Dnes oslavujeme patróna novinárov, sv. Františka Saleského

Keď zaznie meno František Saleský, väčšina z nás pridá k nemu slová: veľký svätec, ženevský biskup, patrón novinárov.

František Saleský však neprežil život, ktorý by sa dal zhrnúť do niekoľkých slov.

Za päťdesiatpäť rokov toho stihol toľko, že sa pri čítaní jeho životopisu tají dych.

Pritom žil v náročných podmienkach prelomu 16. a 17. storočia.

Už len rozhodnutie stať sa katolíckym kňazom v období, keď kvôli zápasom s protestantmi tiekla krv, bolo obdivuhodné.

Jeho pastierska horlivosť nebola vždy korunovaná úspechom, ale nedal sa odradiť, ani keď bol vyčerpaný, na pokraji fyzických i duševných síl.

Neobrátil sa k svojmu poslaniu chrbtom, ani keď musel vyliezť na strom pred vlkmi, ani keď ho chceli zabiť najatí vrahovia.

Všetko vkladal do Božej prozreteľnosti, nezdar, finančné ťažkosti i ľudsky neriešiteľné situácie.

 

Horlivý v službe Bohu aj ľuďom

Svojou celoživotnou úprimnou oddanosťou Bohu a službou veriacim, nech by sa ich počet dal zrátať na prstoch jednej ruky a nech by boli z akéhokoľvek spoločenského prostredia, si vyslúžil rešpekt nielen jednoduchých ľudí, ale i nástupcov svätého Petra a európskych panovníkov vrátane francúzskeho kráľa.

Išlo mu o človeka, o spásu duší.

A tiež o šírenie dobra.

Predovšetkým vlastnými silami, ale aj prostredníctvom nového rádu - Rehole Návštevy Panny Márie, ktorú založil a zveril Jane de Chantal.

A veľa, veľmi veľa písal – tisíce listov, letákov, ale i poučné knižné diela, ktoré dodnes mnohých posilňujú vo viere.

Úvod do zbožného života a Pojednanie o láske k Bohu, respektíve Filotea a Teotimus už vyšli v toľkých oficiálnych i neoficiálnych vydaniach, že ich ťažko zrátať. Nehovoriac o tom, koľké Filotey a Teotimov František Saleský duchovne viedol prostredníctvom bohatej korešpondencie.

 

Patrón novinárov

Patrónom novinárov sa stal vďaka svojej obrovskej horlivosti.

Počas svojej misie v kraji Chablais, ktorý sa priklonil ku kalvinizmu a kde zostala len hŕstka katolíkov, neúnavne robil, čo mohol, aby vrátil zatúlané ovečky do košiara a Ježiša prítomného v Eucharistii do niekdajších katolíckych kostolov.  

Okrem toho, že jeho homílie v Kostole sv. Hypolita vzbudzovali veľkú pozornosť aj u protestantov, svoj apoštolát rozšíril i za múry chrámu.

V roku 1595 napísal Meditácie (respektíve Memoriál).

Listiny zavesil na verejných miestach a tiež ich vložil pod mnoho dvier.

 

Tonzúra a túžba po kňazstve

František bol najstarším dieťaťom Františka a Františky de Boisy.

Keď 21. augusta 1567 na zámku de Sales zaplakalo dieťa, ktoré práve prišlo na svet, zavládla radosť i úzkosť.

Chlapček sa narodil predčasne, jeho telíčko bolo krehučké, a tak sa báli, že by oňho mohli prísť.

Matka vychovávala syna s nežnosťou a citlivosťou.

Rázny otec, ktorý bol od manželky starší takmer o tridsať rokov, vkladal do prvorodeného syna veľké nádeje.

Možno keby sa naplnila otcova vôľa, z Františka by sa stal mocný a vážený šľachtic a urobil by závratnú svetskú kariéru.

František de Sales sa však už v ranom detstve rozhodol pre jedinú celoživotnú lásku – lásku k Bohu.

Bol ešte dieťa, keď sa ho otec opýtal, na čo myslí. František mu odpovedal jednoduchou vetou: „Myslím na Boha a nato, aby som sa stal dobrým človekom.“

Ako jedenásťročný si vypýtal od otca súhlas, aby mohol nosiť tonzúru.

