Chránia aj na pokraji vlastných síl

Lekár a záchranár Viliam Dobiáš má 46-ročnú prax. Počas nej sa stretol s rozličnými reakciami ľudí, ktorým prišiel poskytovať pomoc.

Nie vždy to išlo bez komplikácií. Ako jeden z problémov spomína to, že ľudia na privolanej adrese nie sú pripravení spolupracovať.

 „Majú prečítaných veľa faktov, ale nechápu súvislosti. Nevedia napríklad pochopiť, že tlak krvi zvyšuje aj bolesť a psychickú nepohodu. Že bolesti vpredu na hrudníku v okolí srdca sú väčšinou z chrbtice, ktorá je vzadu. Vyrušuje ich, že na vysoký tlak dáme niekedy lieky od bolesti alebo na upokojenie. Tie isté lieky síce majú doma, akurát, že tabletka zaberie o desať minút neskôr ako injekcia.“

Ľudia tiež volajú na tiesňovú linku pre ťažkosti, ktoré majú opakovane a viackrát boli vyšetrení s tým, že to nie je nič vážne, len prejav veku alebo chronickej choroby.

„To však nie sú dôvody volať záchrannú zdravotnú službu,“ upozorňuje skúsený záchranár.

Pripomína, že keď zavoláme záchranku zbytočne, inému so závažnejším ochorením môže chýbať. Na druhý deň sa to pritom môže otočiť.

KAŽDÝ MUSÍ SPOLUPRACOVAŤ

Najviac sťažností je na neskorý príchod záchranky. „Chorý a rodina majú pocit, že čakali pol hodiny, sledovaný čas je v skutočnosti sedem minút. Preto je rýchla a bezpečná jazda k pacientovi aj psychologicky dôležitá,“ hovorí Viliam Dobiáš.

Pri výkone záchranárov je teda dôležitá spolupráca i zo strany vodičov.

Tým podľa zákona vyplýva povinnosť spraviť takzvanú núdzovú uličku, respektíve umožniť prejazd záchranárskeho vozidla smerujúceho na zásah. Nie vždy sa tak však stane.

„Pri našej jazde s výstražnými znameniami nemyslia na to, že sa neponáhľame kvôli sebe, ale v prospech niekoho v núdzi. Trhaná jazda plyn-brzda zhoršuje takzvanú transportnú traumu pacienta a zhoršuje jeho stav cestou do nemocnice,“ približuje Viliam Dobiáš.

Podozrievavosť pacientom škodí, zatiaľ čo dôvera je zosilňovač účinku liekov.

DÔVERA NÁS MÔŽE ZACHRÁNIŤ

Zdá sa, že dôvera v záchranné zložky sa v poslednom období, najmä počas pandémie, znížila.

Dlhoročný lekár záchranár to vníma ako spoločenský problém. „Ťahá sa to od najvyšších poschodí verejného života. Vo vysokých pozíciách sú príliš často osoby bez skutočnej autority a znehodnocujú tak autoritu inštitúcie, ktorú reprezentujú.

Toto sa posúva nadol. Nikto nedôveruje nikomu, ostatní sú hlupáci a neschopní, nikto nie je nespochybniteľnou autoritou.“

Počas pandémie sa to podľa jeho slov prejavovalo masívne.

„Odborníci zaoberajúci sa roky problematikou vírusov a epidémií boli spochybňovaní hlučnými populistami, ktorí ešte včera nevedeli, čo je vírus, a prostý ľud to prebral do repertoáru. Na konci reťazca nedôvery sú služby.“

Nedôverou záchranným zložkám sa pritom môžeme vystaviť zbytočnému nebezpečenstvu. „Podozrievavosť našim pacientom škodí, zatiaľ čo dôvera je zosilňovač účinku liekov a liečebných procedúr. Lekár bez dôvery má len polovičnú účinnosť liečby oproti lekárovi, v ktorého schopnosti verím. To je psychologický fakt, prírodný zákon ako zemská príťažlivosť,“ hovorí Viliam Dobiáš.

A  ak má niekto napriek tomu naďalej pochybnosti, môže sa porozprávať s niekým, kto robí v záchrannej zdravotnej službe, počúvať, čo hovorí, a cítiť, s akým nadšením o práci rozpráva.

„Môže byť nespokojný so systémom, ale o chorých bude hovoriť s láskou a nehou,“ poznamenáva lekár záchranár.

Ako by teda mala vyzerať spolupráca so záchranármi? „V prvom rade by človek nemal volať na tiesňovú linku len preto, lebo sa nevie dovolať obvodnému lekárovi, alebo preto, že dostal termín k špecialistovi až o dva mesiace.

Istotou je, že záchranka príde. Stačí do telefónu trochu prikrášliť ťažkosti a nepovedať, že rovnaké mám dvakrát do týždňa.“

Je to však nezodpovedné, lebo v tom čase môže niekto v susednej ulici zomierať.

„Potrebuje pomoc okamžite. Príde síce druhá najbližšia záchranka, ale zo vzdialenosti dvadsať kilometrov. Dojazd tak nebude pár minút, ale o pätnásť minút dlhší. Vhodné je vždy pred príchodom pripraviť užívané lieky a výsledky z posledných vyšetrení v nemocnici či na urgente,“ dodáva záchranár Viliam Dobiáš.

