Financovanie cirkví dostáva novú podobu

Rozhodovať bude počet veriacich, cirkvi dostanú viac možností využitia peňazí či právny nárok na štátny príspevok. Aj tieto zmeny prinesie nový zákon. Platiť by mal od nového roka. Po sedemdesiatich rokoch tak nahradí zákon z roku 1949. 
Anna Stankayová 14.08.2019
Financovanie cirkví dostáva novú podobu

Ilustračná snímka: pixabay

Zákon je podľa Antona Ziolkovského lepší ako predošlý.

Doteraz neexistoval právny nárok na príspevok od štátu, platila len dohoda, že štát podporuje cirkvi formou príspevku. „Bolo to na dobrovoľnosti štátu, suma nebola nikde presne stanovená ani vymožiteľná, a keby ho ktorákoľvek politická garnitúra chcela zmenšiť, mohla to urobiť. Po novom by bol štátny príspevok právne nárokovateľný.“

Hoci časť oponentov tvrdí, že cirkvi sa takto stávajú závislejšími od štátu, nie je to tak. „Doteraz tá suma závisela od politikov, teraz závisí od zákona, ktorý sa síce dá zmeniť, ale je nezávislejší od momentálnej vládnej moci, čiže je tam väčšia autonómnosť.“ 

Spravodlivejší a solidárnejší

Novela zákona vznikala počas rokovaní cirkví a ministerstva kultúry. Dnes už bývalý výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský hovorí, že sa dohodli korektne. Návrhy oboch strán sa napokon líšili len v detailoch a ministerstvo sa podľa neho snažilo potreby jednotlivých cirkví pozorne vnímať.

Zákon je postavený na princípe spravodlivosti a solidarity. „Znamená to, že žiadna cirkev nedostane menej peňazí ako doteraz. Po novom má príspevok pre cirkvi dve zložky – jednou je suma, ktorú cirkvi dostávali doteraz, druhú zložku tvorí tzv. indexácia. Tá sa skladá z pomeru medzi infláciou a zvyšovaním miezd vo verejnej správe, ktorá sa delí počtom veriacich. V praxi to znamená, že čím dlhšie bude zákon platiť, tým viac bude financovanie závisieť od počtu veriacich. Takto sa do zákona dostáva aj princíp spravodlivosti.“

Doteraz totiž výška štátnych peňazí závisela najmä od počtu duchovných. Po novom bude teda záležať aj na počte veriacich. Čím viac veriacich, tým viac peňazí. Ak sa počet členov cirkvi zníži, klesne aj príspevok štátu.

Ministerstvo kultúry pôvodne navrhovalo, že štát v takomto prípade môže, ale nemusí príspevok znížiť. Viacerí túto dobrovoľnosť kritizovali. Nakoniec sa zdá, že navyšovanie alebo znižovanie sa bude diať automaticky, ak štát bude mať v rukách aktuálne údaje zo sčítania ľudu. Cirkvi toto pravidlo bude motivovať, aby sa usilovali svojich veriacich nestratiť.

Programové vyhlásenie súčasnej vlády však sľubuje, že žiadna zmena financovania cirkví sa neudeje bez predošlej dohody s cirkvami.

Úplná odluka sa neplánuje

Štátny príspevok je podľa zákona iba jedným z finančných zdrojov. Hlavný prísun peňazí sa má cirkev snažiť získať od veriacich, darcov, z verejných zbierok alebo z majetkových výnosov. Téma úplnej finančnej odluky cirkví nie je na programe.

Podľa Antona Ziolkovského na Slovensku možná ani nie je. „Existuje medzištátna zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, ktorá explicitne predpokladá vznik zmluvy s názvom Zmluva o financovaní cirkvi, z čoho vyplýva, že nejaký príspevok štátu tu vždy bude.“

Pojem odluka vznikol v novembrových udalostiach 1989, vtedy sa však podľa neho „nehovorilo priamo o finančnej odluke, ale o samostatnosti cirkvi. Za komunizmu boli cirkevní tajomníci, cirkev si nespravovala veci sama. V tomto dnes odluka existuje. Aj čo sa týka peňazí, od štátu dostáva len príspevok na platy duchovných. Réžiu kostolov, fary, farské aktivity či dane si platí sama.“

Štátny príspevok teda síce nie je zásadná položka, avšak ani bezvýznamná. „Ak by nebol, spôsobilo by to problémy najmä malým cirkvám a malým farnostiam.“

Nielen platy, ale aj výchovné aktivity

Novinkou pre cirkvi je aj rozšírenie možností použitia štátneho príspevku. Doteraz ho mohli použiť len na mzdy duchovných a chod centrálnych inštitúcií. Po novom ním môžu financovať aj bohoslužobné, výchovné, kultúrne či charitatívne aktivity.

