Dosvedčili nám o barbarskej noci

Komunistická vláda sa rozhodla zrušiť mužské mníšske rády,  a preto počas nechválne pamätnej noci internovali 1 180 rehoľníkov žijúcich v 76 kláštoroch z 15 reholí.
 

Príbeh prvý - Vozili nás z miesta na miesto
 

Gregor Duchovič (89) z Kolačna prišiel na svet 24. januára 1931. Ísť do Kongregácie bratov tešiteľov zdôvodňuje takto: „Všetko má svoj pôvod v rodine. Mama nás vychovávala k zbožnosti. Po meštianke som začal chodiť na gymnázium v Prievidzi. S dochádzkou bol problém. Keďže zo stanice sa chodilo peši, pri nepriaznivom počasí som bol zablatený po kolená.“

Aj preto po kvinte v školskom roku 1948/49 prestúpil na gymnázium v Zlatých Moravciach. Noviciát strávil v kláštore bratov tešiteľov v Leviciach.

„Myslím si, že predstavení niečo predvídali. My mladí sme však nemali ani tušenie. Vo štvrtok sme sa v čase okolo polnoci spoločne modlievali. Potom sme išli spať. Krátko po prvej hodine ráno sme začuli hrmot, buchot, akoby išli tanky po chodbe.

Odrazu sa rozleteli dvere a v nich ozbrojený príslušník bezpečnosti. Za ním vojak so samopalom s výzorom chlapca, ktorý sa možno triasol viac ako my. Dostali sme príkaz: ,Mládenci, máte päť minút a budete nastúpení v jedálni.' I keď sme si to nepripúšťali, postupne nám dochádzalo, že nič dobré nás nečaká.“

Gregor Duchovič pokračuje: „Jeden spolubrat sa ozval, že by si rád vzal pracovný materiál k doktorátu. Odpoveď bola drsná: ,To už nebudeš potrebovať.' Naložili nás do autobusu oblepeného modrým baliacim papierom. Krátko pred druhou hodinou ráno sme vyrazili. Niektorí bratia naznačovali, že máme jedinečnú šancu dostať sa do Ruska.

Zastavili sme v Podolínci. Rozdelili nás do kláštorných izieb, kde sme spali aj na podlahe. Nik nesmel vyjsť ani na chodbu. Väzenský režim, iba krátka prechádzka v kvadrume kláštora. Mladých rehoľníkov viac–menej nevypočúvali.

Daniel Okáli (1903 - 1987), ktorý pôsobil na povereníctve vnútra počas prípravy akcie K – kláštory, nám vysvetľoval, ako nás doteraz klamali, ako nám bude dobre či iné ideologické nezmysly.“

Po dvoch týždňoch zase cestovali „nočným spojom“ do františkánskeho kláštora v Báči. Tam ich už nedržali tak prísne. Smutný pohľad sa im naskytol na rozhádzané knihy vo veľkej kláštornej knižnici, ako keď sa kydá hnoj. Ďalšia zástavka bola Kostolná–Záriečie, kde prebiehali politické školenia. Po čase nastúpili budovať Priehradu mládeže pri Nimnici. Robota im nevadila, zostali však bez kňaza, ktorý by ich duchovne viedol. Komunisti to mali premyslené.
 

Do rehole cesta zahataná
 

Keď mladý Gregor prišiel v júni 1950 domov, premýšľal: „Bolo mi jasné, že do rehole sa tak skoro nevrátim. Nemal som však ukončené vzdelanie. Preto som zašiel do školy v Zlatých Moravciach. Hoci som sa stal opäť študentom gymnázia, oficiálne ma neevidovali, pravdepodobne, aby neboli problémy. Na záver polroka ma vždy komisionálne vyskúšali.

Keď som zmaturoval, cítil som sa rozpoltený. Nevedel som sa zmieriť, že budem počúvať ideológov a na druhej strane viesť duchovný život. Navyše som nemal nablízku človeka, ktorý by ma podporil nájsť inú cestu k duchovnému povolaniu.