POSLANIE POLICAJTOV

Aj práca policajných zložiek sa vo veľkom zakladá na dôvere. Nielen pri kontrolovaní predpisov, ale i pri plnení služby na mieste tragických udalostí, kde veľkú rolu zohrávajú emócie.

„Keď policajt príde na miesto plného smútku a plaču, najskôr je potrebné ľudí upokojiť. To býva náročné, pretože bolesť zo straty je v tej chvíli mocnejšia než rozum. Snažíme sa preto ľudí v prvom rade pochopiť, vžiť sa do ich situácie,“ hovorí Michal Slivka, vedúci oddelenia komunikácie Prezídia Policajného zboru SR.

Ľuďom treba citlivo vysvetliť, že vzájomné obviňovanie nie je riešením.

„Vyžaduje to veľkú mieru trpezlivosti a neraz musíme potláčať aj svoje vlastné emócie. Snažíme sa ich presvedčiť, že hnev a nenávisť nie sú cestou.“

TEŠÍ ICH DÔVERA

Mohlo by sa zdať, že polícia bola v poslednom období vnímaná negatívne. Najmä v súvislosti s pandémiou, keď kontrolovala dodržiavanie nepopulárnych protipandemických opatrení.

Opak je však pravda. „Tešíme sa veľkej dôvere občanov. Dokazujú to aj prieskumy Európskej komisie, podľa ktorých dôvera v políciu stúpla,“ približuje Michal Slivka.

Tieto výsledky čítajú tak, že existujú ľudia, ktorí sú zodpovední. „Ktorí k ochrane seba a ostatných pristupujú so samozrejmosťou, čo nás teší viac ako samotná dôvera.

Či už v prípade dodržiavania protipandemických opatrení, rýchlosti na cestách alebo zákazu požívania alkoholu za volantom. Takým totiž nevadí, keď dodržiavanie pravidiel kontrolujeme, pretože ich sami dodržiavajú.

V opačnom prípade sme svedkami vážnych následkov na životoch a zdraví. A to si, dúfam, nikto z nás nepraje.“ 

ZÁKLADOM JE REŠPEKT

Nie každý však dôveruje policajným zložkám.

Vedúci oddelenia komunikácie Prezídia Policajného zboru SR má pre pochybujúcich hneď niekoľko dôvodov, prečo by mohli svoj postoj zvážiť: „Policajti sa stávajú strážcami poriadku z presvedčenia.

Pre mnohých je to splnený detský sen, pre iných zase potreba chrániť iných.“

Pre toto náročné povolanie musia absolvovať dlhú cestu. „Byť pripravený po fyzickej aj psychickej stránke, prejsť cez náročné telesné previerky, byť úspešný pri psychologickom vyšetrení.

V policajných školách a v ďalších výcvikoch sa musíme naučiť všetko, čo v praxi potrebujeme – byť odhodlaný pracovať v nepriaznivých podmienkach, niekedy aj na pokraji vlastných síl.

A to všetko pre jeden cieľ. Chrániť druhých, keď sú v ohrození, a pomôcť im v ťažkých životných situáciách.“

Preto poznamenáva, že nedôverovať takto odhodlanému človeku – policajtovi je nelogické. Dôvera je základ policajnej práce a ide ruka v ruke s rešpektom.

„Ten je pre políciu dôležitý napríklad pri zvládnutí demonštrácií, keď sa dav dáva strhnúť opojným vyčíňaním.“

Nerešpektovanie výzvy polície na upustenie od protiprávneho konania vedie nevyhnutne k zásahu. „A ten si nepraje ani výtržník, ani policajti. Tiež sú len ľudia a použitie donucovacích prostriedkov ich vôbec neteší. No v tej chvíli je to krajné riešenie, ktoré si situácia na ochranu iných vyžaduje,“ vysvetľuje Michal Slivka.

Ideálne je, keď nám ľudia oznamujú každé protiprávne konanie. Mali by zažiť ten pocit, že niekomu pomohli. O zvyšok sa už postará polícia.

AKO RIEŠIŤ NEDÔVERU

Ak niekto pochybuje o správnosti postupu polície, má niekoľko možností, ako to riešiť. „Môže sa obrátiť na nadriadeného konkrétneho policajta, prípadne na kontrolné orgány.“

V prípade podozrenia z trestného činu policajta je k dispozícii inšpekcia ministerstva vnútra.

„Ak je niekto nespokojný s postupom vyšetrovateľa v trestnom konaní, môže sa cez neho obrátiť na prokurátora, ktorý na jeho konanie dohliada,“ ponúka možnosti vedúci oddelenia komunikácie Prezídia Policajného zboru SR.

BEZPRÁVIE NEIGNORUJME

Na záver si pripomeňme, ako by mala zo strany občanov vyzerať spolupráca s policajnými zložkami.

„Ideálne je, keď nám ľudia oznamujú každé protiprávne konanie. Keď sa k domácemu násiliu nestavajú tak, že sa ich to netýka. Keď pred krádežami alebo korupciou nezatvárajú oči a s dôverou sa obrátia na políciu. Keď nedopustia, aby sa akékoľvek bezprávie opakovalo.“

Michal Slivka dodáva, že treba prekonať strach alebo obavy, urobiť prvý krok a oznámiť to.

„Mali by zažiť ten pocit, že niekomu pomohli. O zvyšok sa už postará polícia.“