Čas Vianoc je na vojenských misiách zázračný

Z faktu, že sa Slovensko stalo členom Európskej únie, NATO a OSN, vyplývajú nielen výhody, ale aj početné povinnosti. Jednou z nich je aktívna účasť našich vojakov na zahraničných misiách a operáciách, kde pomáhajú udržiavať medzinárodnú či lokálnu bezpečnosť.

Vyslaní bývajú väčšinou na dlhší čas, niekoľko mesiacov až celý rok, preto sa môže stať, že najkrajšie sviatky v roku neprežijú v kruhu svojich najbližších.

V takých chvíľach majú veľmi dôležitú úlohu vojenskí duchovní, ktorí dobre vedia, ako prežívajú slovenskí príslušníci ozbrojených síl odlúčenie od rodín, rodnej krajiny, ale aj ako sa dajú vianočné sviatky a tradície pripomenúť mnoho kilometrov od domova v prostredí, ktoré je od toho nášho na míle vzdialené.

Katolícke noviny sa o prežívaní Vianoc na zahraničných misiách porozprávali s kňazmi Ordinariátu OS a OZ SR Jozefom Palubom, Slavkom Ganajom a Stanislavom Kaníkom.

Poslanie vojaka je pre odvážnych

Biskupský vikár Ordinariátu OS a OZ SR Jozef Paluba sa ako vojenský duchovný trikrát zúčastnil na zahraničnej misii na Cypre, kde v minulosti zúrila občianska vojna medzi cyperskými Turkami a Grékmi.

Vojaci mali za úlohu zaviesť a udržať mierovú atmosféru, aby konflikt nepokračoval. Ide o mierovú misiu, vojaci nechodia so zbraňami, nedemonštrujú žiadnu silu, preto si na nich zvyklo aj domáce obyvateľstvo.

„Vianoce sú na misiách citlivá záležitosť,“ priznáva Jozef Paluba. „Len čo som prvýkrát prišiel na Cyprus, ledva som sa rozhľadel, ešte som si ani poriadne neprivykol na šoférovanie na opačnej strane vozovky, a hneď prišli Vianoce.

Ako duchovní sme dostali za úlohu zostaviť v každom kontingente spevácke teleso, ktoré by spievalo svoje národné vianočné koledy. Potom sme sa všetci – veliteľstvo, štáb, ich manželky, civilní zamestnanci a vojaci - stretli vo veľkom vojenskom kostole v hlavnom meste Nikózia, kde jednotlivé telesá spievali koledy.“

Štedrý deň na misiách na Cypre prebieha štandardne – vojaci, ktorí sú napísaní na službe, či už patrolujú vo svojich úsekoch alebo kontrolujú takzvanú nárazníkovú „buffer“ zónu, slúžia. Ostatní sa spolu stretnú na štedrovečernej večeri, ktorá je takmer identická s tou našou doma.

„Z potravín sa dalo zohnať všetko. Chodievali sme najmä do ruských obchodov, tam bol sortiment široký. Kuchárov sme mali Slovákov aj Maďarov, tak sa navarilo halászlé aj kapustnica, šalát s rybou a navzájom sa ochutnávalo. Aspoň tak sme si pripomenuli tradície, ktoré máme na Slovensku,“ usmieva sa Jozef Paluba.

Slávil aj polnočnú svätú omšu v meste Famagusta, kde mal slovensko-maďarský kontingent svoju základňu. A ako vníma odlúčenie od rodiny?

„Poslanie vojaka je pre odvážnych ľudí, teda sú schopní zvládnuť Vianoce v plnej sile. Samozrejme, je to trošku iné, keďže nemôžu byť so svojimi rodinami, ale na druhej strane si stále uvedomujeme, že sme jedna partia a hlavne – nestrieľajú na nás, nebombardujú, máme čo jesť, vieme si po službe oddýchnuť, vďaka internetu a moderným technológiám sa vieme spojiť s rodinou, nie sme až tak odstrihnutí od diania doma.

Vždy sme sa však snažili stíšiť sa a vytvoriť atmosféru, ktorá by bola čo najpodobnejšia Vianociam doma.“ 

Rodinu na misii vytvárame my

Slavko Ganaj aktuálne pôsobí ako správca farnosti v Dopravnom krídle Kuchyňa na Záhorí. Na vojenskej misii v Afganistane na medzinárodnej základni v Kandaháre sa zúčastnil dvakrát – v rokoch 2010 a 2014.

Ide o naozaj náročnú a ťažkú misiu, kde boli raketové útoky a nebezpečné situácie takmer na dennom poriadku. Často sa stávalo, že vojaci prišli pri výkone služby o život. Prostredie je tiež úplne odlišné od nášho, čo sa týka klimatických aj spoločenských podmienok.

Misie v tejto krajine sú fyzicky a psychicky vyčerpávajúce nielen pre vojakov samotných, ale aj pre ich blízkych, ktorí ich čakajú doma.

„Do Afganistanu sa chodí na šesť mesiacov, čiže tam niektorí z nás museli prežiť vianočné sviatky. Kandahár je veľká základňa, v čase môjho pôsobenia sa v nej nachádzalo 30-tisíc vojakov z rôznych krajín sveta, slovenský kontingent bol približne tristočlenný,“ vysvetľuje Slavko Ganaj.