Bolo mu síce smutno, keď videl padať na zem svoje svetlé kadere, ale pohľad k nebeským výšinám mu dodával silu.

Mal dvanásť rokov, keď sa rozhodol, že bude kňazom. No rodine sa s tým zatiaľ zdôveriť nemohol.

Na ceste k tomuto cieľu mu pomohlo vzdelanie.

Odišiel študovať do La Roche, Annecy, Paríža i Padovy.

Počas cestovania spolu so svojím sprievodom vnímal, ako veľmi náboženské nepokoje poznačili svet.

Zdevastované kostoly, odstránené sochy Panny Márie i svätcov.

Ešte väčší údes vyvolávali straty na životoch a všadeprítomná nenávisť.

František ešte netušil, akú úlohu v tejto dejinnej epoche preňho Pán pripravil.

Boží plán s jeho životom bol totiž veľkolepý.

Čakalo ho však aj obrovské utrpenie.

No František všetko podstúpil a vydržal.

 

Atraktívny mladík

Každý má krízové obdobia, aj veľkí svätci. Ide len o to, akým spôsobom sa k nim postavíme.

František čelil pokušeniam a krízam celou svojou bytosťou, telom i duchom.

Bol mladý, krásny, bohatý, čakala ho perspektíva okázalého života vo vznešenej spoločnosti.

Ovládal všetko, čo sa na šľachtica patrilo – jazdu na koni, tanec i šerm.

Navyše sa vedel slušne správať.

Dievčatám nebol ľahostajný.

Ako sa k svetským lákadlám postavil?

Vnútorným bojom a sebazaprením.

Jeho rozhodnutie bolo: „Chcem vidieť svätú teológiu. Iba ona ma poučí o tom, čo Boh túži ukázať mojej duši.“

A tak okrem filozofie, v ktorej bol excelentným študentom, začal doslova hltať teologické vedomosti.

Svätá Jana de Chantal, ktorej stretnutie so ženevským biskupom v roku 1604 prevrátilo život naruby, o tomto Františkovom období neskôr prezradila:

„Upadol do veľkého pokušenia a nesmiernej úzkosti ducha.

Zdalo sa mu, že je úplne zavrhnutý a že preňho niet spásy.“

Tento veľký duchovný zápas vyhral.

Keď sa v januári 1587 v Kostole Saint-Étienne-des-Grés odovzdal Bohu a pomodlil sa Salve, Regina, pocítil, že jeho duša je uzdravená.

 

Inteligentný búrlivák

Vo Františkovom životopise sa spomína, že jeho reakcie boli prudké a búrlivé.

Vyznačoval sa však aj úžasnou vytrvalosťou, trpezlivosťou, odvahou, odhodlaním a pokorou.

Už v útlom detstve sa naučil byť statočný, dodržať slovo a nemať strach z tmy ani trestu.

Nebál sa ničoho a nikoho. Okrem Boha.

Zistili to aj lapaji, ktorí mu chceli pokaziť „dokonalú povesť“ a prepadli ho v tmavej padovskej uličke.

Namiesto zbabelca narazili na šermiarskeho majstra.

František prekazil aj ďalšiu pascu, keď ho jeho protivníci zaviedli k istej kurtizáne a tvrdili, že je to manželka známeho právnika. Inteligentný mladík sa však nedal nachytať a všetkým ostro „dohovoril“.

Po tom, ako v roku 1591 ohromil skúšajúcich znalosťami z občianskeho aj cirkevného práva, vrátil sa domov ako doktor práv.

De Boisy už pre svojho 24-ročného syna vybral nevestu.

O desať rokov mladšia Françoise Suchetová bola pekná ako obrázok, ale jej pôvab nestačil nato, aby zlomil Františkovo presvedčenie, že patrí Bohu a že sa chce celý odovzdať Cirkvi.

Keď sa v roku 1592 uvoľnilo čestné miesto prepošta ženevskej kapituly, jeho priatelia presvedčili biskupa Clauda de Graniera, aby požiadal Rím o tento cirkevný post pre Františka.

Mladý muž zároveň splnil svetské želanie svojho otca a stal sa advokátom v Chambéry.

