Deti sú živá kronika nášho vzťahu

Začnime teda o deťoch...

To nie je dobrý začiatok, väčšinou touto témou rozhovory končím, lebo sa vždy rozplačem.

Prečo? Veď máte doma štyri zlatíčka.

Áno, naše deti sú pre mňa a moju ženu Petru najväčšie zlatíčka na svete. Ako rodičia ich bezpodmienečne milujeme bezhraničnou láskou. No najkrajšie je, keď nám to povedia druhí ľudia, lebo my doma berieme mnoho vecí automaticky. Keď niekto povie, aké máme úžasné deti, dojíma ma to k slzám.

Starajú sa staršie dcéry o mladších súrodencov?

Samozrejme. Nedávno som išiel do Topoľčian robiť podcast a musel som riadiť deti cez telefón, lebo maminka nebola doma. Staršie dcéry mi referovali: „Tatinko, už sme vyšli zo školy, vybrali sme Elinka.“ Poďakoval som sa im a navigoval ich, aby išli domov a dali Elinka spinkať. Tieto telefonáty počula manažérka, ktorá bola hotová z toho, ako je možné, že moje deti sú také dobré, také vychované, a obdivovala moju dôveru v deti.

Môžete nám svoje deti predstaviť?

Vivien je prvá. A som veľmi rád, že jednotka je jednotka a že dvojka je dvojka, lebo keby dvojka bola jednotka, máme problém, ale takto je to skvelé. Vivinka je anjel. Je to krásna pätnásťročná slečna, pomaly vyššia odo mňa. Napriek veku ju to neťahá do dospeláctva, stále má dušu dieťaťa, je veľmi nežná a citlivá. Keďže je najstaršia, cíti aj najväčšiu zodpovednosť za súrodencov. Hneď po nej je trinásťročná Noemi, Vivinkin opak. Je líder, má v sebe obrovskú hrdosť a razanciu a temperament. Hovorím, že úplne pasuje do mojej rodiny, lebo má na všetko jasnú odpoveď. Potom je Timejka, ktorá má deväť rokov. Keď o nej rozprávam, hneď znežniem, lebo má v sebe toľko dobroty a lásky, až je to neuveriteľné. Hneď ráno mi povie: „Tatinko, ľúbim ťa.“ A keď vám niekto povie za deň tridsaťkrát, že vás ľúbi – ale nie pri rýchlom odchode z domu a bez emócií ako v amerických filmoch –, tak to vami pohne, aj keby ste boli z kameňa. Pri Timejke sa zastaví čas. Príde, objíme ma a opýta sa: „Už som ti povedala, že ťa ľúbim?“ Vtedy mám slzy v očiach.

A aký je najmladší Eliot?

Eliot má tri a pol roka a tvrdím, že si vyslovene vybral našu rodinu, lebo mu je s nami dobre. Keď nemôže maminka, môže tatinko; keď nemôže tatinko, môže jednotka alebo dvojka, alebo sa s ním pohrá Timejka. Jednoznačne si však uzurpuje maminku. Petra mi úprimne opakuje: „Romane, kdyby tohle poslední bylo první, tak tolik dětí nemáme.“ Keď hovorím o svojej žene, výlučne používam češtinu, lebo Petra je Češka.

Takže Eliot je domáci šéf?

Doma je to pán Eliot. Vydrží aj päťdesiat minút vrieskať. Pýtam sa sám seba, či z neho nebude operný spevák. Utíšiť sa nedá. Hovorím žene: „Nechaj ho, veď ho to prestane baviť.“ Neprestane (úsmev).

Kto nakoniec zvíťazí?

Záleží na tom, kto je dôslednejší! Niekedy on, niekedy maminka. Vravím si však, že je to len obdobie prvého vzdoru, lebo keď som ho nedávno vzal so sebou na celý deň na rôzne akcie, vyzeralo to ako zázrak: nemal pri sebe maminku a vydržal celý deň iba s tatinkom. Keď sedel vedľa mňa v porote tanečnej súťaže, každý, kto išiel okolo, sa čudoval, či je to naozaj moje dieťa. Elinko bol ukážkový – nekomunikoval s cudzími a hral, že tam nie je. Hovorím si, ľudia, keby ste vedeli, čo on dokáže. Vonku je tichučký a doma ho počuť až na druhý koniec dediny. Milujem svoje deti. Robia ma lepším človekom...