Vianoce sú vraj veľmi podobné tým našim, slovenským, pravdaže, prispôsobené podmienkam, v akých sa vojenský kemp nachádza.

„Čo sa týka počasia, Afganistan leží v úplne inom pásme ako Slovensko. Striedajú sa obdobia dažďa a sucha, ale zasnežené Vianoce tam jednoducho nezažijete. Pravda je, že aj v Afganistane je sneh, ale až od nadmorskej výšky 5000 či 6000 metrov.

Z niektorých vojenských základní však bolo vidno zasnežené afganské vrchy. Ale klasické zasnežené Vianoce určite nie,“ hovorí Slavko Ganaj.

Aj Vianoce podliehajú vojenskému režimu. Kto má naplánovanú službu, hoci aj na Narodenie Pána, musí slúžiť. Komu sa však pošťastí mať na Štedrý deň voľno, zúčastní sa na spoločnej štedrovečernej večeri.

Keďže v Afganistane sa potraviny potrebné na prípravu typických vianočných jedál zohnať nedajú, vojakom pomáha rezort Ministerstva vnútra SR. V rámci takzvanej metodickej pomoci zabezpečí pre vojakov slovenský vianočný stromček a suroviny na kapustnicu, zemiakový šalát, kapra a rezne. Šikovní kuchári na základni už potom vedia vyčariť štedrovečernú večeru.

„Samozrejme, máme betlehem a slávime aj polnočnú svätú omšu. Snažíme sa vytvoriť také podmienky, aby sme čo najlepšie a najvernejšie napodobnili atmosféru Vianoc, no s jediným rozdielom – vojaci nemôžu byť so svojou rodinou. To je to najpodstatnejšie.

Ale rodinu na vojenskej misii vytvárame my všetci. Keď sme spolu tak dlho na jednom mieste, to spoločenstvo je úplne iné. Nedá sa o tom teoretizovať, človek to musí jednoducho zažiť,“ spomína Slavko Ganaj na svoju skúsenosť na misiách.

V čase núdze je nám Boh bližšie

V ružomberskej Ústrednej vojenskej nemocnici pôsobí ako nemocničný a zároveň vojenský kaplán Stanislav Kaník, ktorý sa v minulosti zúčastnil na misii v Kosove. Vtedy pôsobil v Topoľčanoch, no zabezpečoval duchovnú službu aj vojakom v Leviciach.

A keďže práve oddiel z Levíc bol vyslaný na túto misiu, generálny vikár Ordinariátu Ozbrojených síl SR ho tiež pridelil na rovnaké miesto. V Kosove v tom čase pôsobilo 120 slovenských a 500 českých vojakov, ktorí boli spravidla vyslaní na šesť mesiacov.

Ich hlavnou úlohou bolo udržiavať mier a zabezpečiť ochranu objektov na územiach, ktoré sa spamätávali z občianskej vojny vo vtedajšej Juhoslávii v deväťdesiatych rokoch 20. storočia.

„V Kosove sme zažili zasnežené Vianoce, hoci na mojej rodnej Orave býva snehu viac,“ hovorí Stanislav Kaník. A ako vyzerali vojenské Vianoce v Kosove?

„Po dohode s veliteľom dostali vojaci na Štedrý deň, Narodenie Pána a sviatok sv. Štefana voľno, pravda, okrem tých, ktorí zabezpečovali permanentnú službu. To nám umožnilo prežívať Vianoce podobne ako na Slovensku: liturgické slávenia i štedrú večeru, ktorá bola naozaj štedrá. Mali sme možnosť spoznať zvyky v rôznych regiónoch.

Vojaci si pripravili stromček, provizórne ho ozdobili, nachystali darčeky; robili to, čo zvykli robiť doma. Vďaka ochote a talentom niekoľkých sa mi podarilo vytvoriť malý spevácky zbor. Osobitne krásna bola polnočná svätá omša. Nazval by som ju československá, lebo čítania a spevy boli striedavo česky i slovensky.

V atmosfére ticha nás spoločný kríž odlúčenia od rodín spojil v zbožnosti. Práve to odlúčenie od rodín bolo najťažšie. Aj tvrdým chlapom vyhŕkli slzy. Vtedy som pochopil zmysel môjho pôsobenia. Ja, ktorý som pre službu Bohu už dávno opustil svoju rodinu, mohol som povzbudiť bratov, ktorí boli od rodín odlúčení na krátky čas,“ spomína Stanislav Kaník.

Nie všetci vojaci na misii boli katolíci, našli sa medzi nimi i evanjelici, kalvíni či neveriaci. „Čas Vianoc je však zázračný, každý z vojakov bol akosi citlivejší, viac otvorený pre duchovno. Kňaz pôsobiaci v ozbrojených silách nie je len kňazom pre katolíkov, ale je otcom všetkých.

Katolíkom môže poslúžiť najviac – sviatostne; evanjelikom dobrým slovom, všetkým ostatným chlapským stisnutím ruky, úsmevom... Zažil som to, čo platí vždy - v čase núdze je nám Boh akosi bližšie - rovnako aj pri Narodení Božieho Syna a jeho radostnej zvesti.“