Čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú

Kresťanský koncept večného života je podľa Mareka Iskru skutočná revolúcia v dejinách ľudstva. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9), cituje z listu apoštola Pavla.

Hoci si na výjav neba budeme musieť počkať a v pozemskom živote zostane zrejme navždy tajomstvom, dôležité je chápať, k čomu sme povolaní.

„Popri všetkých prchavých a  ľahkých veciach, ktoré môžeme mať na pár klikov, je veľkým požehnaním každá kreatívna námaha, ktorá nás núti ísť hlboko do nášho vnútra a objaviť, kto sme a kým sme povolaní stať sa.“

VZKRIESENIE TELA

„Človek na rozdiel od iných bytostí vie, že má dušu, túži po Bohu, spáse, hoci vo svojom vlastnom srdci cíti, že zostáva výlučne vlastnými silami bezmocný dosiahnuť ju.“

A hoci sa bohatstvo ľudského života končí nevyhnutnosťou smrti, slová Krista nám dávajú nádej a naznačujú, čo je za touto hranicou: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa... neumrie naveky.“

Nejedného z nás zrejme máta otázka, či sa večný život týka iba našich duší alebo aj tiel. Kňaz Marek Iskra má jednoznačnú odpoveď: „Veríme vo vzkriesenie tela. Pritom je isté, že naše vzkriesené telo bude naše a že človek bude mať vo vzkriesenom tele dokonalú účasť na všetkom, čo je v ňom telesné, i na tom, čo je v ňom duchovné.“

Hovorí, že vzkriesenie bude zároveň znamenať dokonalú realizáciu toho, čo je v človeku osobné. „Práve preto Kristus v plnej miere zjavuje človeka človeku samému. V ňom nachádzame svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti. V tajomstve vykúpenia je človek znovu potvrdený, určitým spôsobom znovu stvorený“ (porov. RH 10).

DOČASNÝ OČISTEC

Prv než sa dostaneme pred Boží súd a azda aj do neba, pobudneme po smrti v očistci. Jeho koncept sa do teológie dostal v 12. storočí „ako priestor pre hriešnikov, ktorí sa kajali, ale stále ešte mali na svojej duši čo robiť, aby dosiahli nebo“. Pre veriacich bol veľkou útechou a pre Cirkev prínosom.

„Neskôr koncept očistca rozvinul svätý Tomáš Akvinský, ale jeho opis čakal na svojho vizionára Danteho Alighieriho. Jeho Božská komédia je vlastne prebásnená Teologická suma svätého Tomáša a Očistec je ústrednou časťou z poetického, filozofického a aj psychologického hľadiska.“

V Danteho Očistci nájdeme nádej, akú v diele na inom mieste nezažijeme, lebo „v pekle nie je žiadna nádej a raj je už naplnením všetkých nádejí“. Odlišuje sa však jedným podstatným znakom. „Nie je večný, pretože pri poslednom súde, keď budú vzkriesené aj naše telá, očistec prestane existovať.“

NÁDEJ PRE NENARODENÝCH

Podmienkou spásy je sviatosť krstu. Nie všetky deti ho však majú možnosť prijať, keďže sa krstia iba živonarodené deti. V uzdravujúcom projekte Ráchel pre ženy po potratoch, kde kňaz Marek Iskra pôsobí, sa nejeden rodič zamýšľa, čo sa deje s dušou jeho nenarodeného dieťaťa.

„Dokument medzinárodnej teologickej komisie k tejto otázke uvádza, že Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu.“

No od stredoveku rozvíjaná teória nebola magistériom nikdy dogmaticky definovaná. „Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu a aj to robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne.“

Tento postoj sa opiera o princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), „čo umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu“. Upozorňuje, že to však nemôže byť použité na popretie nutnosti krstu či na zbytočné odďaľovanie jeho vyslúženia.

„Skôr ide o dôvody nádeje, že tieto deti Boh spasí, pretože sa nedalo urobiť to, čo sa pre ne žiadalo, teda krst vo viere Cirkvi a ich viditeľné začlenenie do Kristovho tela.“