Čo nám hovorí Máriino Nanebovzatie

Keď pápež Pius XII. prijal 1. mája 1950 na súkromnej audiencii päťročného francúzskeho chlapca Gillesa Bouhoursa, bol to pravdepodobne rozhodujúci krok k vyhláseniu dogmy o Nanebovzatí Panny Márie.

Pápež totiž práve počas Svätého roka 1950 žiadal od Boha znamenie, ktoré by mu prinieslo vo veci pripravovanej dogmy svetlo a istotu. Tým znamením bolo práve posolstvo od Panny Márie, ktoré zverila malému chlapcovi. A tak 1. novembra 1950 pápež vyhlásil dogmu o Nanebovzatí blahoslavenej Panny Márie s telom i dušou.

Sensus fidelium

Samotné posolstvo Panny Márie však nebolo základom pre túto dogmu. Pápež ju vyhlásil na základe predchádzajúcich žiadostí Božieho ľudu. „Bol veľmi silný tlak zdola vyhlásiť túto pravdu za dogmu.

Teologicky sa to nazýva sensus fidelium – to znamená, že aj jednoduchý Boží ľud má nadprirodzený zmysel pre vieru, ktorý umožňuje niektoré veci v Božom zjavení pochopiť, rozvinúť, interpretovať,“ vysvetľuje dogmatický teológ Ľubomír Hlad.

Rozmer synodality

Požiadavka definovať túto dogmu však nebola ničím novým. Objavila sa už na Prvom vatikánskom koncile v roku 1870. Aj sviatok Nanebovzatia Panny Márie sa slávil ešte pred prijatím dogmy. Viera v túto pravdu tak v Cirkvi bola prítomná už dlhodobo.

„V dokumente Munificentissimus Deus, v ktorom je dogma definovaná, spomína pápež, že táto pravda je živá od dávnych čias,“ približuje teológ. Podľa neho vo vyhlásení dogmy možno vnímať aj rozmer synodality. „Bola to túžba Božieho ľudu, aby táto pravda, ktorá sa slávila i verila, bola explicitne vyjadrená.“

Pri niektorých pravdách, ako napríklad o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, sa viedli diskusie. Nie všetci teológovia boli presvedčení o tom, že by toto učenie malo byť vyhlásené za dogmu. V prípade Nanebovzatia Panny Márie s telom a dušou však nastal konsenzus.

„Nevyskytla sa žiadna extrémna kontroverzia. Dokument Munificentissimus Deus sa odvoláva na niekoľkých autorov – Jána Damascénskeho, Germána z Carihradu, Františka Saleského. Aj keby niekto uchovával nejakú skepsu, tak už fakt tejto dogmatizácie ho vyzýva, aby túto pravdu veril ako zjavenú. Pretože keď už je niečo slávnostným spôsobom vyhlásené za dogmu, tak toto vyhlásenie zaväzuje veriť,“ hovorí Ľubomír Hlad.

Smrť Panny Márie

V dogme sa píše, že po zavŕšení pozemskej púte bola Panna Mária vzatá do neba s telom i dušou. Ukončila teda pozemský život smrťou? „Diskusia o tom, či Mária zomrela, alebo nezomrela, je stále otvorená. Existuje však dokument Matka Pána vydaný Medzinárodnou pápežskou mariánskou akadémiou, ktorý sa prikláňa v zhode s Jánom Pavlom II. k tomu, že nezomrieť by znamenalo, že podobnosť s Kristom v smrti a vzkriesení by nebola úplná. Hovorí sa preto, že Panna Mária zomrela,“ vysvetľuje Ľubomír Hlad.

Keďže Panna Mária bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu, smrť ako dôsledok hriechu neprichádza v jej prípade do úvahy. „Ukončenie jej pozemskej púte teda muselo byť nejakým spôsobom posvätené. Ak prechádzala smrťou, bola to iná podoba smrti, nie taká, akú poznáme u ostatných ľudí, sprevádzaná úzkosťou, utrpením súvisiacim s oddelením duše a tela. Bola to smrť z čírej lásky ku Kristovi. Preto aj Cirkev na Východe používa termín usnutie v zmysle, že ukončenie Máriinho pozemského života nesprevádzali prejavy bežnej smrti,“ ozrejmuje dogmatický teológ.