Až do nástupu na vojenskú službu v Dašiciach som pracoval v uhoľnej elektrárni v Zemianskych Kostoľanoch. V roku 1954 školstvu chýbali učitelia. Aj preto po návrate do civilu som začal učiť na základnej škole vo Veľkých Uherciach.“

Otec dvoch synov má v tom jasno: „Keby nebola barbarská noc, možno by som bol niekde inde. Myslím, že by som vydržal vo vernosti duchovnému povolaniu, mal som túžbu stať sa kňazom. Žiaľ, týmito udalosťami sa vytvorila bariéra, ktorá sa z môjho pohľadu nedala prekročiť.

Vyrástol som v odlišných podmienkach. Náboženstvo v časoch mojej mladosti bolo súčasťou života. Všetko sa to premieta do vzťahov a morálky. Niektorí sa hanbia chodiť do kostola, čo je smutné. Pre komunistov sme boli tmári, avšak báli sa, že budeme pôsobiť na ľudí. Z ich pohľadu táto noc bola ,riešením'.“

Príbeh druhý – Dlhá cesta ku kňazstvu
 

Pavol Uličný (88) sa narodil 7. júna 1931 v Kluknave. Vysvetľuje nám: „Pochádzam z baníckej rodiny, otec mi zomrel, keď som mal 7 rokov. Žili sme veľmi skromne, aj preto som svoje životné ťažkosti intenzívne vnímal a prežíval.

Život som chcel zasvätiť Bohu a opusteným deťom. Túžil som nasledovať príklad flámskeho pátra Damiána de Veuster a ísť k malomocným deťom. O pátrovi Arnoldovi som v tom čase veľa nevedel. Keď som sa dozvedel o verbistoch v Nitre, vnímal som to ako cestu. Nástup komunizmu zničil moje úsilie i túžby.“

Do postulátu Spoločnosti Božieho Slova vstúpil v roku 1947 v Nitre. Noviciát začal v kláštore verbistov v Spišskom Štiavniku 8. septembra 1949. Tam ho zastihla aj osudná noc.



Páter Pavol spomína: „,Barbarské' návštevy fungovali už predtým. Len s tým rozdielom, že nikoho neodviezli. Prišli ozbrojenci, vypli hlavné svetlo a všetkých sústredili na prízemí pri vrátnici. S pažbami búchali na zem. Bratia uložení na spánok, neviem či si viete predstaviť, čo asi prežívali. Človek sa cítil ako omráčený.“

Predstavení museli odovzdať plán domu, zoznam obyvateľov a súpis kníh, ktoré sa nachádzali v kláštore. Podobné divadlo sa konalo aj z 13. na 14. apríla. Páter hovorí: „Keď prišli v noci, bol som v takom rozrušení, že som si zabudol vziať legitimáciu.

Pri návrate do izby mi príslušník bezpečnosti povedal: ,Dobre sa oblečte, už sa nevrátite.' Vzal som deku, ktorou som si zakrýval posteľ. Po príchode na vrátnicu som to pošepol predstavenému. Ten zariadil, aby sme išli, teda skôr sa nasilu natlačili do kaplnky a prijali všetku Eucharistiu, ktorá bola vo svätostánku.

Až potom sme nastúpili do autobusu s prelepenými oknami. Netušili sme, kam ideme. Nadránom sme skončili v Podolínci. Spomínanú prikrývku sme mali šiesti na izbe. Keďže v miestnosti bolo chladno, postele sme dali do stredu a deka bratsky kolovala.“
 

Línie kríža
 

Mnohých rehoľníkov a medzi nimi aj pátra poslali na rôzne práce do Česka. Niektorí išli do ostravských baní. Najviac verbistov pracovalo na stavbe priehrady Klíčava v stredných Čechách.

Keďže tento stav bol právne neobhájiteľný, komunisti vymysleli pre mužov službu v „zvláštnych oddieloch armády“ - PTP.