Roman a Petra Pomajbovci - šťastné úsmevy hovoria za všetko. Snímka: archív Romana Pomajba

Čo pre vás s manželkou obnáša vybrať sa so štyrmi deťmi na dovolenku?

Tak to je veľká vec. Aj keď našťastie moja žena nie je typ, ktorý by bol v strese. Naopak. Petra riadi rodinu, určuje pravidlá, vytvára nám všetkým úžasný domov a krb šťastia. Všetky tri dievčatá vedie k samostatnosti a zodpovednosti. Pri štyroch deťoch to inak ani nejde. Aj teraz ich beriem na pár dní preč, lebo mám predstavenia mimo Bratislavy. Budú bez maminky, ale viem, že sa na ne môžem spoľahnúť, lebo sú naozaj perfektné v tom, ako sa vedia správať. Naše dievčatá sa vedia aj samy pobaliť na výlet. Treba ich síce skontrolovať, ale to je normálna rodičovská povinnosť. Keby sme niečo zabudli, operatívne to vyriešime. Občas to síce vyzerá ako sťahovanie polovice domácnosti, ale to k tomu patrí.

Z toho, že ste boli v Austrálii s tromi deťmi, mi padla sánka.

Aj mne. To bola odvaha, čo? Je super, že moja žena je bezprostredná, odvážna a nerobí z ničoho veľký problém. Máme v tomto obrátené roly. Skôr ja som ten, kto má obavy, kde, čo a ako bude. Do Austrálie sme cestovali k ľuďom, ktorých voláme „naša austrálska rodina“.

Petre od svadby akoby nepribudla ani jedna vráska. Z toho asi vyplýva, že máte skutočne dobrý vzťah.

Teraz zo mňa prehovorí chlap. Už keď som si Petru vybral, vyzerala takto (úsmev). Pre ňu to však v tom čase muselo byť aj trošku ťažké, lebo na svoj vek vyzerala dospelejšie. Dnes to už nie je dievčatko, ale stále vyzerá rovnako. Vtedy mala 23, dnes má 43 a stále nestarne. Je to krásna žena = osobnosť!

Chválite ju takto pravidelne?

Jednoznačne. A zakaždým ju musím chváliť za to, ako zvláda naše deti. Musíme sa navzájom viac chváliť, inak budú rodinné vzťahy fungovať ako nejaký automat: ty choď tam, ty tam – a z vďačnosti zostane len logistika. Každý člen rodiny si zaslúži pozornosť a ocenenie. Aj ja by som chcel, aby ma Petra pochválila, že akého má šikovného muža (úsmev).

Čo je pre vás na Petre najvzácnejšie?

Neviem prečo, ale vraj práve v tomto období býva veľa rozvodov. Pre mňa je to nepochopiteľná vec: milujete sa, splodíte dieťa a rozídete sa. Ani my nemáme na sto percent dokonalé a uhladené manželstvo, ale rozísť sa by bolo to najhoršie, čo by sa mohlo stať. A aby som odpovedal na vašu otázku – na Petre si najviac vážim jej materstvo, to, že je matka so všetkým, čo s tým súvisí.

Na dovolenku do Austrálie sa vybrali s tromi dcérkami v roku 2015. Snímka: archív Romana Pomajba

Pýtajú sa vás dcérky na to, ako ste sa zoznámili?

Veľmi rady. „Mama, povedz nám o tom, keď si stretla otca a on bol vo flanelovej košeli v Austrálii.“ alebo „Oci, môžeme si pustiť video z vašej svadby?“ Deti sú živá kronika nášho vzťahu.

Vnímajú aj to, že ich tatinko je mediálne známa osobnosť?

Vedia, že som herec, ale nechcem, aby si mysleli, že táto práca je iba o vonkajšej pozlátke. Dievčatá si to aj uvedomujú, lebo žijú v našej domácej realite.

Už ste si zahrali svoju životnú rolu?

