľal aj don Turanský, písali knihy a odpovedali na listy mladých ľudí. 

Ani v zahraničí však Ernesta Macáka odvaha neopúšťala. „Z Talianska sme posielali na Slovensko knihy – poštou, ale i rôznymi inými kanálmi. Po čase sa nám už začali knihy vracať, komunistický režim ich už na Slovensko nepúšťal. Veľa kníh napríklad prenášali zahraniční evanjelici,“ spomína don Štefan.

„Bol som mladý kňaz a don Ernest posielal z Talianska jedného nášho bohoslovca tajne na Slovensko k saleziánom – nosil peniaze a nejaké dokumenty. Dva razy som takto išiel aj ja. Dostal som obálku s dolármi, ktoré som mal odovzdať, a nejaké dokumenty v taliančine. Keď som zo Slovenska odchádzal, tak som zase ja vynášal samizdaty alebo saleziánske dokumenty. Vedel som, že je tam určité riziko, ale bol som mladý a odvážny. Chodil som po Slovensku ako turista a kde-tu som niečo nejakému saleziánovi odovzdal."

Učiť sa žiť slobodne

Ernest Macák sa na Slovensko dostal až v roku 1990. O tri roky neskôr sa stal provinciálom slovenských saleziánov. „Mal ťažkú úlohu, pretože keď sme vyšli spod totality, bolo treba obnoviť štruktúru. Začali sa opravovať zanedbané saleziánske domy, zakladali sa nové komunity – často v provizórnych priestoroch.“ 

Podľa dona Turanského mu saleziáni vďačia za veľa. „Pomohol nám, aby sme z totalitného myslenia prešli na normálne. Dovtedy bolo všetko tajné a neboli sme naučení žiť komunitným bratským životom. Ak aj boli 4- či 5-členné komunity, často to bolo tak, že žili dvaja–traja spolu a ostatní bývali v iných bytoch a stretávali sa raz za týždeň na pár hodín. Toto naraz padlo a problémom bolo naučiť sa žiť rehoľným komunitným životom.“ 

Saleziáni potrebovali objaviť a prehlbovať charizmu a spiritualitu dona Bosca. „Hovoril o tom, že výchova a viera idú ruka v ruke - ‚chcem vychovať dobrých kresťanov, čestných občanov ‘. Otázka bola, ako dnes idey dona Bosca žiť, ako ich realizovať v modernej spoločnosti. Ernest Macák vytiahol jednotlivé prvky saleziánskej spirituality – kresťanský humanizmus (pozitívny pohľad na človeka, na to, čo prežívame), pedagogiku láskavosti, dobroty, blízkosti s mladými ľuďmi. 

Videl Krista tam, kde iní nie

„Boli sme v Žiline a jeden spolubrat bol v nemocnici,“ rozpráva o silnom zážitku don Štefan. „Okrem neho boli na izbe aj ďalší dvaja–traja muži. My sme ich len slušne pozdravili, ale nejako sme im nevenovali pozornosť, don Ernest sa však pri každom pristavil a porozprával sa s nimi. Na konci, keď sme odchádzali, tí muži mu ďakovali a vážili si to, že navštívil aj ich. Získal si ich. Videl Krista nielen v našom spolubratovi, ale aj v ostatných chorých. My ho tam nevideli. Boli sme k nim úctiví, ale on sa s nimi iniciatívne zblížil a chytil ich za srdce. To bola lekcia pre mňa – všímať si ľudí.“

Štefan Turanský hovorí o donovi Macákovi ako o skromnom a vnútorne bohatom človeku, ktorý hovoril srdcom. „Po svätom prijímaní zavrel oči a začal sa spontánne vlastnými slovami modliť. Bolo to jednoduché poďakovanie, ale vtedy som cítil duchovný náboj. A v tomto bol originálny. Hovoril zo svojho bohatého vnútra – bolo to tam premodlené, prežité, pretrpené. Z toho čerpal a nám to dával.“

Kráčať za Kristom

Silu čerpal v kaplnke, kde ho spolubratia často vídavali. Aj vo vyššom veku hrával s mladými volejbal. „Nešlo mu, samozrejme, o volejbal, ale o mládež. Vzbudzoval v mladých ľuďoch nadšenie kráčať za Kristom, aby boli presvedčení o svojej viere, o svojom vzťahu ku Kristovi. A zase bolo za tým jeho svedectvo, život s Kristom.“

Dlhoročný spolubrat dona Ernesta si na ňom vážil pokoru, s ktorou vedel prijať starobu. Nie každý to podľa Štefana Turanského vie, ani medzi kňazmi. „Niekto nevie prijať, že už mu to nejde, je nervózny, podráždený, nevie prijať chorobu, že treba ostatných poprosiť, aby mu pomohli. U neho to nebolo. On to prijal s vnútorným pokojom a vyváženosťou. Bol až do konca radostný starček, išla z neho žiara a pokoj,“ uzatvára saleziánsky kňaz.