I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba

„Dobré meno je skratka pre dobrý charakter, pre človeka, na ktorého sa môžeme spoľahnúť,“ opisuje psychoterapeut a psychiater Igor Smelý. Úlohu v tom zohrávajú klebety – pozitívne, ale i negatívne.

„Ponúkajú nám skúsenosti iných ľudí s našimi blížnymi. Ak správne porozumieme účelu klebiet a nebudeme ich považovať za úplnú pravdu, ale za pokus o nasmerovanie k nej, môžeme ich oceniť ako dôležitý nástroj na posúdenie sociálneho sveta.“

POZITÍVNE KLEBETY

Dobré meno má znaky pozitívnych klebiet. „Keďže ide len o nasmerovanie k pravde, nie o pravdu samotnú, môžeme sa mýliť.“ V tom je odvrátená strana dobrého mena. „Môže byť falošne vytvorené, aby sme si udržali postavenie v spoločnosti, alebo môže byť zámerne zničené, aby niekto naše postavenie v spoločnosti znížil.“ V prvom prípade ide podľa Igora Smelého o pokrytectvo, „ktoré kritizoval už Ježiš, a v druhom o prejav závisti alebo nepriateľstva“. Netreba mu preto prisudzovať väčšiu hodnotu, ako má.

Prirodzene nám na našom dobrom mene záleží. „Ale na čom nám v skutočnosti záleží, je, aby nás ľudia považovali za serióznych a spoľahlivých. Zároveň sa nemôžeme dať túžbou po dobrom mene spútať. Druhí nás nakoniec môžu poznať na základe svojej osobnej skúsenosti s nami.“

NEVEŠAŤ HLAVU

Čo ak sa ale rozhodnú veriť negatívnym klebetám, ktoré o nás počuli? „Môže nám to byť ľúto, ale nemali by sme vešať hlavu. Stále sa nájde dosť ľudí, ktorí nedajú len na klebety a presvedčia sa.“ Zároveň to môžeme využiť na sebareflexiu. „Pri dobrom mene často zisťujem, že som horší, ako si ľudia myslia a v mnohom si ma idealizujú. Pri zlom mene premýšľam o okolnostiach, ako som niekomu – často aj nechtiac – ublížil, a snažím sa tomu v budúcnosti vyhnúť.“

Pripomína, že dobré meno nám nie je dané raz a navždy. Môžeme ho stratiť, ale aj získať. „Chce to však vynaložené úsilie, úprimnú snahu o sebareflexiu a pomoc zhora.“

VŠETCI MA OPUSTILI

Svoje o tom vedia odsúdení vo výkone trestu. „Každý z nich má meno, hoci v minulosti ho chceli umlčať, preto vyslovovali len pridelené väzenské číslo,“ pripomína zakladateľ väzenského spoločenstva Dismas Michal Libant.

Rovnako by na meno odsúdeného často najradšej zabudli aj ich príbuzní. „Veľa ľudí po prijatí informácie, že dotyčný sa nachádza vo výkone trestu, prehodnocuje vzťah k tejto osobe a on nám potom so smútkom konštatuje, že ho všetci opustili.“ 

Obeť aj rodina obete ho veľakrát nenávidia a preklínajú jeho meno. Tiež manželka či deti, ktoré sú pre jeho meno, ktoré nosia, terčom vysmievania alebo pohŕdania. „Do toho sa pridávajú niekedy aj rodičia, ktorí povedia, že už nemajú viac syna či dcéru.“

ŤAŽOBA A VÝČITKY

Počas pobytu vo väznici tak na odsúdeného doliehajú viaceré ťažoby. Zranenia, ktoré spôsobil, výčitky, ťažkosť hriechu či preklínanie vlastného mena. „Práve vtedy prichádzajú myšlienky na ukončenie života.“ Stáva sa, že si odsúdený „zmení svoje priezvisko, aby ho nemohli dohľadať a spojiť s trestným činom“.

„Najhoršie chvíle úzkosti a strachu prežívajú ľudia pri prvotnom zatknutí vo výkone väzby,“ konštatuje Michal Libant. V spoločenstve Dismas im preto prinášajú útechu a povzbudenie, ktoré nájdu u Boha. Za každým väzňom sa totiž skrýva jeho meno aj príbeh. Na záver preto posmeľuje citátom zo Svätého písma: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou“ (Iz 49, 15 - 16).