Moja životná rola bola v one man show s názvom Ocko. Niekto chce hrať Hamleta, Othella, Kráľa Leara, ale ja som pochopil, že som ocko nielen v živote, ale aj na javisku. Pretože všetky situácie, o ktorých teraz rozprávam, som si na vlastnej koži prežil, a tak som mohol byť na javisku absolútne pravdivý. Väčšinou sa s nimi dokáže stotožniť celé publikum, lebo ide o modelové situácie: zoznámenie, svadba, narodenie dieťaťa, výchova, vyčerpanosť, ale zároveň aj nesmierne šťastie a radosť z nového potomka.

Rastie vám doma ďalšia generácia herečiek?

Dievčatá sú veľmi tvorivé. S Petrou vidíme, ktorá dcérka k čomu inklinuje, ale do ničoho ich netlačíme. Pri Vivinke to o chvíľu budeme riešiť, lebo pôjde na strednú. Vieme, čo nie, ale nevieme presne, čo áno. Ale ani ona to nevie. Chodí do školy, kde je veľký dôraz na tvorivú prácu. Momentálne si štrikuje cool nohavice. Už má 38 štvorčekov, ktoré pospája do nohavíc. Je veľmi trpezlivá a šikovná na piplavú prácu. Má talent a mohla by študovať na umeleckej škole, ale nechcem, aby išla hneď na herectvo. Najprv nech má v rukách nejaké remeslo. So ženou sme sa dohodli, že nech sa naše deti rozhodnú robiť čokoľvek, záleží len na tom, aby boli vo svojom povolaní spokojné a šťastné. Keď sa začala pandémia, všetky divadlá boli zatvorené a nič sa netočilo. Rozmýšľal som, že budem robiť kuriéra, ale žena mi povedala, že to by mi nesedelo. Niežeby som to nezvládol, ale bol by som z toho nešťastný.

A tak ste začali viesť kurzy komunikácie?

Áno, ale často stačí iba empatický rozhovor, lebo práve obyčajným rozhovorom si ľudia dokážu veľmi pomôcť. Keby sme riešili akýkoľvek váš bôľ, viem, že vás musím počúvať, že nemám dávať žiadne rady ani príklady z môjho života. Treba len byť pri tom druhom človeku a počúvať ho. Napríklad rodičom na kurzoch komunikácie vysvetľujem: „Viem, že prídete domov a čaká vás veľa povinností, ale keď za vami príde dieťa a chce vám povedať, že hralo vybíjanú v družine, prosím vás, vypočujte si ho. Pozerajte sa mu do očí, vydržte tých päť minút a uvidíte, čo sa stane. Dieťa bude prekvapené, že ste si ho vypočuli od začiatku do konca a bude vás za to milovať a vážiť si vás.“ To isté platí aj pre dospelých. Keď niekoho empaticky počúvate, pocíti, že vás zaujíma. Cíti vašu dôveru, zverí sa vám a uľaví sa mu. Myslím, že naša budúcnosť je vrátiť sa k empatickej komunikácii, keď človek človeku bude nápomocný aj „obyčajným“ rozhovorom.

Záber z Austrálie s kamarátskym papagájom. Snímka: archív Romana Pomajba

Ako došlo k tomu, že ste mali kurz komunikácie pre kňazov?

Mám úväzok na Fakulte informatiky a informačných technológií STU, kde pravidelne prednášam profesorom a docentom. Takže som sa nezosypal, keď ma z Televízie Lux oslovili na tri kurzy: pre moderátorov, spravodajcov a kňazov. Mal som veľký rešpekt, lebo zo žartu hovorím, že oni sa narodili a už vedeli kázať. Okrem toho si uvedomujem, že najmä pre starších a chorých ľudí, ktorí nemôžu chodiť do kostola, sú to televízne ikony. Ich popularita a obľúbenosť sú možno porovnateľné s tým, keď hudobný fanúšik vidí Micka Jaggera z Rolling Stones. Takže logicky som si kládol otázku: Čo im mám povedať? Vždy je veľmi dôležité naladiť sa, aby vzniklo tvorivé napätie. Netýka sa to len kňazov, ale každého, s kým spolupracujem: najskôr prelomím všetky bariéry dôležitosti, lebo nejde o to, kto má koľko titulov a aké má funkcie. Neriešim obsah, ale formu. Prečo sa niekto dobre počúva, prečo je niekoho prejav záživný a neviete z neho spustiť oči, ale iný je uspávač hadov.