Podľa Antona Ziolkovského už štát prestáva určovať, ako konkrétne má cirkev peniaze použiť. Hoci sa štátom stanovené tabuľky platov oficiálne zrušia, „je isté, že v prípade Rímskokatolíckej cirkvi sa bude rešpektovať aj doterajší pomer vnútorného prerozdelenia peňazí medzi jednotlivé subjekty, aj jestvujúce platové tabuľky, pokiaľ nedôjde k inej spoločnej dohode. Dnes platí, že platová tabuľka je príspevkom štátu, ale napríklad biskupstvo môže tento plat svojim zamestnancom navýšiť z vlastných zdrojov, pričom sa vždy musí rešpektovať minimálna mzda“.

Mzdy na hranici minima
Podľa štátom stanovených tabuliek sa v niektorých prípadoch dostal kňaz na úroveň minimálnej mzdy až po dvanástich rokoch. Podľa Antona Ziolkovského sa síce minimálna mzda navyšuje, niektoré cirkevné subjekty však môžu mať problém s jej dofinancovaním.

Štátny príspevok totiž pokrýva len základný tabuľkový plat. Dorovnanie do zákonom stanovenej minimálnej mzdy musí zabezpečiť cirkev z vlastných zdrojov, či už z podnikateľskej činnosti alebo zo zbierok.

„Podľa zákona má kňaz nárok na základný plat, hodnostný prídavok a príplatok za vyšší výkon duchovenskej činnosti. V skutočnosti je väčšina diecéz schopná vyplatiť len základný plat a hodnostné, na zvyšok už peniaze nemá.“

Hodnostný prídavok je v priemere necelých 15 eur pre diakonov, kaplánov či výpomocných duchovných, príplatok pre najvyššiu kategóriu, ktorú tvoria arcibiskupi či diecézni biskupi, je približne 116 eur.

Ak kňaz napríklad učí v škole náboženstvo, dostáva okrem kňazského aj školský plat, väčšinou však ide iba o niekoľkohodinové úväzky a pojem plat by sme skôr mohli nahradiť slovom prilepšenie.

Horšie je to však v cirkvách, kde má duchovný rodinu. „Pre muža s rodinou je to iná položka, ak dostane 500 eur, ako pre toho, kto tú rodinu nemá – tieto cirkvi pochopiteľne majú väčší záujem na navyšovaní platov.“ 

Niektorí majú viac, iní dávajú zo svojho

Anton Ziolkovský pripomína, že v malých farnostiach, najmä na juhu Slovenska, kňaz často zo svojho platu spolufinancuje aj chod fary. „Mnohé malé farnosti totiž nemajú dostatok vlastných príjmov, hoci biskupstvá, pokiaľ môžu, pomôžu.

Väčšina fár sú veľké budovy, ktoré majú vysoké prevádzkové náklady. Rovnako aj kostoly. Farnosť by ich mala vedieť platiť sama. Pomáhajú im zbierky, dary, niektorým aj majetky.

Veľa farností je podľa bývalého výkonného sekretára KBS životaschopných a má vlastné zdroje. „Niektoré získali majetok po reštitúciách. Napríklad na Liptove sú síce malé farnosti, ale vlastnia zaujímavý majetok, najmä lesy. V takýchto prípadoch sú finančne sebestačné.“ 

Najťažšie sa podľa Antona Ziolkovského spravujú cirkevné kultúrne pamiatky. Časť z nich sa síce opravuje cez štátne granty, žiadna vláda však doteraz neumožnila ich rekonštrukciu z eurofondov. V susedných krajinách je to opačne.

V Česku nedávno opravili z európskych fondov Velehrad, v Poľsku či v Maďarsku sa dokonca opravy väčšiny katedrál hradia z fondov Európskej únie. Na Slovensku si veriaci pri opravách nateraz musia poradiť sami, niekedy prispeje aj samospráva.
 

 Anton Ziolkovský (42)

 - rímskokatolícky kňaz

 - bývalý výkonný sekretár KBS