Podľa legendy dostal František znamenie zhora pri návrate z Chambéry cestou cez les.

Jedna verzia hovorí, že trikrát spadol z koňa, pričom mu vypadol meč a uvoľnilo sa puzdro.

Na zemi z nich vznikol kríž.

Podľa druhej verzie pri páde z koňa sa meč namieril proti Františkovi.

Rozhodol sa podľa toho.

Odmietol prestížny post senátora.

Namiesto toho sa zaradoval, že ho schválili ako prepošta v Ženeve.

Písal sa 9. máj 1593, keď František prosil svojho otca o požehnanie pre kňazské povolanie.

De Boisy nebol ani trochu nadšený.

Videl v ňom dediča, ktorý bude čosi znamenať.

Zrak otca sa upieral iba k sféram svetskej moci.

O tom, že jeho syn bude svätorečený a zaradí sa k učiteľom Cirkvi, nemohol ani tušiť.

 

Kňaz a misionár

V máji 1593 si František obliekol reverendu a začal plniť svoje povinnosti ako prepošt.

V tom istom roku bol 18. septembra vysvätený za diakona, kňazskú vysviacku prijal 18. decembra.

Svedkovia tvrdili, že sa vtedy podobal na človeka z iného sveta.

Jana de Chantal potvrdila tento dojem, keď videla Františka sláviť svätú omšu.

Práve slávenie Eucharistie bolo preňho zdrojom sily – aby všetko zvládol, ale vždy tak, ako chce Boh, nie on.

On bol iba prostriedkom, nádobou, ktorú Božia milosť naplnila až po okraj.

A František použil všetky svoje talenty, aby ešte viac oslávil Ježiša Krista.

Potom sa na štyri roky stal apoštolom Chablais.

Hovorilo sa, že je v tomto kraji žije dvadsaťtisíc ľudí.

Väčšinu tvorili protestanti.

Katolíkov bolo asi sto.

František stál pred veľkou výzvou.

Napriek tomu, že Kostol sv. Hypolita v meste Thonon slúžil už protestantom, od 18. septembra 1594 tam František mohol začal kázať – hneď po protestantskom obrade.

Poslucháčov pribúdalo – prvotnú zvedavosť vystriedalo uznanie kazateľových vedomostí, úprimnej oddanosti jemu zvereným veriacim.

Hoci to spočiatku nevyzeralo sľubne, Františkovo misionárske nasadenie prinieslo nádherné početné plody.

Množstvo konverzií – od obyvateľov vidieka až po významné osobnosti.

No len Boh vie, čo všetko podstúpil a ako veľmi sa obetoval.

Keď chcel počas tuhej zimy v roku 1596 slúžiť svätú omšu, musel prejsť cez rieku Drans.

Piliere zničeného mosta spájala iba zľadovatená doska.

František si na ňu obkročmo sadol a pomaly sa posúval na druhú stranu.

Chýr o tom, čo robí pre Pána, sa dostal až ku guvernérovi tohto kraja, ktorého to dojalo.

Prikázal zriadiť kaplnku v bývalom kláštore na brehu rieky, aby tam odhodlaný katolícky kňaz mohol sláviť najsvätejšiu obetu.

Koncom roka 1597 bol František až na smrť vyčerpaný.

Aj lekári skonštatovali, že umiera.

Jeho reakcia?

Dostal veľký strach z Božieho súdu.

No aj túto krízu prekonal – tak ako vždy – odovzdaním sa do Božieho milosrdenstva.

V týchto ťažkých chvíľach porazil aj pokušenie proti Ježišovej prítomnosti v Eucharistii.

Tento duchovný zápas bol taký mocný, že naňho nikdy nezabudol.

 

Ženevský biskup

Keď sa stal koadjútorom ženevského biskupa Clauda de Graniera v roku 1599, nechcel iný odev, titul ani postavenie, ktoré mal ako prepošt.

V roku 1602 biskup Claude de Granier zomrel.

Ďalšia Františkova životná cesta sa začala biskupskou vysviackou 8. decembra 1599, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Práve do jej rúk vložil svoj osud.

Nový ženevský biskup plnil svoje poslanie naplno.

