Božie Bohu, cisárovo cisárovi

„Mnohí toto podobenstvo chápu tak, že to, čo je svetské, teda aj daň, patrí cisárovi, čiže štátu. A to, čo je náboženské, je Božie. Akoby to boli dva svety,“ hovorí Marián Cipár, autor publikácií o finančnej odluke cirkví od štátu, ktorý pôsobí v oblasti rozvojových projektov cirkevných organizácií.

„Ale súčasné vnímanie sa posúva do inej roviny,“ vysvetľuje. „Pán Ježiš v podobenstve hovorí, že platíme dane preto, lebo platiť dane a plniť si iné povinnosti voči štátu je naša forma služby Bohu a všeobecnému dobru. Aj štátna organizácia je pre veriaceho nástroj na konanie dobra. Samozrejme, na druhej strane máme požadovať, aby si štát – verejná správa – plnil túto úlohu.“

Pre veriacich je však jedinou istotou Boh. „Áno, ale prostredníctvom Ježišovho učenia poslúchame svetskú vrchnosť. V prvom rade máme dať Bohu, čo je Božie, ale súčasťou toho, že nasledujeme Pána Ježiša, je aj to, že prispievame na spoločné dobro, teda na štát a spoločnosť.“

Vzťahy štátu a cirkví treba vnímať práve v rozmere, že majú byť budované na spoločnom dobre.

PO NOVEMBRI 1989

Jednou z požiadaviek nežnej revolúcie v roku 1989 bola odluka cirkví od štátu. Vtedy sa vnímala inak, ako sa na ňu pozeráme dnes. „Išlo o to, že štát prestane zasahovať do cirkevných záležitostí. Veď najväčší problém počas totalitného režimu bol, že štátna moc zasahovala do života a pôsobenia cirkví vrátane menovania, vysviacok a služby biskupov a kňazov.“

November 1989 priniesol pre veriacich prioritne náboženskú slobodu. „Vtedy rezonovali iné témy ako finančná odluka. Štát síce postupne vracal cirkvám majetok, ale často úplne zdevastovaný, alebo v ňom pôsobili rôzne sociálne a vzdelávacie inštitúcie,“ spomína Marián Cipár.

Nežná revolúcia podľa neho priniesla cirkvám slobodu pôsobenia, ale aj obrovskú ekonomickú záťaž, ktorá im dlhé roky neumožnila revitalizovať majetky a využívať ich na nové zdroje príjmov. A to je veľmi neblahé dedičstvo totalitného režimu.

„Hoci sa táto historická nespravodlivosť v rámci možností napravila, aj teraz, po takmer 35 rokoch, ju treba pripomínať tým, ktorí by to opäť chceli zjednodušiť: dajte cirkvám slobodu, ale ekonomicky ich vytlačte na okraj spoločnosti.“

NIE JE TO LEN ČÍSLO

Na otázku, za akých podmienok by v súčasnosti mohla byť naplnená finančná odluka cirkví od štátu, Marián Cipár zdôrazňuje, že nie je dobré, keď sa odluka cirkví od štátu zužuje len na financovanie. „Potom vidíme iba nejaké číslo, ktoré je každoročne poukazované cirkvám cez ministerstvo kultúry. Toto číslo je však mizivé oproti celkovému rozpočtu Slovenskej republiky.“

No časť verejnosti to vníma tak, že Katolícka cirkev dostáva veľké peniaze, hoci počet veriacich pri poslednom sčítaní klesol. „To je však otázka postavenia cirkví v rámci celej spoločnosti,“ hovorí Marián Cipár.

Hoci súčasný model financovania má nemálo oponentov, v zásade stabilizuje pôsobenie cirkví, a to nielen voči štátu. „Stabilizuje totiž aj cirkevné sociálne aktivity v mestách a obciach. Myslím, že investícia peňazí do cirkví sa štátu niekoľkonásobne vracia, ak berieme do úvahy ich verejnoprospešnú aktivitu.“

VERIACI SANUJÚ ŠTÁT

Katolícka cirkev patrí k najväčším neverejným poskytovateľom sociálnych služieb a charitatívnej pomoci. „Takisto má, ako aj ostatné cirkvi a náboženské spoločnosti, veľa kultúrnych pamiatok. Keď kultúrnu pamiatku vlastní mesto alebo župa, zahrnú ju do svojho rozpočtu. Dlhé roky mali aj omnoho lepší prístup k verejným grantovým zdrojom. Až v poslednom období sa cirkvi stávajú oprávnenými žiadateľmi o eurofondy v oblastiach, kde to predtým nebolo možné,“ pripomína Marián Cipár.