Pre Televíziu Lux ste načítali rozprávky. Čítate rozprávky aj doma svojim deťom?

Veľmi sa teším, keď nám doma číta rozprávky Timejka. Som rád, že naše deti čítajú. Lebo ja sám, hoci som schopný rozprávať sa s kýmkoľvek o čomkoľvek, nemám načítaného toľko, koľko by som chcel, ako dieťa som mal iné záujmy. Keď som sa zúčastnil na podujatí Noc literatúry, dokola som si čítal svoju ukážku. A keď som si ju prechádzal asi šiestykrát, už som to vedel takmer naspamäť, takže som mohol namiesto suchého prečítania spraviť z textu pomaly divadelnú hru. Také je väčšinou moje čítanie.

Zamilovali ste sa do recitovania?

V istom zmysle áno. Teraz stále recitujem. Aj keď som išiel do vašej redakcie na rozhovor, cestou som si recitoval. Povedal by som, že som až posadnutý recitovaním. Páči sa mi hovoriť úžasné myšlienky vo veršoch. Ale nie preto, aby niekto obdivoval, že som sa to všetko naučil naspamäť. Ide o to, že sa ma to dotýka, oslovuje a napĺňa ma to.

Ako to vyzerá, keď sa učíte nejakú báseň?

Keď som mal päťdesiatku, učil som sa jednu báseň, aby som ju mohol zarecitovať na oslave. Pre mňa to bolo také silné a vzrušujúce, že som báseň nemohol opustiť, kým som ju nevedel. Pozeral som sa z okna na suseda, ktorý kosil trávu, a recitoval som mu. Toto sú veci, ktoré ma bavia a o ktoré by som sa chcel deliť s ostatnými ľuďmi. Stačí ma poprosiť a hneď recitujem. V podstate mám na každú príležitosť pripravenú nejakú báseň.

Vo filme Voda, čo ma drží nad vodou ste stvárnili básnika Joža Urbana. Aj jeho básne si recitujete?

Áno, mám veľmi rád jeho básne. Napriek tomu, že film bol prijatý dosť kriticky, išlo o výpoveď o jeho tvorbe, nie o to, či sa na Joža Urbana podobám, alebo nepodobám. Čo sa týka jeho tvorby, tá je geniálna. Niekedy som strašne smutný z toho, prečo som takéto nádherné myšlienky nevymyslel ja sám, prečo ich vymyslel niekto druhý. No mám múdru ženu, ktorá mi hovorí: „Románku, každý je na něco a ty jsi tu nato, abys tyto úžasný myšlenky posouval lidem dál! Každý něco umí, ale takhle nádherně to umíš jenom TY.“

Keď mal Roman 50 a jeho otec 75 rokov, užili si spolu dovolenku v Ománe. Snímka: archív Romana Pomajba

Keď ste mali päťdesiatku, boli ste s otcom v Ománe. Užili ste si spoločnú dovolenku?

Dovtedy som iba s otcom nikdy na dovolenke nebol. Keď sme s bratom vyrastali, bol socializmus a nedalo sa cestovať. Keď mal brat tridsať, čo bolo pred 25 rokmi, vzal na dovolenku mamu. A pred štyrmi rokmi mi mama navrhla: „Ty máš päťdesiat, otec sedemdesiatpäť, je načase, aby ste spolu niekam išli.“ Môj otec je veľmi spoločenský typ, miluje všetko, čo k cestovaniu patrí. No zrazu sa ocitol v Ománe, kde sú všetky ženy zahalené a kde nesmiete piť alkohol na verejnosti. Vyčítal mi: „Roman, čo ste mi to urobili? To je aká dovolenka?“ No mamine doteraz hovorí, že to bola úžasná dovolenka – obaja sme vnímali výnimočnosť toho, ako si to užíva otec a syn. Bolo to intenzívne, neopakovateľné a nenahraditeľné. Spoločný zážitok, na ktorý budeme spomínať do konca života. A takýto výnimočný zážitok chystám pre každé svoje dieťa. Až raz budú dospelé, tak si nebudú pamätať, či dostali k narodeninám mobil, tablet, slúchadlá... ale verím, že si budú pamätať, že keď mali pätnásť, tak ich otec zobral (každú zvlášť) na týždenný pobyt, kde strávili výnimočný čas iba jeden pre druhého.