Otec Pavol pokračuje: „Podľa mobilizačného zákona som putoval na mimoriadnu vojenskú službu.“ Je presvedčený, že všetko treba chápať v súvislostiach. Barbarskú noc naplánovali dávno predtým, ako sa uskutočnila. Bola súčasťou pripravovanej ateizácie Slovenska.

Ako vojakovi PTP sa mu domovom stali Brdské lesy, kde sa stavali utajované muničné sklady. „Budovali sme hlinené obranné valy. Mali chrániť sklady pred strelami a detonáciami, ktoré by ich inak poškodili.“

Tam to z jeho pohľadu bolo najkrutejšie, pričom si „vyslúžil“ aj zopár úrazov s trvalými následkami. „Cesta k oltáru mi trvala 25 rokov,“ hovorí páter. Hoci si spomína aj na utrpenie, výsluchy, ponižovanie, predovšetkým je vďačný Bohu, že mu doprial stať sa kňazom.

V roku 1968 sa na chvíľu uvoľnili politické pomery a do seminárov v nasledujúcich rokoch prijali aj uchádzačov, ktorých predtým nechceli, napríklad tajných rehoľníkov. Prihlášku na Teologickú fakultu v Litoměřiciach si dal aj Pavol.

Dlhú cestu ku kňazstvu nakoniec zavŕšil prijatím kňazskej vysviacky z rúk kardinála Františka Tomáška 28. júna 1975. V Litoměřickej diecéze pôsobil do roku 1982. V tom istom roku dostal súhlas na návrat a pôsobenie na Slovensku.

Udalosti likvidácie rehoľných domov vníma páter Uličný cez symboliku kríža. „Jeho vertikálna os spája človeka s Bohom, nebo s ľuďmi. Horizontálna vyjadruje ľudské vzťahy a životy tu na zemi. Prienikom línií vzniká kríž, s ktorým v živote musíme počítať.“

Postaví sa a pozve nás k oknu, z ktorého je výhľad na Nitriansky hrad: „Večer, keď je osvetlený, meditujem nad Božím zámerom šírenia evanjeliového posolstva sv. Cyrilom a Metodom. Nemali to o nič ľahšie ako my, ktorí sme boli zmietaní ideológiou doby po barbarskej noci.“



Príbeh tretí – Akcia K 2
 

Július Vörös (93) pochádzajúci z Močenka je najmladší z desiatich detí. Dátum jeho narodenia je 28. október 1926. Objasňuje nám rozhodnutie vstupu do Inštitútu školských bratov: „Asi v piatom ročníku základnej školy, ktorú som navštevoval v Močenku, sa ma opýtala mama, či by som nechcel ísť za kňaza.

Odpovedal som jej, že nie som dobrý rečník. Prehovorila ma, či by som to neskúsil u školských bratov. Učili nás a páčila sa mi ich spiritualita. Po piatom ročníku ľudovej školy som si preto k nim dal prihlášku.“

V Bojnej pri Topoľčanoch, kde mala rehoľa okrem kláštora školu s internátom, nastúpil v školskom roku 1938/39 do prvej triedy meštianky.

„Tých, ktorí sa rozhodli vstúpiť do rehole vo veku žiakov meštianskej školy, nazývali juvenistami. Po štyroch rokoch nasledoval rok noviciátu v Močenku a štyri ročníky Učiteľskej akadémie na Spišskej Kapitule, takzvaný školastikát, kde som v roku 1947 zmaturoval.“

Po maturite ho ustanovili za učiteľa do Bojnej. Práve tam zakúsil z 3. na 4. mája 1950 takzvanú akciu K 2. Bola pokračovaním aprílovej barbarskej noci K 1, počas ktorej sa komunisti zamerali na väčšie rehoľné spoločenstvá.