„Tiež by bolo zaujímavé porovnať, aký je podiel zdrojov na opravu a údržbu týchto pamiatok zo štátnych a európskych grantov a akým dielom prispievajú veriaci. Aktívny vklad veriacich je totiž jedinečný. Istým spôsobom sanujú štát.“

Žiadne iné organizácie nemajú taký silný vklad svojich členov na dofinancovanie. „Žiaľ, na to sa často zabúda. Akákoľvek diskusia o finančnej odluke cirkví od štátu musí brať do úvahy aj túto skutočnosť. Keby sa urobili podrobné analýzy, vedeli by sme presne povedať, ako pozitívne kňaz ovplyvňuje fungovanie farnosti vrátane starostlivosti o kultúrne dedičstvo, pamiatky, charitu, školstvo.“

POZITÍVA PÔSOBENIA CIRKVÍ

Aj keď veľké cirkvi by prežili pri finančnej odluke od štátu, teda dokázali by pokryť svoje základné veci, veľmi by utrpela ich verejnoprospešná činnosť. No je tu aj ďalšia dôležitá otázka vo vzťahoch štátu a cirkví: či je pastoračná činnosť pozitívna.

Štátna moc sa historicky mnohokrát snažila vytesniť cirkvi a zúžiť náboženský život na kult. „Boj proti cirkvám sa niekedy zužuje až tak, že keď je niečo cirkevné, nie je to pozitívne. Cirkvi sú však kompetentné nielen v morálnych otázkach, ale aj v oblasti školstva či sociálnej práce. Preto je dôležité vytvárať priestor na ich pôsobenie v spoločnosti,“ hovorí Marián Cipár s dôrazom na to, že to treba podporiť argumentmi a faktmi, čo všetko dobré robia.

UNIVERZÁLNY MODEL NIE JE

„Odborníci hovoria, že nie je univerzálny systém, model financovania cirkví,“ vysvetľuje Marián Cipár. Vzťahy štátu a cirkví aj ich financovanie totiž závisia od viacerých faktorov.

„Je to najmä filozofické, ideové zameranie štátu, historický vývoj, ale aj aktuálne vzťahy štátu a cirkví, podiel veriacich a neveriacich, kultúrne prostredie. Modely financovania v štátoch, kde je 90 percent katolíkov, sú iné ako v krajinách, kde sú vo väčšine protestanti alebo je tam viacero veľkých cirkví.“

Na Slovensku sme v tomto smere dedičmi rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá zaviedla príspevok na duchovného. Hoci politické vedenie novovzniknutej Československej republiky nechcelo pokračovať v tomto modeli, prevzalo ho. Preto je súčasný model historicky daný. „Myslím, že u nás by bolo veľmi ťažké zaviesť americký model, teda úplnú odluku. No tiež nikto nechce, aby kňazi boli štátnymi zamestnancami,“ konštatuje Marián Cipár.

Cirkvi si preto musia dávať pozor, aby ich štát nijakým spôsobom neprotežoval a nevyzdvihoval z politických dôvodov. „Ani jednej cirkvi a náboženskej spoločnosti by neprospelo, keby mala upúšťať zo svojich princípov a pastoračného zamerania.“

CIRKEV NEZMIZNE

Na otázku, či v blízkej dobe môže nastať nejaký posun, čo sa týka slovenského modelu financovania, vysvetľuje: „Cirkev nie je beztvará hmota, skladá sa z rôznych inštitúcií. Hľadá cesty, ako evanjelizovať, ako naplniť svoju funkciu, ako realizovať sociálne, kultúrne či mládežnícke aktivity.“

Teraz je postavená aj pred otázky samofinancovania. „Ľahko je povedať, že nedáme cirkvi ani cent. Ale cirkev nezmizne, veriaci tu budú stále a  naďalej budú mať svoje duchovné potreby.“