Bola to pastorácia par excellence: slávil sväté omše, vyučoval katechizmus a spovedal aj najväčších chudákov, ktorí sa báli, že by ich pre výzor a zápach iný kňaz odmietol. Jeho domácnosť žila v maximálnej skromnosti.

Aj na tomto poste František siahal po pere a písal.

Približne dvadsať listov denne.

Vybavoval všetko, čo bolo treba.

Nečudo, že ľudia o ňom hovorili, že je to „náš dobrý a svätý biskup“.

František však toto nechcel.

Keď ho takto opakovane oslovila Jana de Chantal (1572 - 1641), s prudkosťou sebe vlastnou ju napomenul, aby ho nekanonizovala.

Kde a kedy sa tí dvaja prvý raz stretli?

František mal v roku 1604 pôstne homílie v Dijone, kde bol biskupom André Frémyot.

Medzi veriacimi si všimol urodzenú dámu vo vdovskom oblečení.

Bola to biskupova sestra Jana Frémyotová.

Jej manžel Christoph de Chantal zomrel po smrteľnej nehode.

Teraz bývala aj s deťmi u svokra, ktorý jej spolu so svojou družkou výdatne strpčovali život.

Jana sa však nesťažovala.

Nesťažovala sa ani na absurdné duchovné vedenie istého kňaza.

Boh, ktorý je aj Bohom stretnutia, však zariadil, že Jana spoznala Františka.

Múdry ženevský biskup jej vrátil duchovnú slobodu a začal ju sám viesť.

V Dijone sa obom naplnilo Božie vnuknutie, že sa stretnú.

František mal pre Janu pozvanie do veľkého diela v podobe novej rehoľnej kongregácie.

Ale ešte musel dozrieť čas, keď František v roku 1607 prezradil Jane jej nové povolanie.

Po roku noviciátu prijal František Saleský 6. júna 1611 zasvätenie prvých troch rádových „matiek“.

Napriek tomu, že začínali bez veľkých snov, vízií a plánov, Boh nad týmto svojím dielom držal ochrannú ruku a požehnával ho.

 

Čas veľkých svätcov

Okrem Jany de Chantal treba v súvislosti s Františkom Saleským spomenúť i Vincenta de Paul (1581 – 1660).

Ich cesty sa pretli v roku 1618.

Duchovne boli naladení rovnako.

Jeden druhého si vážili.

Vincent ho považoval za živé evanjelium.

Keď František požiadal Vincenta, aby bol spovedníkom a duchovným radcom sestier Rádu Návštevy Panny Márie, súhlasil.

Túto úlohu plnil až do smrti.

Františka prežil o 38 rokov.

 

Narodenie pre nebo

Ženevský biskup odovzdal svoju nesmrteľnú dušu do rúk Pána života a smrti 28. decembra 1622.

Bol vtedy z vôle vrchnosti v Lyone.

Pred niekoľkými dňami sa tam stretol francúzsky kráľ Ľudovít XIII. so savojským vojvodom.

Do mesta zavítala aj Jana de Chantal, ktorú vzápätí František poslal navštíviť kláštory v iných mestách.

A tak pri ňom nebola, keď 27. decembra dostal mŕtvicu.

Lekári sa mu snažili pomôcť.

Dnes táto pomoc vyvoláva zdesenie.

Františkov synovec Charles-Auguste de Sales o nej povedal, že to bola „údenárska chirurgia“.

Františkovi trikrát priložili k spánku rozžeravené železo.

Bolo mu zle, zvracal, a tak nemohol prijať Eucharistiu.

Prosil, aby mu okolo ruky ovinuli ruženec.

Pri vzývaní betlehemských neviniatok počas litánií vydýchol naposledy.

Z hrude mu lekári vybrali srdce.

Vzácnu relikviu dostala Rehoľa Návštevy Panny Márie.

Telesné ostatky jemne zabalzamovali.

Pochovali ho 24. januára 1623 tam, kde si prial: v Kostole Návštevy Panny Márie v Annecy.

Pripravila: Zuzana Artimová

Spracované podľa knihy Andrého Raviera Múdry človek a svätec František Saleský (1567 – 1622), Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2011