Časovo sa K 2 oneskorila o necelé tri týždne. Július objasňuje: „Už sme vedeli, čo sa dialo v apríli. Riaditeľ školy sa informoval, čo bude s nami. Komunistickí funkcionári ho upokojovali, že sa nemusíme ničoho báť, lebo vraj učiteľov potrebujú.“

Pokoj netrval dlho. Bývalý školský brat nám to opísal: „Spal som na izbe spánkom spravodlivého spolu s jedným spolubratom. Zrazu nás prebudilo ostré svetlo. Keď sme si rozotreli oči, uvideli sme v izbe štyroch mužov. Príslušníka Štátnej bezpečnosti, žandára v uniforme, vojaka so samopalom a príslušníka ľudových milícií.

Rozkázali nám rýchlo sa obliecť, vziať najnutnejšie veci a čakať pri kaplnke. Bolo okolo polnoci. Prekontrolovali nás a v tichosti sme nastúpili do autobusu. Keď sa už brieždilo, uvideli sme Zobor. Potešili sme sa, že nás zatiaľ nevezú za hranice. Ocitli sme sa v sústreďovacom kláštore pre našu rehoľu v Močenku.“

Zmocnenec a jeho pomocníci tam vykonávali dozor. Rehoľníci pracovali v záhrade a v hydinárni. Návštevy mali obmedzené a vždy za prítomnosti príslušníkov, ktorí ich sprevádzali aj k lekárovi. Najstarších rehoľníkov umiestnili do Báča a chorých odviezli do kláštora sestier vincentiek v Belušských Slatinách.

„Keďže som mal problémy s prieduškami, išiel som tam tiež. Vystriedal som viaceré miesta. Najdlhšie som bol v kláštore v Hronskom Beňadiku, približne mesiac vo františkánskom sústreďovacom kláštore v Malackách.“

Spoľahlivá Božia ruka
 

Postupne bratia chápali, že aj ich rehoľná cesta sa končí. Mladších volali slúžiť vlasti. Július Vörös pokračuje: „Pred 1. októbrom som dostal povolávací rozkaz do Senice a neskôr sme ,odpochodovali' do Ostravy k PTP oddielu na práce do bane. Mne vybrali baňu Hedvika v Petřvalde.“

Pretože mal silné dioptrie, nenastúpil fárať do bane, ale robil na povrchu. Neskôr pracoval v čate, ktorá sťahovala dôstojníkov. „Po pol roku ma presunuli do Strašíc k útvaru pásových bojových vozidiel. Tam sme pre armádu upravovali cesty, dovážali a rozmiestňovali podkladový kameň.

Keď auto odišlo odviezť náklad na určené miesto, oddychovali sme. Išiel som za kamenné bralo. Zrazu som počul lietať kamene. Nik nás neupozornil, že budú odstreľovať. Veľa nechýbalo a nemusel som zostať medzi živými.“

V Plzni stavali nemocnicu. Postupné vyhadzovanie zeminy sa im zdalo prácne, preto začali kopať tunel. Na konci zmeny sa to celé prepadlo. Našťastie tam nik nezostal. Sľúbili im prepustenie z armády, keď podpíšu na dva roky do baní alebo na tri roky k vojenskej stavebnej firme.

„Do baní sa mi nechcelo, a tak som sa rozhodol pre druhú možnosť. Išiel som do Stavoindustrie v Trenčíne, ktorá vtedy stavala bytovky smerom na Trenčianske Biskupice. Keďže sa spoločenská situácia nemenila, začal som sa pohrávať s myšlienkou na rodinný život. Čakal som takmer deväť rokov.“

Z manželstva s najmladšou dcérou organistu z Močenka, v ktorom prežil požehnaných 50 rokov, má dcéru a syna. Keby komunisti neboli zlikvidovali kláštory, pravdepodobne by sa nebol oženil. Pán Boh to jednoducho nasmeroval inak.

„Bol to čas veľkého útlaku. Komunisti neznášali náuku Cirkvi a považovali ju za ópium. Viery som sa nikdy nevzdal. Neskrýval som sa a verejne som chodil do kostola. Vieru je potrebné prejaviť v akejkoľvek dobe.“