Mária, ako spoločníčka nového Adama, Ježiša Krista, spolupracuje na prekonávaní hriechu, a tým aj smrti, ktorá je jeho následkom.

Biblický princíp

Nanebovzatie Panny Márie sa v Biblii explicitne nespomína. To platí aj o ďalších moderných dogmách, napríklad o Nepoškvrnenom počatí. Práve s touto dogmou z roku 1854 sa však začalo uvažovať nad konceptom Božieho zjavenia. „Keď niečo nie je vo Svätom písme, neznamená to nutne, že to nie je súčasťou Božieho zjavenia. Len ešte nenadišiel čas, v ktorom by to Duch Svätý dal Cirkvi poznať,“ hovorí Ľubomír Hlad.

Platí, samozrejme, že pravda, ktorá sa má stať súčasťou učenia Cirkvi, nemôže byť proti Svätému písmu. Naopak, musí rozvíjať, respektíve potvrdzovať nejaký biblický princíp. Pri Nanebovzatí je ich viacero. „Prvý, ktorý sa spomína ako najsilnejší, je materstvo Panny Márie, čo je nespochybniteľná pravda Svätého písma. A tiež spojitosť Máriinho života so Synom od počatia až po Kristovo nanebovstúpenie.“

Táto spojitosť Máriu spája aj s Kristovým dielom spásy. „Mária, ako spoločníčka nového Adama, Ježiša Krista, spolupracuje na prekonávaní hriechu, a tým aj smrti, ktorá je jeho následkom,“ vysvetľuje Ľubomír Hlad.

Dogma formuje dobu

Každá dogma nesie obsah, ktorý zapadá do danej doby a istým spôsobom ju formuje. „Kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., pár rokov po vyhlásení dogmy konštatoval, že je to veľkolepá vec. Doba sa v tom čase začala prikláňať smerom k svetu, k časnosti a pozemským veciam. Cirkev touto dogmou podčiarkla hodnotu života a sveta, ale takým spôsobom, aby ich človeku ukázala v plnosti,“ približuje Ľubomír Hlad.

Dogma teda odobrila trend záujmu o tento svet, ale v tom zmysle, že človek sa do vecí tohto sveta nesmie zamotať a  zacloniť tak svoj pohľad na večnú budúcnosť v nebi. Definitívu ľudského života a všetkého, čo robí, musí vidieť v Bohu. To isté platí aj o ľudskom tele. „Vtedajšia doba objavila hodnotu a krásu ľudského tela. Dogmou o vzatí Panny Márie do neba s telom i dušou sa táto hodnota potvrdzuje.“

Ďalšia dogma

Mohla by Cirkev vyhlásiť aj ďalšiu mariánsku dogmu? „Nikdy nemôžeme povedať, že by Cirkev nemohla definovať ďalšiu pravdu, pretože až do druhého Pánovho príchodu sme stále na ceste. Duch Svätý pracuje v Cirkvi, dáva nám nové a nové poznanie, ktorým interpretuje poklad Božieho zjavenia,“ hovorí dogmatický teológ.

Preto sa dá uvažovať, že Cirkev sa bude zaoberať tematikou piatej dogmy. „Ide o učenie definujúce Pannu Máriu ako Prostrednicu, Spolutrpiteľku, Spolupracovníčku na spáse, prípadne Spoluvykupiteľku, aj keď posledný termín je niekedy vnímaný ako problematický. Ide o tému, ktorá je v Božom ľude veľmi živá a zároveň rozvíja predchádzajúce dogmy o úlohe Panny Márie na spáse ľudského pokolenia.“

Toto učenie podľa neho zohľadňuje aj aktuálny kultúrno-náboženský kontext, ktorým je sekularizácia spásy. „Dnešný človek totiž často hľadá spásu v tomto svete, prípadne ju prijíma pasívne. Náuka o aktívnej spolupráci Panny Márie na vykúpení by preto mohla byť pre túto dobu významná,“ dodáva Ľubomír Hlad.